Kopne... a čas naokolo sa zastaví!

Druhý pokus.„Daj si ruku pod pupok, napravo a jemne zatlač. Čakaj, nebude to hneď, dáva si načas!“V hlave mi víri milión impulzov, už niekoľko minút čakám. Čakám na prvý pohyb svojho bábätka. Neviem, čo si mám myslieť, čo očakávať, ako sa správať. Som sústredený až tak, že ma začínajú bolieť svaly na stehnách. Cítim sa nepohodlne, začínam byť nervózny, nič sa nedeje.Tretí pokus.Stále mám ruku na brušku a jemne ju posúvam zo strany na stranu. Dýcham pravidelne a možno aj trošku zaspávam.A v tom, jemné kopnutie, sťuch, ktorý preniká od nášho bábätka, cez manželkine bruško, pokožku mojej ruky do mozgu. Tento pocit ma úplne ochromil!Uvidel, priblížil sa jedinečný okamih môjho života, zrod nového života. Hlava mi prestala fungovať, čas sa zastavil. V tej stotine sekundy, v tom dotyku, som zažil explóziu pocitov, ktoré neviem definovať. Obkolesil ma pokoj, jemnosť a sila, ktorá vytryskla odniekadiaľ z diaľky. Bol som zmätený a zároveň šťastný. Očakával som neočakávané. No skutočnosť bola úchvatnejšia, zježili sa mi chlpy na celom tele, preblesol mnou chlad a zároveň teplo. V tom okamihu som bol spokojný a šťastný. „Moje okamihy, sú mojím nebom tu na Zemi.“Toto krédo sa vlečie mojím životom už odmalička. Ani neviem, kedy presne som ho sformuloval. Jednoducho je mojou súčasťou a čím som starší, tým viac ho potrebujem. Potrebujem okamihy svojho života, aby som sa aspoň nachvíľu dotkol neba v tomto vystresovanom svete. A bábätko sa dotklo mňa.