Ale táto krajina je zaujímavá aj pre niečo iné, čo sa vo zvyšku Európy už dávno nenosí. A tým je živý vzťah jeho obyvavateľov k bytostiam prírody. Rozprávky a legendy, ktoré pojednávajú o gnómoch, obroch, vílach a iných prírodných bytostiach, nájdeme všade na svete. Ale sotva ešte niekde inde na svete tak ako tu na Islande berú tieto bytosti, o ktorých sa hovorí aj v starých ságach, ako realitu s ktorou treba počítať. Podľa jednej štúdie 5% Islanďanov uvádza, že také prírodné bytosti videli. A až 55% Islanďanov je presvedčených o ich existencii, alebo ju prinajmenšom považujú za vysoko pravdepodobnú.
Islanďania ale majú preukázateľne dobré dôvody, aby s prírodnými bytosťami počítali. Početné životné skúsenosti ich totiž poučili, že vypočuť varovania prírodných bytostí sa vyplatí , inak môžu prísť väčšie nepríjemnosti. Zaujímavý je napr. prípad výstavby cestného tunelu medzi Akureyri a Ólafsfjordurem na severe Islandu na ktorý sa minuli milióny islandských korún a nakoniec sa tunel musel stavať na inom mieste. Celý rad po sebe nastupujúcich ťažkostí, prekážok a nehôd už veľa krát, nie len v tomto prípade primäl stavbyvedúcich k náhradným variantám, kde potom zrazu všetko išlo takpovediac ako po masle.
Na Islande sú ľudia voči skrytému národu tak otvorení zrejme preto, lebo mimoriadne prírodné podmienky, ktoré túto krajinu utvárali a utvárajú, ich naučili obozretnosti. Mnohí moderní, i vysoko vzdelaní Islanďania sú presvedčení aj o telepatii, predtuche, prevteľovaní, o možnosti nadviazať spojenie so zosnulými alebo neprítomnými. O nadprirodzených silách občas hovoria i najvyšší predstavitelia štátu.
Pár foto a komentárov zo 184 km dlhej cesty z Reykjaviku smerom na juhovýchod do dedinky Vík:
Reykjavik. Bude o ňom ešte reč v samostatnom článku.
Sopka Hekla, alebo dáma s kapucňou. 1.491 m.
Raj lososov.
Pláne pod sopkou Eyjafjallajökull (1.666 m) a pod ľadovcom rovnomenného názvu. Táto sopka v roku 2010 vyradila na niekoľko dní leteckú dopravu v Európe.
60 metrový vodopád Seljalandsfoss - jeden z najpôsobivejších vodopádov Islandu:
Vodopád je známy tým, že sa dá obísť.
Ale poďme k ďalším krásam Islandu:
Po ceste sa pri dedinke Skógar zastavujeme v ľudovom múzeu pozostávajúceho z 2 hál a skanzenu. Múzeum veľmi zaujímavo vyobrazuje islandskú históriu . (Prihovoril sa nám v ňom jeden milý postarší pán, ale veľmi čulý Islanďan, o ktorom sme sa neskôr dozvedeli, že je zakladateľom tohto múzea vzniknutého z darov ľudí, ktoré sa postupne tak rozrástlo, že dnes je atrakciou). Na tomto mieste by som chcel poukázať na jeden zaujímavý článok: Sedem mýtov o Islande : http://lukezajac.blog.sme.sk/c/251579/7-mytov-o-Islande.html
Skógar, teda "Lesný vodopád" a jeho prítok:
Skógar znamená v preklade stromy, resp. lesy, z čoho môže vyplývať že okolie tohto vodopádu ležiaceho cca 20 km južne od sopky Eyjafjallajökull (1.666 m) pokrývali kedysi lesy, ktoré si však svojho času Islanďania, dá sa povedať kompletne na celom ostrove zlikvidovali. Je sympatické, že teraz sa snažia svoju krajinu zalesňovať, ale majú to mimoriadne ťažké, keďže časté silné vetry a vôbec ďalšie prírodné činiteľe spôsobili po odlesnení krajiny silnú eróziu.
Rozoznáte na obrázku tvár bizóna? A takisto tvár neandertálca? A ešte aj oči a nos na skale oproti do ktorých sa akoby "neandertálec" díval...
Útvary vľavo hore pripomínajúce ľudské hlavy.
Keď som sa blížil k vodopádu, horizontálna alebo prízemná dúha, akú som doteraz nikdy nevidel, ktorú trochu vidieť na spodu fotografie, ma akoby objala, alebo radšej - obkľúčila, aby som si toho príliš nenamýšľal... Bolo to veľmi zaujímavé a príjemné. Z ničoho nič som sa na chvíľu ocitol v kruhu dúhy.
Vodopád sa rúti do hĺbky 62 metrov a podľa povesti je za ním ukrytý poklad Vikingov.
Útesy Dýrholaey.
Dedinka Vík - koniec našej cesty. Leží neďaleko tajomnej pláže s čiernym pieskom. Len kúsok odtiaľ sa dvíhajú z mora mystické útvary Reynisdrangar.
Použitá literatúra:
Lidé a Země 5/1997 - Island a Život se skřítky
Christopher Vasey - Gnómovia a elfovia na Islande
