teda cez sedlo Závory.
Na túru sme mali iba 8 hodín; ak som nechcel do Bratislavy cestovať nočným vlakom. Chôdzou sa to stihnúť nedá, počítali sme s tým, že prvé kilometre hore a potom väčšiu časť cesty dolu pobežíme, keďže obaja sme nie len turistami ale aj bežcami na dlhšie trate. Peter, kým ešte mohol riadne trénovať, zabehol maratón za neuveriteľných 2:36!
Ale poporiadku:
Lávku cez Belú, ktorá tu bola ešte začiatkom mája 2010, cez ktorú sme si to chceli strihnúť na žltý značkovaný chodník, zobrala počas neskorších vytrvalých dažďov divoká voda. Na značkovaný chodník sme sa tak museli vrátiť späť na most a namiesto piatich ušetrených minút sme stratili dvadsať.
Blížime sa ku Kôprovej doline. V pozadí Kriváň.
Do článku som zaradil viaceré zábery preukazujúce, že lykožrút nie je nepriteľom lesa, ale naopak, má v ňom nezastupiteľnú úlohu. Lykožrútom les nehynie. Lykožrútom končí starý, alebo neprirodzený les, a lykožrútom aj zazačína nový les; resp. jeho obnova.
Za nepriateľa lykožrúta považujú len tí, ktorí les vnímajú len ako továreň na výrobu dreva a mŕtve stromy ako nepodarky. Tým sa však stavjú proti prírode, v ktorej je kolobeh odumierania a znovuzrodenia prirodzený od nepamäti.
Namnohých footgrafiách článku bude vidieť ako pod odumretými stromami vzniká zmladenie; nový a rozmanitý život.
Ústie 12 km dlhej Kôprovej doliny. Po ľavej strane Západné Tatry, po pravej Východné.
Kmeťove vodopády v doline Nefcerka. Táto je jednou z viacerých dolín zbiehajúcich sa do majestátnej Kôprovej doliny.
Rázcestie pod Hlinskou dolinou (1.414 m), (Podbanské 940 m).
Kôprová dolina sa vo svojom závere delí na tri vetvy - Kobyliu, Temnosmrečiansku a Hlinskú dolinu.
Podľa niektorých názorov je Vajanského vodopád, ak sa berú do úvahy jeho jednotlivé stupne, najdlhším vodopádom Slovenska (90 metrov). Jeho najdlhší stupeň má "len" 30 metrov.
Nižné Temnosmrečianske pleso (1.941 m).
Tretia foto je pohľad späť, na Podbanské. Štvrtá a piata foto je Kobylia dolina, ako časť Kôprovej doliny tesne pod sedlom Závory, za ktorým je už Zadná Tichá dolina.
Kobylie pleso.
Kôprová dolina z horného konca. Vľavo Východné Tatry (časť Vysoké Tatry), vpravo Západné Tatry (časť Liptovské kopy s najvyšším vrchom 2.052 m.).
ROZHRANIE medzi Kôprovou a Tichou dolinou:
Sedlo Závory (1.879 m) - V pozadí Hladký štít (2.066 m) a Hladké sedlo za ktorými je dolina Pieciu Stawów Polskich.
Pohľad zo sedla Závory na Temnosmrečianske plesá a vpravo je Hlinská dolina.
Pohľad zo sedla do Zadnej Tichej doliny; v pozadí Červené vrchy. A pánko si v sedle otvoril zaslúženého plechovkového Corgoňa desiatku a dolinou to len tak zasyčalo...
Pohľad z Hladkého sedla (1.993 m) do doliny Pieciu Stawów Polskich & Pohľad zo Slovenska cez Poľsko na Slovensko - na Belianske Tatry.
Pohľad z Hladkého sedla na opačnú stranu - teda na Liptovské kopy.
Kozí Wierch (2.291 m).
Jedny z posledných výbežkov Vysokých Tatier.
Tichá dolina:
V nej, podobne ako v Kôprovej doline, na viacerých záberoch, miestach, hlavne zo strednej a spodnej časti doliny, budevidieť pod mŕtvymi stromami prirodzené zmladenie lesa.
Pomaly sa dostávame do civilizácie a východzieho bodu našej túry. Po takmer ôsmich hodinách sme síce dosť fyzicky vyčerpaní, ale plní nezabudnuteľných dojmov. Z hľadiska prejdených a prebehnutých kilometrov išlo o jednu z mojich doposiaľ najnáročnejších túr. Hlavne Tichá dolina sa zdá pre pešieho turistu "nekonečná", čo je inak veľmi potešujúce, najmä z hľadiska životného priestoru pre mnohé ohrozené druhy živočíchov.
P.S.:
Kto ešte nevidel, odporúčam pozrieť si prírodopisný film "Strážca divočiny" ku ktorému vyšla aj kniha "Posledná pevnosť" približujúce ohrozenú krásu Tichej doliny. Prinášajú neskreslený obraz života divokých zvierat, hlbokých pralesov - magickej divočiny.
