Raz sa darí viac a inokedy zas plačeme nad rozliatym mliekom. Je to ako v živote, nemôže byť len dobre, zákonite prídu i búrky, ktoré overia našu lásku. A prišiel čas, rok 1998. Voľby. Pre niekoho porážka, pre iného víťazstvo, možno menšie zlo a možno osud. Ten osud bol asi riadne proreformný. Za necelých 7 rokov učinil to, čo sa iné krajiny snažia dosiahnuť niekoľko desaťročí (napr. Nemecko, Francúzsko, Česko,...). A mám taký pocit, že sa im to ani nepodarí, veď si predsa nebudú brať príklad z nejakého „nímanda“ (za „nímanda“ si predstavme Slovensko). Jedine by prišla nejaká katastrofa, ktorá by „západniarom“ otvorila oči (ako napr. v USA, „KATKA“ sfúkla New Orleans a ... ODKRYLA NAHOTU MEDZIĽUDSKÝCH VZŤAHOV AMERICKÉHO SNA!!!) Nastala zmena v dôchodkovom systéme (stojí na „troch“ nohách), v zdravotníctve (za všetko sa platí – úsmev prosím, ešte nám pridajú, ale až po voľbách :-), v ekonomike (rovná daň), v zamestnanosti (minule sa mi snívalo o 5-tich percentách, sen? Skutočnosť? Aby sme dovtedy nezabudli pracovať!), v školstve (nepodarilo sa, a práve toto malo byť na prvom mieste. Hypotetická otázka, čo sa stane, ak nám vymrú vzdelaní ľudia???). Mali by sme byť na seba hrdí. My ľud Slovenska. Už aj preto, že sme dokázali stráviť všetky zmeny, utiahnutie opaskov, stratu „sociálnych istôt“.Ocitli sme sa na pomyslenom dne našich síl. Dobrá správa je, že už nižšie niet kam. Pomaly sa odrážame a máme potenciál (netvrdím že Švajčiarsko, ale podobnosť s Írskom, by tam aj mohla byť, nie?). A teraz jeden malý príklad, v čom sa (už) Slovensko zmenilo oproti Českej republike.V jeden deň som zažil Krištofa i Jastraba – preventívnu prehliadku policajtov zameranú na alkohol, agresívnych vodičov, mafiánov (alebo naplnenie policajnej „kasičky“?). Služobná cesta z Prahy. Štvrtok, ráno 6.00 hod. Cestou z Prahy na hranice so Slovenskom, ani jedno policajné auto. Možno na ospravedlnenie, asi bolo skoro ráno. Inak si to neviem vysvetliť. Alebo som sa pohyboval just po tých „správnych“ cestách.10.30 na Slovensku. Ani nie 10 minút od hraníc a prvá policajná „lastovička“. Smerom do Bratislavy sme ich minuli celkovo tri. A v hlavnom meste? Napočítal som 5 hliadok. Evidentne vyťažení. A to sa nám podarilo napasovať naše firemné auto (s českými značkami) do pruhu vyhradeného len pre autobusy. A čo myslíte, kto stál za križovatkou? Reakcia? Zapískal na píšťale, ukázal na značku, pozrel sa na osadenstvo v aute (všetci v tmavých oblekoch, bielych košeliach a evidentne nervózni z nedostatku času – meškanie zapríčinené dopravnou zápchou) a ..... ukázal nám, aby sme prešli do správneho pruhu, uvoľnil cestu, zasalutoval a pustil nás ďalej. Cesta naspäť 18.00 – 22.00 hod. Hranice – Praha. Opäť ani jedno policajné vozidlo. Vlastne jedno bolo. Šlo za sanitkou. Aký je z toho záver? Možno žiadny a možno ....možno si na Slovensku začíname pomaly uvedomovať seba, začíname viac rešpektovať dianie okolo seba, pravidlá, autority, začíname si uvedomovať silu a potenciál svojich rozhodnutí, začíname si brať ponaučenie zo svojich chýb, začíname byť sebavedomejší,... len dúfam, že nám to aj vydrží. DRŽME SI PALCE!!!
KRIŠTOF verzus JASTRAB
Česká republika verzus Slovensko. Donedávna spolu. Starší a väčší brat, s bohatou históriou, kráľmi, priemyslom a jeho „vazal“, obilnica Československa, Tatry, príroda, krajina na východ, Slovakia. Po roku 1993 nastal zlom. Český brat sa vydal cestou prosperity, lepších platov, dôchodkov, ... veľké sebavedomie. A my, „slovenské Švajčiarsko“. Hold nepodarilo sa. Niekde sa stala chyba. Alebo naši „vládni“ využili – zneužili, čo sa len dalo. Niekto chybil. Ale veď nevadí, chybiť je ľudské (a my tak radi (po)chybujeme, že?). Ľud zabúda príliš rýchlo. Treba len veriť, že sedliacky rozum preváži a prosperitu pre naše budúce generácie „neprešustrujeme“ v ošiali dvojnásobných platov. Všetko príde pomaly a postupne!!! Kto má veľké oči spravidla skončí s prázdnym mešcom!
