Ale aj najsevernejšie hlavné mesto sveta - Dymiaca zátoka, má čo turistom ponúknuť, teda jeho centrum. Stačí odložiť svoj európsky pohľad na mestá. A práve v Dymiacej zátoke, teda v Reykjaviku sme svoje potulky západným Islandom začali.
Blížiac sa k centru mesta prechádzajúc rozľahlými okrajovými štvrťami tu zrazu jeden spolu výletník zahlási: Veď to tu vyzerá ako u nás v Trnávke!... Pre tých čo nevedia kde a čo je Trnávka, tak ide o typické predmestie Bratislavy (ak nepočítam sídliskové predmestia) so zmesou rodinných domov, socialistických tehlových obytných domov, socialistických panelových domov necitlivo zasadených do prostredia a zmesou ešte modernejších škatúľ, ktoré ostro kontrastujú s okolím takže všetko toto vytvára disharmóniu, ktorá je spravidla cudzia mestským štvrtiam postaveným do 19. storočia, prípadne ešte na začiatku 20. storočia.
V podstate nieje až tak čo vyvracať na uvedenom výroku. Centrum Reykjaviku je pekné, aj keď cca 95% budov bolo postavených po 2. svetovej vojne, ale zvyšok mesta vyzerá približne tak akoby bol projektovaný v spolupráci s československými súdruhmi, ktorým vďačíme za vysokú "estetičnosť" našich socialistických mestských štvrtí. (Žiaľ v podobnom štýle sa u nás neraz buduje aj v 21. storočí, ale to je iná téma).
Samozrejme, predmestia Reykjaviku nie sú žiadnou architektonickou tragédiou, ale na to, že Island je považovaný za 3. tretiu najideálnejšiu krajinu pre život by človek v tunajšej architektúre čakal (o dosť) viac, určitú harmóniu oku lahodiacu.
Ale centrum mesta, ako už bolo uvedené, je v tomto smere myslím si v poriadku:


Starosta Reykjaviku v ňom prijíma zahraničných hostí. V r. 1990 sa v ňom stretol aj s československým prezidentom Václavom Havlom. A v r. 1986 sa na tento malý domček pozeral celý svet s veľkou nádejou. Vtedy tu Ronald Regan a Michail Gorbačov jednali o mieri a kľude medzi super veľmocami.

Ako vidieť všetko v štýle skromnosti - 30 okien, 8 kancelárií. A žiaden plot! Zrejme ani bezpečnostné kamery ministerstva vnútra. Pre Slováka veci takmer nepredstaviteľné a nepochopiteľné. Zvlášť ak islandská ekonomika a životná úroveň národa je o dosť vyššia ako u nás.





Inak svojou betónovou architektúrou pripomína alebo má pripomínať čadičové stĺpy. A vôbec architektúra Reykjaviku vo všeobecnosti kopíruje alebo vychádza z farieb islandských nerastov a hornín. A preto je na vkus "južanca", ako som ja:-) až veľmi smutná - tmavá. A aby sme nezabudli, pred katedrálou je socha Leifura Eirikssona, prvého objaviteľa Severnej Ameriky.

Vo veciach viery boli Islanďania, až na výnimky, vždy tolerantní. Ich protestantizmus má v sebe prvky panteizmu vyjadrené v jednote Boha a prírody. Iba 5% mužov a 6% žien navštevuje pravidelne kostoly. Všetky kostoly sú stavané tak, že môžu slúžiť nie len náboženským obradom ale napr. aj usporiadaniu koncertov.





Už od mája pri dobrom počasí, čo znamená už od cca 13°C v chládku, sa pri nich sedí aj pod holým nebom. Pivo v nich stojí v prepočte cca 6 eur. Ani v obchodoch nestojí výrazne menej. V krčmách sa tringelty spravidla nedávajú, považujú sa skôr za urážku personálu. Čo mi je osobne sympatické. Tringelty považujem za hlúpy zvyk. Veď nízke platy čašníkov u nás by mal dorovnávať zamestnávateľ, nie klient, ktorý si v reštaurácii v cene jedla a pitia platí aj obsluhu. Aj za tú cenu že dá vyššie ceny.
Ďalšou kuriozitou v porovnaní so Slovenskou, ktorá si myslím tiež má logiku a opodstatnenie, je to, že muži v štátnej službe do starobného dôchodku odchádzajú neskôr ako v súkromnom, a to v 70-ke oproti 65-ke.



Behom mnohých rokov Islanďania prebrali do svojho jazyka údajne len 3 cudzojazyčné výrazy: benzín, motor a hotel. Dokonca aj pre nemoc AIDS majú vlastné pomenovanie.




Je čas vyraziť do "terénu". Z Dymiacej zátoky teda smerujeme na sever:









Ide o intelektuálne centrum stredovekého Islandu. Žil tu aj slávny spisovateľ a politik Snori Sturlurson - "v soche". Ak by sme ho mali prirovnať k nejakému známemu Slovákovi, tak asi najbližšie by mal k Ľudovítovi Štúrovi.
Píše a hovorí sa, že dnešný priemerný Islanďan má znalosti vlastnej starej literatúry ako máloktorý európsky občan. Deti údajne poznajú naspamäť dlhé úseky ság, z ktorých si do života odnášajú hrdosť na svoju krajinu a svojich predkov. Ich vlastnosti ako sú poctivosť, úprimnosť, ušľachtilosť, priamosť, česť sú pre nich príkladom.
Ságy, aj keď boli písané za éry kresťanstva, podávajú obraz o pohanskom období. (Bližšie o tom pojednáva môj predchádzajúci článok o Islande).
Ságy, ktoré vznikli v 13. storočí, značnou mierou prispeli k národnému a historickému uvedomeniu, ktoré v tejto krajine nadobudli ojedinelých rozmerov.

Na lávovom koberci postupom času prišlo k životu aj rastlinstvo. Z bobuliek pripomínajúcich borievky, ktoré rastú na tamojších kríkoch, robia Islanďania čosi ako "víno".

Cesta na poloostrov Reykjanes:









Cesta na severovýchod až východ:




Ide o suseda najznámejšieho gejzíru sveta Geysiru, ktorý kedysi striekal až do výšky 80 m a podľa ktorého sú pomenované všetky gejzíry sveta. Dnes však spoľahlivo funguje už len jeho sused Strokkur vyvrhujúci vodu do výšky 15-30 metrov.







Najstarší národný park Islandu Þingvellir
je unikátom tak z historického, ako aj z geologického hľadiska - leží na tektonickom zlome euro ázijskej a americkej pevninskej dosky a vy sa tak môžete ocitnúť „jednou nohou v Amerike a druhou v Európe." Jeho názov je odvodený od slova Ping – parlament a vellir – lúka, lebo v tejto oblasti už v 10. stor. vznikol Alpigni - jeden z najstarších parlamentov na svete, ktorý fungoval až do roku 1789.





Súvisiaci článok: http://burkert.blog.sme.sk/c/355553/islandania-ich-viera-v-prirodne-bytosti-a-cesta-z-reykjaviku-do-viku.html