keď neuspejem v maratóne, uvidím aspoň niečo nové zaujímavé. K takým miestam patrí bezpochyby aj Varšava.
Prvé čo návštevníka Varšavy upúta, ak do nej prichádza vlakom, po vystúpení na hlavnej železničnej stanici, je kontroverzná budova - Palác kultúry a vedy. Je symbolom ruskej okupácie a bola postavená ako "dar Poliakom od Stalina". V každom prípade, ide o najvyššiu budovu v Poľsku. Bol postavený v rokoch 1952 - 1955 a pozostáva z neuveriteľných 40 miliónoch tehál! So svojimi 234 metrami, asi aj s "tykadlom", je najvyššou budovou v Poľsku a donedávna bola 6. najvyššou budovou Európy.
Podľa počtu obyvateľov je Varšava so svojimi 1,72 miliónmi obyvateľov, resp. 2,7 miliónmi spolu s predmestiami, 9. najväčším mestom Európy. Zaujímavosťou je, že kým v r. 1939, teda pred vojnou mala 1.300.000 obyvateľov, po vojne, v r. 1945, mala už iba 422.000 obyvateľov. Teda menej ako tretinu!
Medzi najznámejšie osobnosti, ktorí sa narodili vo Varšave patria napr.: Mária Sklodowska-Curie, známa svojim výskumom rádioaktivity, či Frédéric Chopin, hudobný skladateľ, ktorý sa do Varšavy so svojou rodinou prisťahovali keď mal 7 mesiacov zo 60 km vzdialenej dediny.
Ulica na ktorej sme boli ubytovaní.
Kráľovská cesta - najelegantnejšia tepna mesta. Lemujú ju nádherné munumenty, paláce, kostoly, aj staré obytné domy.
Bubeník zarábajúci si bubnovaním na kvalitnejšie bubny.
Tak splanírovane mesto ako Varšava nebolo v minulosti splanírované možno žiadne iné veľkomesto. Vďaka obrazom benátskeho maliara Giovanniho Antonia Canala, známeho ako Canaletto, žijúceho v 18. storočí , ktorý ako dvorný maliar tamojšieho panovníka mesto vo veľa obrazoch zachytil, sa Varšava opäť zrodila, ako bájny Fénix. Ach, kiež by tak ako stará Varšava povstala z popola aj oveľa menšia bratislavské podhradie, resp. židovská štvrť, ktorá padla za obeť nie vojne, ale staviteľom komunistického obdobia.
Dnes je nepredstaviteľné budovať niečo nezištne. Bez mŕtveho kapitálu sa neudeje nič. Práca je na takom kapitále závislá, aj keď by to malo byť naopak. Ako napr. vo Varšave po 2. svetovej vojne, kedy toto mesto znovu ožilo a to hlavne zásluhou železnej vôli a obetavosti jej obyvateľov, nie kapitálu.
Celé znovu postavené historické jadro mesta bolo v roku 1980 zapísané do zoznamu UNESCO. Až 90% z neho ľahlo v 2. sv. vojne popolom:
Nevyzerá ako umelý?... Ale nie je.
Prekrásne Zámocké námestie. Na pravo z popola vzkriesený kráľovský palác. Pre verejnosť bol otvorený až v r. 1984! Politická komunistická ideológia bola dlho proti jeho rekonštrukcii. Na ľavo, zborený Nemcami počas vojny, z polohy ležmo znovu postavený Žigmundov stĺp.
Kráľovský palác (od rieky Visly).
Zhruba štvrtinu mesta tvoria parky.
Ulica Pivná dnes. Všimnite si ako vyzerala po vojne na obr. nižšie.
Bočné námestíčko.
A tu už je hlavné námestie starého mesta, alebo tiež Rynek.
Krása predvojnovej Varšavy. Marszalkowska ul. z r. 1912. Dnes už bez starých elegantných domov.
pred vojnou
po vojne.
K Varšavskému maratónu 2011:
Hary.
Pôst počas Belehradského maratónu, kde som neplánovane, resp. nútene prijímal do tela „iba" vodu, ako jediné občerstvenie, ktoré organizátori pripravili pre pomalších bežcov, som si vo Varšave začal vynahradzovať už od 10. km a to chutnými banánmi, ktoré som zalieval „poweradom". Nepomohlo. Možno poškodilo. Ale určite nie tak ako počasie, ktoré bolo počas celého maratónu slnečné, 20 až 22 stupňov v tieni, úplné bezvetrie. Svoj negatívny vplyv možno zohrala aj šankprankšalána - preplach čriev slanou vodou 2 dni pred maratónom, pri ktorom som možno stratil z tela veľa minerálov, ktoré sú potrebné v boji proti kŕčom, ktoré som vo Varšave začal chytať už na 22. km, čo sa mi pred tým ešte nikdy tak skoro nestalo.
Napriek tomu som na 26. km dobehol rezignovane vyzerajúceho Haryho, u ktorého som predpokladal, že mi v cieli dá minimálne 15 minút. Dokonca som ho predbehol, úmyselne prehnane krívajúcim spôsobom a s „povzbudzujúcimi" slovami, napodobňujúc pritom starčeka: „poďme mladý muži!", aby videl, aký kripel ho dokáže predbehnúť, aby to nevzdával. Ale môj pokus o spoločné rozveselenie a povzbudenie nad nie ružovou situáciou nevyšiel.
Pár sto metrov pred 35. km ma Paľo dobehol a zároveň prekvapil, že sa ešte pozbieral. Malú chvíľu som s ním s veľkým premáhaním ešte bežal, aby som mu to trochu spestril, ale vedel som, že sú to už moje posledné kroky v tomto maratóne. Presne na 35. km som preteky vzdal, lebo som už nebol schopný kvôli kŕčom ani chodiť. Na 36. km. som sa chcel dať odviezť do priestoru cieľa, alebo rovno do hotela jednou zo sanitiek, ktoré stáli pozdĺž trate (od 20 km. na každých 2 a pol kilometroch, zrejme kvôli nevídalému teplu). Pri každej z nich som videl ako zdravotníci kriesia nejakých bežcov. Nikde som sa nedopátral, koľko bežcov nedobehlo.
Keď som už bol pri sanitke, povedal som si, čo ak zaberiem sanitku niekomu, kto to bude potrebovať viac, kto možno dostane srdcový kolaps a pod., a tak som sa vydal na pešiu púť do hotela, ku ktorému mi chýbalo zhruba 8 km, a do priestoru cieľa 6 km. Dvoj kilometrový úsek medzi 35. a 37. kilometrom som šiel takmer hodinu. Lýtko mi z času na čas vibrovalo tak, že som si myslel, že sa mi pretrhne sval. Potom som si náhodou všimol, že blízko je nejaká autobusová zastávka a tak som ešte s bežeckým číslom na hrudi nastúpil do najbližšieho autobusu spoliehajúc sa, že ide do centra. Mal som šťastie, šiel približne tam. Z autobusu som ešte asi 2 kilometre pozoroval zápasiacich maratóncov bojujúcich s počasím, traťou a so svojimi telom, chcúc si niečo dokazovať...:-) Blázni, ako ja, pomyslel som si.
Asi najväčšia chyba, ktorú sme obaja vo Varšave urobili bolo prílišné očakávanie dobrých výsledkov, a to "atakovanie" našich osobákov: 3:46 Paľo, a 3:47 ja. Ťažko sa s tým behá, vyrovnáva, akonáhle príde na trati nejaká kríza. A na maratónskej trati takmer vždy prichádzajú krízy. Aj keď sme bezprostredne pred maratónom s Paľom absolvovali neplánovanú minimálne 3 km neplánovanú rozcvičku vo svižnom bežeckom tempe (aby sme stihli začiatok maratónu, na ktorého štart sme aj tak prišli pár minút po výstrele) aj tak je to dosť skoro, čo sme sa obaja dostali na trati do problémov. Paľo asi prepálil tempo v prvých desiatich kilometroch, čo nasvedčuje tomu, že aj jeho očakávania boli nemalé. Maratón je v prvom rade o trpezlivosti. Napriek tomu klobúk dolu, že dokázal v tom teple bežať s občasnými prestávkami na chôdzu viac než 4 hodiny v kuse takmer 46 km. Jeho výsledný oficiálny čas bol 4:23. Čistý, oficiálne nezmeraný kvôli neskoršiemu príchodu na štart, bol 4:16. Skončil na 2382. mieste zo 4061 maratóncov ktorí pretek dokončili. Ja som bežal nasledovne: 10. km 51:52, polka 1:54:16, 30. km 2:48:17, 35. km 3:29:28 a DFN.
Ostatní Slováci a ich výsledky (zľava):
Eva Seidlova 4:03
Emil Hudák 3:49
František Michalička 3:48
Rozlúčka s Varšavou na hlavnej železničnej stanici vo Varšave pripomínajúcej skôr metro, kde sme stretli aj slovenských účastníkov maratónu (na ľavo Eva Seidlová).
Pražský maratón 2011 - v pražskej Stromovke (parku):
Je v blízkosti krásnej pražskej štvrte - Holešovice.
Po nie príliš vydarenom septembrovom Varšavskom maratóne, kde som vzdal na 35. km, som chcel svoju bežeckú sezónu 2011, v ktorej som si na jar urobil osobák po 18 a pol roku, ukončiť nejakým dobehnutým maratónom. Voľba padla na Pražský maratón, ktorý sa bežal 24. októbra v pražskej Stromovke, v peknom to parku vedľa nie menej peknej štvrte Holešovice; ako je vidieť aj na fotografiách pod článkom.
Názov Pražský maratón evokuje u väčšiny „služobne mladších" bežcov ten veľký, ktorý sa beží v máji v centre Prahy. Ostrieľaní maratónci však majú v tomto jasno - táto značka patrí a vždy patrila maratónu v krásnom prostredí parku Stromovka pri Výstavisku medzi mestskými časťami Bubeneč a Holešovice. Ide o najstarší maratón v Čechách a druhý najstarší maratón v Českej republike.
Na štarte jeho 49. ročníka bolo zamračené, bezvetrie, 4 stupne, v cieli málinko teplejšie. Ak by som si vzal lepšie rukavice a tričko s dlhými rukávmi, tak by to bolo hádam ideálne. Dopoludnajšie chladné počasie pomohlo ku kvalitným časom. Osobák s hodnotou 2:26:58 si tu zabehol jeden z najznámejších českých maratóncov, víťaz pretekov - štyridsiatnik Daniel Orálek. Za traťovým rekordom zaostal 11 minút. Tento drží sovietsky maratónec Sergej Popov časom 2:15:36, a to ešte z r. 1961, keď 2 roky pred tým vyhral Košický maratón za 2:17:45. Sergej Popov to nie je žiadne béčko. Dva roky držal svetový rekord časom 2:15:17, z ME v Štokholme, keď mu v r. 1960 toto prvenstvo vzal Abebe Bikila z Etiópie a to len o necelú sekundu: 2:15:16.2! Takže v Pražskej Stromovke Popovovi nechýbalo veľa, aby si svetové prvenstvo vzal späť.
Pred týmto maratónom a počas neho som zaradil niekoľko noviniek (Pozn.: Objem nabehaných kilometrov pred maratónom zostal úmyselne rovnaký, aby som zisťoval, čo všetko okrem tréningového objemu vplýva na výkon). Tak teda novinky:
1. Počas maratónu som pil iba čaj a úmyselne nič nejedol. Hodnotím veľmi pozitívne.
2. Pred maratónom som si nedal soľnú tabletku ako som si zvykol dávať a aj tak to nikdy proti kŕčom nepomohlo. Radšej som si na raňajky dal niečo čo obsahuje veľa horčíku a nejaký draslík: pomixované mandle s dvomi banánmi a lyžičkou medu. Hodnotím tiež pozitívne. (Zvyšné tabletky som doma vyhodil do kontajnera). Kŕče, ak nepočítam kŕč na prste na nohe od 37. km, prišli na moje milé prekvapenie až na méte 40 km. Ale musím povedať, že poriadne. Do zadných stehien. Ešte 100 metrov pred cieľom som musel zastať a robiť strečing aby som vôbec bol schopný aspoň chôdzou dôjsť do cieľa.
3. Deň pred maratónom som nasilu do seba lial vodu aby som sa zavodnil. Zistil som totiž, že po 32 km tréningu, počas ktorého som nič nepil ani nejedol, ani nemočil, išlo o generálku na Varšavský maratón, som stratil na váhe 6,5 kg, resp. 6 litra vody plus nejaký tuk. Pri teplote 22 stupňov, zamračené. „Zavodnenie" hodnotím negatívne. Vymočil som možno ešte viac ako som vypil. Navyše som kvôli tomu musel v noci stávať 3 krát, nemohol som potom dlho zaspať, spal som možno spolu tak 3 hodiny. Deň pred maratónom som jedol viac menej len ovocie, hodnotím tiež pozitívne. Dobre som sa prečistil a ľahko sa mi bežalo.
4. Liečivé náplaste pod lýtka, ktoré ma možno zachránili pred kŕčmi. Tie ma odrovnali vo Varšave.
5. Nedostatok spánku. Spali sme maximálne 3 hodiny. Ubytovanie sme mali na Kolejích... kde študenti oslavovali (chlastali, spívali, škriekali) do cca tretej nad ránom.
Týždenný priemer nabehaných kilometrov v posledných 3 mesiacoch pred Pražským maratónom činil 36 km, pred Varšavou 37 km, pred Belehradom, kde som si urobil osobák, to bolo 37,5 km. Inak doposiaľ som roky behával cca 20 km týždenne.
Počas maratónu, kde ma stále niekto obiehal, tí najlepší mi dali dve päť kilometrové kolečka, a Igor jedno (dobehol ma na 27. kilometri, teda už mal v nohách 5 km navyše), ma napadlo, že maratóny by sa mohli behať nie len podľa kategórií vekových, ale aj objemových, čo sa týka tréningu: do 50 km týždenne, do 100, do 150...
Maratón nedobehlo 42 účastníkov, dobehlo 295, ja na 218. mieste, teda tesne pred koncom a Igor (Igor Klobučník) na 49. mieste. Osobák si prekonal o viac než 8 minút a postavil ho na hodnotu 3:10:13! Trochu ma sklamal, tipoval som že to dá pod 3:10... Môj výkon bol 3:57:20, teda cca 10 minút za mojim jarným osobákom, ale napriek tomu som bol veľmi spokojný.
Igor. Len pri jednom nezostalo. Takú udalosť predsa treba poriadne zapiť!...
