ponúkajú viac k videniu ako Graz. Ale ak by sme pri posudzovaní príťažlivosti miest zohľadňovali ich veľkosť, tak Graz vo svojej kategórii by zrejme ťažko hľadal v strednej Európe konkurenciu.
Pred mojou prvou návštevou tohto mesta som síce očakával, že to bude pekné mesto, ale skutočnosť ešte predčila toto očakávanie. Staré mesto je plné krásnych námestí, námestíčiek, ulíc a uličiek, kde sa mieša architektúra gotická, renesančná, baroková...
Hlavné námestie.
Graz je hlavné mesto rakúskej spolkovej republiky Štajersko (historický názov mesta je Štajerský Hradec) . Ale čo je zaujímavšie, ak by v Košiciach neodklonili Hornád od centra mesta, Graz so svojou riekou, resp. riečkou Mur, tečúcou hneď vedľa najstaršej časti mesta, resp. pozdĺž neho, by sa dosť podobal Košiciam; resp. naopak. A to hlavne kvôli dlhej hlavnej ulici, ktorá v oboch mestách pretína takmer celé mesto, aj keď v rôznych častiach mesta, ktorými prechádza, sa volá inak, pričom v oboch mestách sa približne v strede táto ulica rozširuje na námestie. Graz má na tejto hlavnej tepne mesta, rovnako ako Košice, ešte ďalšie veľké námestie, ktoré je podobné Námestiu maratónu mieru v Košiciach; len v Grazi sa to druhé námestie volá "trochu" inak - Jakomini-platz. Okrem podobného vzhľadu, tomu košickému - Námestiu maratónu mieru, je zároveň, tak isto ako v Košiciach, dopravným uzlom.
Graz, podobne ako Košice, sú tiež druhým najväčším mestom vo svojej krajine a je druhým najväčším mestom Rakúska (za ním je Linz so 190 tisícmi obyvateľmi) a aj počtom obyvateľov cca 250.000 je s Košicami porovnateľný, len s tým rozdielom, že starobylá časť Grazu je podľa môjho odhadu 2,5 krát, a so štvrťou situovanou za zámockým vrchom 3 až 4 krát väčšia ako košická.
Je to samozrejme dané vývojom veď karty v Európe v minulosti miešali nemalou mierou Rakúšania, takže si toho logicky mohli dovoliť oveľa viac. V každom prípade, Hlavná ulica v Košiciach svojou príťažlivosťou určite nezaostáva za tou v Grazi; aj keď v starých Košiciach celkovo domy sú v priemere o jedno poschodie nižšie.
Zaujímavý je tiež údaj o tom, že v Grazi už v r. 1900 žilo až 169.000 obyvateľov (v Bratislave 78.000) Pať rokov po 2. sv. vojne mal raz 226.000 obyvateľov, teda len o niečo málo menej ako je tomu dnes. Pre porovnanie s Košicami, Košice mali v r. 1910 niečo málo cez 44.000 obyvateľov a päť rokov po 2. sv. vojne mali 60.000. Z toho vyplýva, že Rakúšanom sa život na vidieku páči omnoho viac než Slovákom. My sme ho v priebehu 40-tich rokov po vojne takmer vyľudnili a začali sme bývať na veľkých sídliskách malých miest (napr. jedno z najväčších miest Slovenska - Banská Bystrica mala v r. 1919 len 11.000 obyvateľov a tretie najväčšie mesto SR -Prešov o čosi viac - 17.000 obyvateľov). Tento jav v Rakúsku existuje v oveľa menšej miere.
Mnohí Slováci považujú život na vidieku za niečo podradné. Tu treba ale spomenúť aj to, že Rakúšania sa na vidieku dokážu uživiť, keďže Rakúska vláda už dávno pochopila, že ceny potravín sú vo svete tak nízke preto, lebo vlády svoje poľnohospodárstva dotujú oveľa väčším podielom ako napr. tie slovenské; ak nechcú o poľnohospodárstva prísť. Osobne som za to, aby sa poľnohospodárstvo nedotovalo vôbec, podobne ako sa nedotuje priemysel. Ale kým poľnohospodárstvo budú oveľa väčšou mierou dotovať všade naokolo, inej cesty nie je, len ho viac dotovať aj na Slovensku; ak ho nechceme zruinovať ešte viac ako sa nám to podarilo doposiaľ.
Štajerská metropola sa môže pochváliť, aspoň Rakúšania to tak tvrdia, najzachovalejším historickým centrom v strednej Európe. V každom prípade, do zoznamu UNESCO bolo toto mesto zapísané pred Viedňou. A to už je čo povedať. Ďalšou zaujímavosťou je, že v meste panuje teplé podnebie, ktoré sem zo Stredomoria privádzajú vzdušné prúdy.
Hlavná ulica mesta, ktorá sa ale volá Herrrengasse.
Hlavná ulica vyúsťuje na námesti Jakomini-platz, o ktorom som sa už zmienil, že je svojim situovaním, významom, veľkosťou a napokon aj vzhľadom podobné Námestiu maratónu mieru v Košiciach.
Jakomini-platz.
Jakomini Straße - "vyviera" z Jakomini-platz a je akýmsi nezávislým pokračovaním hlavnej ulice; podobne ako Trieda Komenského v Košiciach.
Z pozitívnych osobností, ktoré v meste študovali, alebo pôsobili by som spomenul Nikolu Teslu a Johannesa Keplera. Inak mesto v roku 1938 navštívil Adolf Hitler, keď bolo Rakúsko pripojené k Nemecku. Podľa dostupných informácií sa mu tu dostalo vrelého privítania. Hitler sľúbil obyvateľom mesta 1000 rokov prosperity a koniec masovej nezamestnanosti. Onedlho na to bola v meste vyhladená prosperujúca židovská komunita. Iba 7 rokov po jeho návšteve mesto obkľúčili sovietske jednotky, ktoré ho ušetrili pred zničením.
Oblasť v okolí Mehr-platz a Farber-platz, 2 krát foto vyššie, je známa ako Graz Bermuda Triangel, lebo sa tam dá v spleti uličiek ľahko stratiť.
Sloník na rohu ulice. Vo Františkánskej štvrti.
Rieka Mur.
Grazský polmaratón 2012:
Formu na tento polmaratón som piloval na Devínskej Kobyle, vrátane ríbezľového sadu nad stále viac chátrajúcimi bratislavsko - devínskymi vinicami
a to s mojim "osobným bežeckým konzultantom" Petrom Mikulom - famóznym amatérskym bežcom (maratón za 2:36!) a s mojim kondičným trénerom... - ratllíkom (na fotografii práve vo výskoku na svojho pána).
Poďme ale späť do Grazu:
Maratón a polmaratón sa v metropole Štajerska tohto roku bežal 14. októbra. Tieto preteky boli po Tower behu, na 26. poschodie budovy Tower 115 v Bratislave, mojim prvým pretekom roku 2012. Skromnejšia bežecká sezóna 2012 bola zapričínená súhrnom pracovných a študentských povinností. A od jesene 2010, kedy som v Ľubľane v polmaratóne zabehol svoj osobák (1:38:49), som súťažne bežal len jeden polmaratón - Bratislavský, na jar 2011, za 1:41:09.
Počasie deň pred pretekmi bolo úplne ideálne - zamračené, bezvetrie, 10°C. V deň D sa ale vyjasnilo a teplota v chládku sa vyšplhala v poludňajších hodinách na 18°C, takže na slnku mohlo byť aj 25°C.
Na štarte ma pozitívne prekvapilo, že nikto sa nestrkal, nepchal sa dopredu, nikto sa na nikoho netlačil, ako to často krát býva na iných väčších bežeckých podujatiach. Hovorím si, to je kultúra!... Razom som svoj názor zmenil, keď zhruba 3 km po štarte ma nejaký dobrák, pri kľučkovaní a predieraní sa davom bežcov, zozadu skolil na zem. Nechcem nikomu krivdiť, ale musela by to byť náhoda, ak by to nebol Rakúšan, lebo 98 % štartovacieho poľa pozostávalo z Rakúšanov. Ale treba uznať, že ma podbral tak čisto, efektne, či efektívne, že som spravil salto! Preto keď som dopadol na zem, videl som nie tých vpredu - medzi ktorými bol "pácahteľ"..., ale tých, čo ma dobehovali.
V každom prípade, dotyčný sa tak ponáhľal do cieľa, že nestrácal čas, aby sa prišiel ospravedlniť. Stratil by totiž v cieli pár sekúnd!...
Na počudovanie ma po páde nič nebolelo a nebol som ani viditeľne odretý. Zrejme som padol správne - ako džudista..., aj keď som džudo nikdy nerobil. Akurát si to pri páde odnieslo moje číslo, lebo som pri ňom neviem ako stratil jednu vrchnú zicherku, po slovensky - zatvárací špendlík, a od toho momentu mi číslo na bruchu len tak plápolalo až do cieľa; ak práve nefúkal protivietor.
Nebyť toho pádu, nezistil by som, že mám predispozície na džudo...:-).
Na fotografii vyššie - maratónci pri Dome umenia, čo je podobná ozruta v grazskom starom meste ako v Bratislave je Slovenská národná galéria; len modernejšia. Ak by bola postavená mimo starého mesta, tam by pasovala, bola by jeho ozdobou.
Na 8. kilometri, keď ma začali predbiehať čoraz väčšie davy bežcov a bežkýň, som si konečne uvedomil, že som si asi zvolil neštandardnú variáciu behu - ako častokrát hovorí Vilo Novák - skúsený maratónsky veterán z Bratislavy, na adresu nášho bežeckého kamaráta Paľa H. Táto variácia nemohla dopadnúť dobre. Až do tohto polmaratónu som si myslel, že prepáliť sa dá iba maratón. Nohy mi po 8. kilometri oťaželi tak ako po 30. kilometri v maratóne. Možno to bolo čiastočne aj následom toho, že týždeň pred Grazským polmaratónom som v rámci mojich maratónskych experimentov úmyselne absolvoval ostrý tréningový polmaratón na Železnej studničke, pri ktorom som bežal naplno.
Napriek problémom som to v Grazi nakoniec zvládol aspoň v čase pod 1:45, presnejšie 1:44:07.
Objemy, ktoré som mal natrénovano pred Grazským polmaratónom:
Mesačný priemer od januára do konca októbra 2012 činil 110 km; vrátane iných aktivít, hlavne turistiky a tenisu, kde si za hodinu turistiky "účtujem" akoby som bežal 3 km a za hodinu občasného tenisu si "účtujem" 2 km. V septembri som kilometre doslova naháňal - za mesiac som nenabehal 217 km, čo bolo mojim doterajším bezkonkurečným maximom. Ale asi som to prehnal. Bol som z toho celý september dosť unavený.
Vypotená soľ po pretekoch. To je známka toho, ako moje telo pri dlhých behoch neznáša teplé počasie.
Polmaratón alebo maratón v Grazi môžem prípadným záujemcom len odporučiť - krátka vzdialenosť zo Slovenska, dobré spojenie, krásne mesto, rýchla trať (komu ide rekordy), a predpoklad prijateľného počasia v októbri. Tohto roku na ňom štartovalo vo všetkých disciplínach niečo vyše 10.000 účastníkov, čas víťaza z početnej skupiny Keňanov bol "poslabší" - niečo vyše 2:10. Možno kvôli nie úplne ideálnemu počasiu. Nedá mi ale nespomenúť, že 2 roky späť tu na maratónskej trati zomrel 48 ročný muž na zlyhanie srdca. Takže s prepínaním tela veľmi opatrne!.
Zosumarizovanie mojich polmaratónov za rok 2002:
29.7. 2012 - 1:55:40, tréning
6.10. 2012 - 1:48:31, tréning
14.10. 2012 - 1:44:07, Graz polmaratón
31.10. 2012 - 1:44:58, tréning, pred ním som úmyselne 5 dní nebehal, že čo to spraví.
Na záver pohľad na časť starého mesta Grazu z vtáčej perpektívy. Napravo je zámocký vrch, nad ním, mierne do ľava je v článku spomínané Hlavné námestie, a úplne v strede hore tiež, už v článku spomínané námestie - Jakomini-platz.
