Otca a mňa privítal pán riaditeľ vo svojej kancelárií. Presvedčivými rečami o budúcnosti a dobrom uplatnení webdesignu sa stávalo rozhodnutie čoraz jasnejšie. Jediná vec, ktorú podotkol bola, že musím ísť priamo do druhého ročníka, lebo medzi prvákmi už nie je voľné miesto (aj tak som sa tam neskôr dostala :D). Malo to však celé jeden háčik, a dosť podstatný.. Prestupové skúšky. Z Knihovníckej sa dostať na Polygrafickú ako druháčka nie je najľahší oriešok - preto všetkým, ktorí sa pohrávajú s touto myšlienkou odporúčam premyslieť si čo a ako. Treba si tiež položiť základné otázky typu:
"Naozaj na to mám alebo je to len z núdze cnosť?"
"Bude ma to baviť?"
"Zvládnem nápor nového učiva a dokážem sa prispôsobiť inému systému?"
Ak mám pravdu povedať, ja som si neodpovedala na všetky tri otázky, možno tak na druhú, s kladnou odpoveďou. To však nestačí (berte to ako radu od skúsenej študentky). Začiatky boli všelijaké, len nie také, aké som si naivne predstavovala. Je síce pravda, že photoshop ma očaril na prvý pohľad, flashko sa mi nezdalo až také ťažké.. ale bolo toho naozaj príliš veľa. Musela som zvládať zároveň to, čo brali spolužiaci a študovať aj to, čo už prebrali, lebo to som potrebovala k prestupovým skúškam. Občas som si pripadala ako rozdvojená osobnosť, lebo som chcela stihnúť všetko, čo bolo na pláne.
Okolnosti to však zariadili inak. Problémy v rodine, moja nevyrovnanosť a búrlivosť spôsobili to, že som utiekla z domu. Na 4 dni. Motala som sa v okolí Trenčína a Plaveckého Štvrtka s kamarátmi punkáčmi. Keďže aj ja som bola vtedy vyznávateľka tohoto životného štýlu, dokonale som zapadla- medzi partiu samých chalanov. Tento útek bol plný slobody, voľnosti, neviazanosti pravidiel a obmedzení. Ale to čo nasledovalo potom sputilo lavínu udalostí. Naši ma vzali na Hraničnú, zistili mi len marišku a poslali domov so slovami, že toto dievča tu nemá čo robiť, ale za také dva týždne skončí na psychiatrií. Pozerala som na toho "doktora" ako puk, že čo to trepe,.. Ale nakoniec mal pravdu. Doma to nebolo dobré, a ja som sa nechystala zmeniť. Celé to vyústilo do jedného telefonátu : mama zavolala saniťákov k nám domov. Radšej nekomentujem správanie pána, ktorý mi vynadal do najväčších.... a v sanitke v prítomnosti otca urážal aj moju mamu.. že na také, ako sme my, treba palicu a bude pokoj. Strávila som teda 2 mesiace svojho života zavretá na psychiatrickom oddelení na Kramároch. "Vďaka" tomu som stratila niť o dianí v škole a bolo mi jasné, že skúšky už neurobím. Vyšla som odtiaľ ako totálna troska. Prestala som sa stýkať s ľuďmi, málo som rozprávala, nesmiala som sa. Bezduchá mátoha na liekoch. A nerátam k tomu aj desať kilo navyše, ktoré mi "liečiky" zaobstarali. Sebavedomie pod nulou, zrútil sa mi svet. No a v tomto stave som sa dostala medzi prvákov (vtedajších).. Výborná situácia. Nezvládala som ani školu, nemala som v triede žiadnu blízku dušu (okrem Mati, ktorá ma v tomto ročníku dosť okašľala), proste bola som bez života a hlavne chuti žiť. V tomto ťažkom období ma zachránila láska. Maťko..
Všetko sa začalo meniť k lepšiemu. Lieky som tajne splachovala do záchoda, apatia a únava opadli, a ja som sa znovu mohla pustiť do toho, čo bolo predtým načaté. S prichádzajúcou 18tkou a druhým ročníkom sa rozpustili mraky, ľahšie sa mi dýchalo aj pracovalo. A čo bolo hlavné, úsmev, ktorý sa vtedy zakopal pod čiernu zem, vstal z mŕtvych a ukázal sa svetu. Nehovorím, že bolo všetko ako v americkom filme (happyend a môžme si íst ľahnúť..). Mala som čo dohánať a učiť sa to, čo som zameškala svojou ducha-neprítomnosťou. Keď sme už pri tom, ďakujem všetkým, čo majú na tom podiel, lebo bez nich by som to určite nezvládla. Koľkokrát som si vravela: "Ja krava! Prečo som tam vôbec išla? Mohla som byť na knihovníckej a flákať sa.. " a myšlienky typu : "Bodaj by padla bomba na túto školu.." neboli ojedinelé (ale tak, určite nie som jediná :D) . Vzdávala som to aj vetou : Zo mňa grafik nebude! A už som plánovala písanie knižky s týmto názvom :) Možno sa k tomu raz ešte dostanem, keď stratím nervy.
Zatiaľ sa relatívne držím na pozícií "niečo viem, niečo nie, to sa spraví". Viem, že nie samo, a tak sa snažím na sebe makať. Photoshop každý deň zapnutý, o zábavku mám postarané.. Len či to stačí? Včera som celý deň robila design do vlastnej stránky (je to povinná súčasť praxe), v pozadí mi hrala elektronická hudbička, pri ktorej sa skvele pracuje a tvorí. Tak či onak, s výsledkom nie som spokojná. Ako vždy. Na svoje práce som totiž náročná, s tým nič neurobím, alebo skôr budem robiť dovtedy, kým nebudú pre mňa "tiptop". I keď...
Radšej už mlčím, lebo zo mňa naozaj bude môcť byť len grafik :D .. kto by počúval alebo čítal výlevy takého trdla ako ja. Alebo?
