Jedna z týchto krás je nepochybne aj Volovec v Roháčskych Západných Tatrách. Naposledy som ho navštívil 20.10.2006:

20. októbra som tu teda motýľe nečakal. Pričom ráno v doline mrzlo.
Roháče sú akoby vreckovým vydaním Východných Tatier, teda Vysokých a Belianskych. (Som trochu "alergický" ak nejaký Slovák rozdeľuje Tatry len na Vysoké a Nízke, pričom v skutočnosti Vysoké Tatry sú len časťou Východných Tatier, ktorých rovnocenným partnerom sú Západné Tatry a spolu tovoria Tatry, pričom Nízke Tatry je zas niečo úplne iné). Z doterajších vrchov Západných Tatier, na ktorých som bol, je výstup na Volovec (Slovensko - Poľský vrch), a najmä výhľad z neho, asi najkraší.

Pohľad zo sedla Zábraď (1.660 m) na severo východ na "hrebeň Dlhý úplaz" s Lúčnou na pravo (1.652 m) ak sa nemýlim, kadiaľ vedie štátna hranica s Poľskom.
Ako vidieť na obrázku, boj proti lykožrútovi často krát nepomáha ani vtedy ak sa vyťaží a vyčistí celý polom. Jednoducho, lykožrút to vie v lese lepšie ako lesníci. neprirodzený boj proti lykožrútovi, ako súčasti smrekových lesov, sa javí ako boj proti prírode, keďže tentochrobák je jej neoddeliteľnou súčasťou. Minimálne v národných parkoch; o prírodných rezerváciách nehovoriac.

Osobitá (1.687 m) je akási osamelá "jazdkyňa" slovenskej časti Západných Tatier. Vybieha ako rázshocha z Volovca. V pozadí, pokiaľ sa nemýlim, napravo by mala byť Babia Hora (na Slovensku takmer zabudnutá, ale napriek tomu vyššia než najvyšší vrch Česka).

Poľská dolina Chocholowska. Na ľavo Mnichy Chocholowske a na pravo Kominiarsky vrch (1.829 m)

Volovec je z Rákoňa (alebo žeby "Rakôňa"?) už na dosah.

Hory, samé hory.

Deväť kamzíkov na jednej z poslednej paši pred tuhou zimou. Na zábere je ich 7, jeden je v zákryte, zvyšní dvaja sa nevmestili do záberu; a možno ani nemali záujem sa fotiť...

A je tu vrchol. A neodmysliteľná dvojica Roháčov: Ostrý Roháč a Plačlivô. Počas výstupu sem som nestretol nikoho a pri zostupe len 3 ľudí, pričom jeden z nich bol Poliak, ktorého sme deň pred tým vzali autom zo Zuberca na chatu Zverovka, lebo mu ušiel autobus.

Plačlivé (2.126 m), Tri kopy, Hrubá kopa a najvyšší z nich, vzadu, by mohol byť Baníkov (2.178 m).

Keď sme na Volovci boli v lete 1995, vládlo tu pravé "mliečne" počasie. Keby ma v Roháčskej doline nečakala žena s deťmi, v tomto krásnom počasí by bola škoda vrátiť sa tou istou cestou späť a nepokračovať v hrebeňovke Roháčov. Úplne na pravo vidieť už spomínaný Rákoň a sedlo Zábraď. Hneď za Osobitou je trochu rozoznať aj Oravskú priehradu a nad ňou Babiu horu.

Pohľad o 180 stupňov od Roháčskej doliny na východ, kde je vzadu rozoznať medzi Klinom naľavo a Bystrou (2.248 m) na pravo aj špičku Kriváňa. Nie som si ale istý označením tých dvoch vrchov. Ale najvyššia na zábere by mala byť Jakubiná (2.194 m)

Rozlúčkový záber do hlbokej Žiarskej doliny a na Nízke Tatry.