ktoré nevysychajú ani uprostred leta v inak suchom podnebí, krajina s mnohými antickými a inými kultúrnymi pamiatkami, či nádhernými farbami mora. Všetko toto sa v pomerne hojnom zastúpení ponúka turistom zhruba na 370 km dlhej ceste z tureckej Alanye do Pamukkale/Hierapolisu.
Najprv však trochu do histórie:
Traduje sa, že kráľ Pergamonu Attalos II., vládnuci v 2. stor. pred n. l., raz nariadil svojim vojakom ísť a nájsť raj na Zemi; ako inak, pre neho:-). Kráľ túžil po mieste, ktoré nebude jednoducho "len" rajom, ale takom, na ktoré sa nebudú vedieť vynadívať ani bohovia. Názor vodcov bytostných, resp. vodcov živlov, ako sa inak bohovia nazývajú, na toto nepoznáme. Ale keď kráľ objavejené miesto jeho vojakmi videl prvý krát nemohol skryť svoj úžas. Zemský raj podľa jeho predstáv bol pri jeho nohách a prvé základy terajšej Antalye, vtedy "Attaleaia", boli položené.
Avšak v kráse krajiny obklopujúcej Antalyu nezaostáva ani krása krajiny jej "menšej sestry" - Alanye, kde svoju cestu začíname:
Pozn.: Viaceré fotografie v článku boli fotené počas jazdy.
Podobnosť s Neapolským zálivom a Vezuvom čisto náhodná.
Na miestnom hrade.
Hradný masív od východu. Napravo Červená veža, známa kultúrna pamiatka Alanye.
Pirát & čarodejník.
Skalnaté hradné bralo hradu v Alanyi s rysujúcimi sa hradbami na vrchole fotené od západu .
Pokračujeme trochu ďalej na západ:
Mestečko Konakli.
"Vinica" & praktické využitie strechy, teda niečo pre nášho pána premiéra. Toto riešenie by som mu odporúčal ak sa raz rozhodne stavať vilu na svojom pozemku získanom za babku; aby mu nikto nemohol vyčítať že pozemok neslúži pôvodnému účelu...
Cesta do Národného parku Köprülü Kanyon v pohorí Taurus:
V parku sú v hojnom počte zastúpené cédre, cédrové lesy, lesíky.
Rieka rovnomenného názvu - Köprülü.
Je vyhľadávaná raftérmi; je splavná aj v auguste.
Provincia Antalye, kde patrí aj Alanya, je posiata antickými pamiatky, ako napr. "tu" v Side.
Proti prúdu rieky Manavgat takmer až k jej prameňu:
Mesto Manavgat a rieka Manavgat. Aj keď na svojom dolnom úseku je splavná pre menšie výletné lode(dokonca aj v lete) má len v provincii Antalya dvoch "väčších súperov"; a to ide o juh Turecka! Je teda až treťou najväčšou riekou provincie čo sa týka prietoku (priemer 147 m3/s), pričom jeho dĺžka je len 93 km.
Mešita v Manavgate.
Umelé vodopády za mestom.
Táto priehrada má výšku tuším 120 m. Mal som problém ju zmerať voľným okom...
Pohľad z priehrady na Manavgat.
Zelený kaňon. Bolo by zaujímavé ho vidieť pred výstavbou priehrady.
Skoro pri prameni Manavgatu.
Pokračujeme smer Antalya:
Ťakže pre tých čo tu (ešte) neboli, tu je už v úvode článku spomínaný raj na Zemi nájdený pre kráľa Attalosa II. - Antalya a okolie:
Antalyiský záliv s poslednými výbežkami pohoria Taurus.
Maličká stará Antalya; so zálivom v pozadí.
Nová Antalya a inšpirácia pre architektov slovenských parkovísk, ktoré sa v horúcom lete u nás menia na rozžhavené radiátory. Niekedy mám dojem, že sme na Slovensku v nie jednom smere za krajinami, o ktorých si myslíme, že nám nesiahajú ani po členky, niekoľko rokov pozadu.
Podobne je to aj so skvelými architektonickými či urbanistickými riešeniami našich sídlisk. Antalya je v podstate tiež sídlisko, niekoľko sto tísícové, ale človek sa tam cíti ako v skutočnom meste, nie ako medzi rozsypanými škatuľami rôznych veľkostí a tvarov v koncepcii bez ladu a skladu, či v skrumáži, v ktorej sa nedá logicky orientovať ak nebodaj máte nájsť nejakú adresu, kde nerozoznáte čo je vlastne ulica, park, námestie... ako to často býva na slovenských sídliskách. Ja napr. bývam na jednej sídliskovej ulici 7 rokov a doteraz neviem, ktoré domy pod našu ulicu vlastne patria a ktoré nie. Vchod do nášho domu smeruje alebo ústí na ulicu Homolovu, je to na ňu nejakých 10 metrov, ale oficiálne bývame na ulici inej, ktorá je od nášho vchodu vzdialená viac cca 70 metrov...
Smutné na tom je, že v trende začatom za socializmu sa viac menej pokračuje dodnes. V centre nášho sídliska boli pár rokov dozadu postavené dva prízemné pomerne veľké obchodné domy. Nikto špeciálne nenamietal žeby parkoviská k nim mali ísť pod tieto obchodné domy a nie vedľa nich; alebo nebodaj žeby tieto obchodné domy boli poschodové, alebo boli nad nimi obytné domy, aby sa jednak ušetrili pozemky na parky a jednak aby tieto obchodné domy nepôsobili ako päsť na oko oproti mnoho podlažným domom naokolo. Tak prichádzame o cennú zeleň a pozemky. Sme k tomu ľahostajní a potom, ak na sídlisku majú zastavať nejaký park alebo väčšiu trávnatú plochu, alebo nám má vyrásť nejaký dom rovno za oknami, vtedy sa odrazu zobúdzame a podpisujeme petície. Zabúdame, že ide o prepojené nádoby, že ak niekde tolerujeme výstavby nezmyselných prízemných obchodných domov, dokonca v centrách našich sídlisk, skôr alebo neskôr sa nám to vracia v uvedenej podobe.
V mestách, ktoré často obdivujeme, existujú obchodné ulice, kde menšie obchody sú priamo v parteri domov a sú dostupné väčšine obyvateľov pešo. Podobne ako to je aj v modernej Antalyi.
Vodopád blízko centra mesta.
Dolné Düden Waterfalls nachádzajúce sa vlastne v katastri mesta Antalya padajúce rovno do mora sme žiaľ opomenuli. Rovnako aj Kursunlu Waterfalls stekajúce do rieky Aksu vzdialené 20 km severozápadne od Antalye ukryté vo voľnej prírode.
Ale videli sme "aspoň" Horné Düden Waterfalls situované cca 13 km severovýchodne od centra Antalye na rieke Düden. Stáli za to:
Cesta z Antalye do Pamukkale/Hierapolisu je z iného "cesta":
Neznáme mestečko cez ktoré sme prechádzali.
A konečne prichádzame do Denizli, metropoly provincie rovnomenného názvu v ktorej sa nachádza Pamukkale a Hierapolis. Víta nás dáždik, ktorý je po 40 stupňových horúčavách v Alanyi, veľmi príjemný, až na to, čo sa kvôli nemu dialo v uliciach mesta:
Ukážkové kruhové objazdy.
Stará časť takmer 400 tisícového mesta.
Konečne na "mieste činu"- "termálne kúpele Pamukkale":
Na postavičkách viditeľných na "hrebeni" si je možné urobiť predstavu o veľkosti zhruba tretiny tohto nevšedného prírodného divadla.
Vodopádiky splývajúce so snehovo bielym povrchom.
V Pamukkale sme sa dobre "výkúpali", nie vo vlastnom pote, nie v tunajších početných vodopádikoch ani bazénoch, ale riadne nás osprchoval nečakaný a výdatný augustový dážď pred ktorým sme sa nestihli schovať. Vlastne nebolo ani kde.
Snehobiele vápencové kaskádovité terasy s modrými jazierkami vznikli pôsobením stekajúcej minerálnej vody usadzujäcej sa na skalách.
Monumentálna vstupná brána do Hierapolisu, hneď nad traventírmi, založeného, podobne ako Antalya, v 2. stor. pred n. l. V tomto mieste začínala hlavná, tzv. stĺpová ulica vedúce k divadlu.
Takto vyzeral Hierapolis s kúpeľmi Pamukkale v časoch svojho rozkvetu za vlády Rimanov a Byzantíncov. Avšak pravidelne sa opakujúce zemetrasenia nakoniec donútili obyvateľov mesto opustiť.
Prekvapivo zachovalý amfiteáter s nevídalými rozmermi.
Na záver letecký záber na symetricky vyzerajúci Istanbul - názorná ukážka pre urbanistických plánovačov našich, neraz chaotických miest, hlavne sídlisk, čo sa týka ich vizáže (podľa vzoru rozsypaných kociek...).
