čím nevyzerá ako syr ementál..., má toľko krás, že je považovaná za jedno z najkrajších miest sveta.
Ak by sme pátrali po príčinách, tak určite má v tom prsty jeho svojrázne usporiadanie mesta, ohromná kolekcia stredovekej a georgiánskej architektúry, so svojimi tajomnými kamennými domami a v neposlednom rade sú to krásne parky, záhrady, parčíky... až po malilinké záhradky pred domami. Parky, špeciálna to edinburgská kategória, sú v širšom centre hádam na každej druhej ulici, resp. v polkruhoch ulíc, ktoré sú pre Edinburg tak príznačné.
Vitajte v hlavnom meste Škótska:
Typickým znakom Edinburgu sú takéto "námestia" zvané „crescent“, čo v preklade znamená "kosák", a v praxi ide o rad domov postavených do polkruhu, ktorý samozrejme vyplňuje zeleň; nie nejaký nevkusný obchod a pod., ako je to typické pre naše sídliská, kde vedľa 11 poschodových vežiakov sa krčia prízemné budovy dosť chaoticky vyplňujúce zelené priestranstvá. Často krát ide o dva polkruhy umiestnené oproti sebe čím sa vytvárajú kruhové námestia s krásnymi parkami a neraz s komunitnými záhradami uprostred.
Ľudia, minimálne na Slovensku, sú proti zahusťovaniu sídlisk (my sme už predsa za vodou, že?...), ale skutočne žijeme v mestách s prehustenou zástavbou??? Nemyslím si. Zďaleka nie. Veď kým napr. Manhattane s rozlohou necelých 60 km² žije 1,6 mil. obyvateľov tak Bratislave, s rozlohou 367 km², žije necelých 0,5 mil. obyvateľov. Napriek tomu Manhattan je vychýrenou štvrťou vo vychýrenom meste a v štáte s jednou z najvyšších životných úrovní na svete.
No nie je to zaujímavé, že v centrách miest, kde je to najviac zastavané a kde sú aj najstaršie bytové jednotky, sú byty najdrahšie? Čím to asi bude???
Queen Street Gardens. Na jednej strane domy nahustené pri sebe len s malými záhradkami pod oknami, ale na strane druhej obrovský park.
Centrálny mestský park.
Rozstrúsená zástavba, ako je na našich sídliskách, nielen zbytočne a neefektívne rozťahuje mesto na úkor úrodnej pôdy, ale aj ochudobňuje mesto o skutočné mestské parky a tiež o mestské ulice a námestia plné života.
Obdivujem um architektov a urbanistov, ktorí tvorili mestá ešte pred 20. storočím a čiastočne ešte v 1. tretine 20. storočia. Ich diela mali v sebe život, "ducha", v porovnaní s dnešnou viacmenej chladnou architektúrou. Veď stačí sa poprechádzať po starých štvrtiach miest a potom po sídliskových. Dojmy sú neporovnateľné.
Originalita a pohľadné záhradky nemusia vyžadovať extra veľký priestor.
Scotttov pamätník.
Edinburgská univerzita.
West Princes St. Gardens.
Vrch na ktorom stojí hrad, bol kedysi sopkou.
Bobby´s bar. Pred ním je soška psa symbolizujúca psiu vernosť, pretože Skyeteriér s menom Bobby štrnásť rokov verne strážil hrob svojho pána.
"Pomyslenie, že rovnakými uličkami sa prechádzali géniovia ako Arthur Conan Doyle, filozof David Hume, vynálezca telefónu Alexander Graham Bell, spisovateľ a básnik Robert Louis Stevenson či biológ Charles Darwin, ma na srdci hrialo a pocítil som určité vnútorné uspokojenie až naplnenie. Chvíľu som teda kráčal s týmito velikánmi a zistil som, že jedno sme mali spoločné - „chuť objavovať“." Zdenko Somorovský
St Giles' Cathedral.
Nie len Košice či Prešov majú hlavnú ulicu... Ale dokonca aj Edinburg! :-) Tunajšia okrem iného ponúka aj výhľad na more. Trochu ho vidieť v pozadí; vľavo dolu.
V samom centre Edinburgu majú "Kráľovskú míľu". Tvoria ju 4 ulice za sebou; samozrejme aj Hlavná ulica. Zbieha sa od hradu až ku kráľovskému palácu. Celá míľa má dĺžku 1,8 km. Koncom 17. storočia na Kráľovskej míli žilo až 70 000 ľudí. Niektoré stavby mali až 14 poschodí , v jednom dome mohlo žiť až 300 ľudí. Až v 2. polovici 19. storočia sa primátor William Chambers pustil do prestavieb a v r. 1867 bola prevedená rozsiahla modernizácia.
Neďaleko tohto miesta, na George IV Bridge, je kaviareň Elephant house, kde J.K. Rowlingová, napísala veľkú časť zo svojho Harryho Pottera.
Kto si chce pozrieť mesto ako na dlani, ten má, okrem návštevy hradu, 2 ďalšie možnosti:
Prvá z nich je vyjsť si na Calton Hill:
na ktorom sa okrem Národného škotského monumentu (bude na jednom z ďalších foto) nachádza aj pamätník škótskeho filozofa Dugalda Stewarta.
Druhá možnosť je vystúpiť na Arthur's Seat (Artušovo sedlo),
ktoré je hlavným vrcholom skupiny kopcov Holyroodského parku. O veľkoleposti tohto miesta sa vyjadroval aj spisovateľ Robert Louis Stevenson.
Ide sa naň okolo škótskeho parlamentu,
na škótske pomery nie veľmi pohľadnej stavby (na foto vpravo)
a okolo kráľovského paláca Holyroodhouse, ktorý zakončuje Kráľovskú míľu na jej východnom konci.
Oproti kráľovskému palácu sídli Škótsky parlament (vľavo).
Asi futbalový štadión.
Pohľad na Calton Hill. Zľava: pamätník D. Stewarta, nasleduje vysoký stĺp - Nelsonov pamätník a vpravo od neho je Národný monument, resp. pamätník (tá "akropola").
Okrajové štvrte.
Pohľad na centrum, na hrad.
Bežecké experimenty 2014 vrátane Edinburgského maratónu:
Z bežeckého denníka, resp. dokumentácia mojich najzaujímavejších bežeckých aktivít 2014 s ktorými by som sa chcel podeliť hlavne s mojimi bežeckými komplicmi - "spolubehajmi":
Moju bežeckú sezónu 2014 som oficiálne odštartoval Bratislavským polmaratónom
Po neúčasti v r. 2013, a po časoch tesne nad 1:40 z predošlých ročníkov, aj keď v dvoch prípadoch to v čistom čase bolo pod 1:40, ale v končnom zúčtovaní sa rátal iba hrubý čas, ako niekde na dedinskom behu..., som si v tomto ročníku brúsil zúbky na čas jednu sekundu pod 1:40. O to zvlášť, že som bol nažhavený osobákom z jesene 2013, viac než 4 minúty pod 1:40.
Ale nepodarilo sa, opäť mi chýbala necelá minúta. Ale aspoň som ostal verný tradícii:-)
Akcia Brnenský polmaratón...:
Na to, že bol apríl, bolo pomerne veľké teplo na dosiahnutie dobrých výsledkov. V chládku po dobehnutí bolo odhadom 20 - 21°C. Môj sparing Dušan Oravec napriek tomu vyštartoval ako raketa a na napomenutie, aby spomalil, že je to "rozkaz"! nereagoval. Napokon skončil hlboko za svojim štandadrdom ( 1:57:17) veď osobák má 1:36:55 z r. 2009. Ale ani ja som neoslnil (1:46:15) . Pritom týždeň späť ma Dušan zdolal na jarnej desiatke na Železnej studničke.
Ale do Brna sme šli hlavne na výlet o čo to podegustovať. To sa nám ako vidno podarilo:-)
Edinburgský maratón 2014:
bol mojim prvým maratónom po 2 a pol ročnej nevynútenej maratónskej odmlke, počas ktorej som behával maximálne polmaratóny. A zatiaľ aj najexotickejším - odporúčam prečítať si, čo o pozadí tohto maratónu, veľmi podareným humorným štýlom, napísal svetobežník Vilo Novák, jeden zo 4 členov našej minivýpravy v Edinburgu, ktorý prikladám v ďalšom texte:
K samotnej mojej príprave na maratón: Zaujímavé je, za posledných 2 a pol roka som nebežal dlhší beh ako 27 kilometrový. Bežal som taký beh len 2 krát a to 21. a 27. apríla 2014. Ani pri jednom z nich som kŕče nedostal, aj keď som bežal ráno úplne na lačno na jeden dvojdecový nesladený čaj a myslím že by som ich nedostal ani keby som vtedy bežal 5 km navyše. Preto sa domnievam, že v Edinburgu zohrala úlohu (aj) psychika a to tým, že som bol vnútorne nastavený len na 27 km a nemal som odkiaľ čerpať istotu, že bez problémov by som mohol zvládnuť aj ďalšie kilometre. Za posledné 2 a pol roka, ako som už možno spomínal, som nemal dlhší beh ako 27 km. Týždenný priemer v príprave na maratón (január až 18. máj) činil 38 km. Ak by som počítal iba od február, kedy som začal tvrdšiu prípravu, ten priemer by bol 50,5 km. Pre porovnanie s Belehradom 2011 (osobák 3:47:49) tam som mal od decembra do 17. apríla priemer 32,5 km. Ak by som ale rátal iba "tvrdú prípravu" na Belehrad a to od januára do marca, bez aprílových týždňov, kedy som už dávky znížil o polku, ten priemer by bol 39 km týždenne. Doteraz sa mi ale s týždenným priemerom do 32 km podarilo 2 krát zabehnúť čas pod 4 hodiny. Naposledy v 2009.
Spánok v hosteli pred dňom D bol ako vo vlaku, mal som dojem že som normálne spal tak hodinu. Ale odštartoval som pomerne svižne...
S Vilom som bežal spolu od cca 14. do 24. km. Kŕče som začal pociťovať od cca 27. km. Od cca 30. km som už beh začal striedať s chôdzou a naťahovať si svaly. Prvá „energetická občerstvovačka“ bola po 20. km. Bežal som na hrubozrnom chlebe, masle a mede. Po meste a mestských parkoch sa krúžilo cca 4 km. Od 5. km sme sa v severnej okrajovej štvrti Edinburgu začali stáčať na severovýchod a od 7. km sme už bežali po pobreží smerom na východ kde sme pocítili pomerne silný severovýchodný protivietor. Takto sa bežalo až do otočky ktorá bola na 28. km resp. medzi 17. a 18. míľou. Teda dobrých 21 km. Oproti tomu - naspäť po vetre sa bežalo len 13 km. Platilo to však len pre tých čo bežali. Ja som v tom čase bol už iba polo bežcom, takže toho vetra do chrbta som si pri chôdzi príliš neužil.
Až na prvé 4 míle sa beží popri mori. Scenéria pekná, ale všetko závisí od počasia. Tohtoročné počasie bolo veľmi premenlivé. Citácia z novín The Scotsman z 26. 5. 2014: „Bol to deň keď sa na trase (maratónu) vyskytli všetky štyri ročné obdobia, od slniečka až po lejak, zmeny prebehli v okamihu“.
Maratón som zvládol za 4:11:20.
Medzi 23000 bežcami dobehlo 8200 maratóncov. Ide o druhý najväčší maratón v Spojenom kráľovstve a býva vypredaný niekoľko rokov vopred. Má povesť najrýchlejšieho maratónu za Kanálom. Ale nie je problémom sa naň dostať, ak sa prihlásite v predstihu. Ryanair lieta do Edinburghu priamo z Bratislavy.
Výsledky nášho tímu z Edinburgského maratónu zľava: Paľo 4:15:10, Peter 3:52:46, Vilo 3:45:45 (v čase maratónu 72 ročný), Marcel: 4:11:20.
Z Vilovho článku na 42.195 o našich peripetiách v Edinburgu:
"Tento príbeh, ktorý by mohol byť nazvaný aj „ako sme skoro o bydlo prišli a potom ho našli“, nie je priamo o maratóne; ale môže byť poučným čítaním o tom, ako sa môže istota rozplynúť v nič...
Zabehnúť maratón je vec ťažká. Fyzicky, aj mentálne. Okrem dobrej prípravy je dôležité dobre sa vyspať, vy... a byť v pohode. Teda, hlavne sa dobre vyspať.
Majúc toto na pamäti, ešte v roku dávno minulom (A.D. 2013) sme poverili zodpovedného pracovníka Paľa H., aby preveril možnosti nie drahého ubytovania v blízkosti centra. Paľo vykonal, informoval nás a vec bola schválená na generálnom zhromaždení tímu počas tréningu na Železnej studničke. Objednané, záloha zaplatená, ešte v roku minulom a po zmene ešte v marci (už roku tohto, teda 2014) prišla písomná odpoveď:
No a potom, 24. mája 2014, pred 4.p.m., prišli štyria maratónci priamo do onoho Hostela High Street.
Je to výborné, komentovali sme skvelú polohu bohumilého zariadenia, aj keď sa tak volalo, nebolo priamo na High Street, ale pár metrov od nej na ulici Blackfriars Street. Totiž High Street je vždy ulica hlavná, priam najhlavnejšia. (Neboli by to Amíci, keby sa to u nich nevolalo Main Street.) Od High Street je všade blízko. 15 minút na štart maratónu, 10 minút do Waverly, kde stojí autobus na letisko...
Paľo vytiahol písomnú rezerváciu, počerná, službukonajúca dievčina ju prevzala a hrabala sa v počítači.
Asi po 10 minútach nám smutným hlasom oznámila, že „sorry“, ale v systéme nie sme. To sme teda stvrdli. Bolo asi 16 hodín, vonku zima a dážď, zajtra ráno maratón, všetko je „ vybukované“ a nielen tu, ale aj inde.
Čo teraz? Spať na stanici? Cestovať niekam? Už som sa začal zaujímať, ako je ďaleko do Londýna... ďaleko.
Ale veď tu máme od Vás písomné potvrdenie, že je všetko O.K., záloha zaplatená. Je mi to ľúto, vraví dievčina. Ale my sme zaviedli nový systém a to čo bolo v starom rezervačnom systéme sa nám nepodarilo dať do toho nového; okrem toho, tá dáma, čo to pre vás rezervovala, už u nás nepracuje. A hotovo!
Pozrite sa, vravíme jej. Aspoň sa pokúste nejaké ubytovanie niekde v blízkosti centra zohnať. My to tu nepoznáme, vy máte prehľad.
Dobre, skúsim to, vraví slečna, bude to nejakú chvíľu trvať, mám teraz veľa roboty, počkajte v jedálni.
Čo iné zostávalo? Usadili sme sa na gauč v spoločenskej miestnosti, vedľa samoobslužnej kuchyne, s najchmúrnejšími myšlienkami na blízku budúcnosť.
Budeme spať na stanici, škerí sa Paľo. Veru neviem, čo urobíme, v najhoršom prípade to vydržíme do rána tu, v tejto miestnosti, poznamenávam. Vonku to nevydržíme, je zima a prší.
Odísť domov? Blbosť! Letenky máme až na utorok. Všetko ostatné je vypredané. Uvidíme, užívajme si chvíľu (aj keď nie je krásna) a dajme si čaju.
Áno, je to možné. Tento hostel má totiž niečo ako spoločnú kuchyňu, kompletne vybavenú, kde si každý môže pripraviť jedlo, použiť tunajší riad a potom ho umyť, usušiť a uložiť. Okrem toho je tu čaj, cukor ba i káva pre blaho všetkých. Nejaký borec má vždy službu, aby sa to nezvrhlo, dáva pozor a pritom pripravuje a predáva jednoduché jedlá. Čo sme videli, boli nejaké špagety, vajcia a nejaké jedlá z nich.
Popíjali sme čaj a zotrvávali v chmúrnych myšlienkach, čo to len s nami bude...
Po niekoľkých hodinách obáv, sme vyslali najkrajšieho, samozrejme Paľa Hajduka, (na obrázku v strede) nech sa ide opýtať, ako sa veci majú. Príďte za 40 minút, odkázala po peknom Paľovi oná deva recepčná.
Možno z toho niečo bude, vravím, ináč by nás poslala do hája. Trošku nás to mentálne vzpružilo a svet sa začal zdať o čosi ružovejším, aj keď za oknom sa stmievalo a popŕchalo.
Nebudem to viac naťahovať hoci pre nás to bolo natiahnuté až, až. Asi po 50 minútach sme sa odobrali so svojimi proprietami a s malou dušičkou) na recepciu, keď na nás recepčná s úsmevom kývla. Mám pre vás čosi! Počkajte 10 minút, už vám prezliekajú prádlo!
Skvelé, potešili sa malé bratislavské emigrantské dušičky v Edinburghu. Hlavná vec, že budeme pod strechou, ostatné nie je dôležité.
Volala som so šéfom, vysvetľuje recepčná a umiestnila som vás do dvoch izieb, jedného (Marcela) do jednej a nás troch do druhej izby s ôsmimi poschodovými posteľami, teda do „šestnástky“. Má tá izba strechu? Má. Tak je to dobré.
Natešení sme sa vybrali hľadať izbu na 4. úrovni s názvom „ZOO“, čo znamená to isté, ako u nás: teda ZOO - zoologická záhrada. Prečo ZOO sme pochopili rýchlo. Každá zo 16 postelí bola označená názvom nejakého zvieraťa. Ja som mal na preukaze napísané „Giraffe“, teda žirafa. Bolo to miesto na hornej posteli, vzadu.
Nebudem to tajiť, ale to, čo sme na izbe videli mi naozaj pripomenulo zverinec. Osem poschodových postelí tesne naskladaných vedľa seba, miestnosť malá (možno 6x6 metrov?). Samozrejme, že sa tam nevošiel ani stôl, ani stoličky, ale bola tam jedna (!) taburetka a plastikové debničky, naskladané do výšky, kam by sme si zrejme mali dať svoje veci.
Našťastie, tých nebolo veľa, ani sme ich nemuseli odkladať, dobre im bolo v taškách v ktorých sme ich doniesli. Mali sme len bežecké propriety, toaletné potreby a pár potrebných maličkostí. Aby som bol presný, my traja sme dostali tiež kľúčik od malej kovovej skrinky s názvom „hippo“, teda koníček, kam sme si mohli dať cennejšie veci, ako napr. doklady.
Naposledy som spal v takom kolektívnom zariadení v prijímači na vojne, ale tam bol aspoň poriadok, (alebo aspoň mal byť a mohol byť) každý mal svoj nočný stolík a skladaciu stoličku a v šatni skrinku.
Pre mladších, prijímač bol v armáde ČSR základný, asi trojtýždňový výcvikový blok, kde sme sa učili základné veci, ako služobné poriadky, poradový výcvik, zbrane, bol to skrátka dril a po ňom bola prísaha.
ZOO bola oveľa pitoresknejšie. Niečo ako kríženec medzi vojenskou cimrou a cigánskym táborom. Vojenskú izbu pripomínajú husto uložené kovové, poschodové postele a ten cigánsky (alebo rómsky?) tábor všetko ostatné. Neporiadok, nahádzane osobné veci bez ladu a skladu, pestrofarebné závesy, ktorými sa časť (zrejme dlhodobo tu usadených) snaží vytvoriť si nejaké súkromie tak, že sa pestrofarebnými dekami a prikrývkami snaží oddeliť si svoju posteľ od okolitej ZOO. Na to všetko sa pozerajú štyri veľké okná, ktoré sú však vo založené všetkým možným.
Vak som položil k posteli, vyliezol na „giraffe“ a oddal som sa už menej pochmúrnym myšlienkam. Tak teda, aspoň nezmokneme a nezmrzneme, do rána vydržíme. WC a umývadlo je na chodbe. Dvere sa zatvárajú samé, teda treba ísť na WC s kľúčom, ktorý máme my traja len jeden. To je problém.
Voľne ho nechať nemôžeme, lebo na tejto izbe je pekná zbierka chlapíkov, rôznych rás a pôvodu, ktorí sa navzájom nepoznajú. Nakoniec som to vyriešil tak, že keď som v noci išiel na ono WC, tak som medzi dvere strčil topánku toho, čo spal hneď pri dverách a mal ju pri posteli. Ak by ju niekto odtiaľ zobral, musím zobudiť celú izbu. Nejako len bude, hlavná vec, že sme v teple.
Noc bola rušná. Nikto z nás sa nevyspal. Ja som mal dojem, že som vôbec nespal, čo zrejme nebola pravda, ale bol to len prerušovaný spánok, pretože celú noc sa pohyb na izbe nezastavil. Ľudia prichádzali, odchádzali, motali sa na WC, skrátka bol tam celonočný ruch, ako na železničnej stanici.
Je to prekvapujúce, ale v noci nikto z tých 17-tich (s jedným mládencom tam zdieľala posteľ aj dáma) nechrápal. Alebo ani oni nespali?
Vilo Novák, Bratislava, 2. 6. 2014,
Viac na stránke: http://42195.sk/ v rubrike Dojáky pod príslušným rokom.
Po Edinburgskom nasledoval 21. júna 2014 Kysucký maratón
so štartom aj cieľom v Čadci. Výsledný čas som mal lepší ako v škótskej metropole, ale tiež "len" nad 4 hodiny. No čo už. Ale obsadil som 61. miesto!
z 81 bežcov... a bežkýň..., ktorí maratón dokončili.
http://www.kysuckymaraton.sk/maraton/2014/vysledky
Pomaratónske - síce nie kysucké, ale slovenské!
Medzinárodný maratón mieru 2014:
Pasta party: zľava: Paľo Hajduk, za ním Bronislav Novák (k pokoreniu 3 hodinovej hranice mu chýbali len 3 minúty a 4 sekundy, ale v Košiciach len vybehával ultramaratón spred týždňa), vpravo jeho otec Vilo Novák, Martin Baran (bežal polmaratón (1:57:22) a preto nám mohol robiť fotografa:-), ďakujeme za skvelé momentky.
Zážitky: Keď som si zhruba 2 a pol kilometra pred cieľom, keď ma predbiehal "oddielový kolega" Peter, myslel, že už nedokážem zrýchliť, mýlil som sa! Aj fotke (nižšie) je podľa dĺžky kroku vidieť, že som energiou nešetril. Čiastočne mi k tomu dopomohol Peter, keď ma predbehol, a ja som ho chcel stíhať, ale hlavne môj čas, keď som si vyrátal, že by som na mojom 11. dobehnutom oficiálnom maratóne (3 maratóny mám odbehnuté neoficiálne) mohol dosiahnuť rovnaký alebo aj o čosi lepší čas ako na mojom prvom maratóne v živote 3:50:20 - z r. 1992; zhodou okolností tiež v Košiciach. A nebyť toho, že pred 30. kilometrom som "musel" prejsť do kroku, možno by sa mi to podarilo. Bolo to kvôli tomu aby som si znovu pripol papierové! číslo. Áno papierové, na tak veľkom maratóne. Totiž môj pot mi ho na okrajoch tak "rozožral", že nemalo na čom držať a na tričku mi len plápolalo visiac len na spodných zicherkách a už ma to začalo znervózňovať. Držalo len silou vôle. Ako vidieť aj na foto, vo finiši ho už len držím v ruke, lebo pot v závere ovládol aj spodnú časť trička. Odhadujem že toto technické zdržanie ma pripravilo odhadom o 5 až 10 sekúnd. Môjho "vodiča" Vila som potom musel pracne dobiehať a keď som ho dobehol, vydržal som s ním už len asi 300 metrov. Potom som ho vo vyššom záujme, aby som vôbec do cieľa dobehol, a neodpadol, musel nechať Vila "plávať". Ako sedemdesiatnik dobehol Vilo v skvelom čase - 3:43:38! a vo svojej kategórii bol tuším na 2. mieste.
Najprv som sa na Petra zavesil, ale asi po 30 metroch som to vzdal. Nestíhal som. Nešlo to. No ale za zákrutou, na méte 40-tého kilometra, keď bežec vbehne na predĺženú Hlavnú ulicu, na konci ktorej je cieľ, zrazu som mohol bežať o dosť rýchlejšie. Určite v tom mali prsty aj povzbudzujúci diváci ktorí sa zrazu na Hlavnej objavili a aj jedinečná príležitosť, že teraz alebo nikdy! Navyše predo mnou bol na dostrel stále Peter... aj keď mi ušiel odhadom o 200 metrov.
V každom prípade, sa mi podarilo rozbehnúť sa v posledných 2 kilometroch a 200 metroch som zo 6 a pol minútového tempa zrýchlil bezmála 5 minútové tempo až do cieľa. Zdá sa mi to až neskutočné. Napokon som dosiahol môj 3. najlepší maratónsky čas (3:50:28). Osem seknúnd za druhým naj časom.
Petrov náskok som v cieli stiahol na rozdiel 5 sekúnd, ale v čistom čase som skončil pred ním, o 13 sekúnd.
Paľovi sa maratón nevydaril, necítil sa zdravotne v poriadku, dobehol za 4:39.
Zaujímavé je, že v poslednom úseku, medzi 42 km a cieľom som bežal o dosť rýchlejšie (11:09) ako víťaz nášho tímu - Vilo (12:43).
Čas pred maratónom som si odhadoval medzi 3:45 až 4:05. Že to bude 3:45 tomu som dával 10% pravdepodobnosť. A že nad 4:05 tak tomu som tomu dával 15%.
Inak väčšiu časť trate som bežal tak, že som došľapoval na špičky a vonkajšiu klenbu chodidiel. A to som pritom nemal v pláne tak bežať. Len som improvizoval. Akonáhle som ku koncu chcel prejsť na klasický štýl došľapu, dopady na pätu mi spôsobovali kŕče, ktoré odzneli keď som znovu prešiel na jemnejší, aj keď náročnejší štýl behu.
Do Košíc sme cestovali tá istá 4 členná partia ako do Edinburgu a najrýchlejší bol opäť Viliam (foto vyššie).
Oproti 3. miestu, v rámci nášho mikro tímu v Edinburgu, som si teraz polepšil - v čistom čase (3:50:28) som sa o 13 sekúnd dostal na 2. miesto pred Petra (na fotografii vyššie).
Moje posledné metre...
Záverečné pomaratónske foto.
