a prechádzame "nekonečnými" prériami Wyomingu do Colorada, kde sa nachádza cieľ tejto túry - Národný park Rocky Mountain.
Rozlúčka s Black Hills.
Na prériách Wyomingu v lete veľmi neprší, no na jeho severe sme tu na prelome júna a júla zažili silnú búrku". Našťastie nám na potulkách USA pršalo síce dosť často, dokonca aj v suchom Utahu, ale vždy vtedy, kedy malo - keď sme sa presúvali z miesta na miesto; v tomto prípade (na obr. vyššie) cez "nekonečné" neosídlené prérie, kde počas 250-tich kilometrov, a možno aj viac, po cestách 2. až 3 triedy natrafíte maximálne tak na pár kusov dobytka, srnky a pár vyschnutých potokov a stromov.
Po 250-tich kilometroch je tu konečne civilizácia - dokonca hneď mesto a dokonca mesto ako lusk, nazývané Lusk. Na mape USA vyzerá akoby malo aspoň 100 tisíc obyvateľov. Bola to však v podstate dedina s jednou väčšou ulicou a pár domami. Ale dalo sa tam dotankovať...
Na noc prichádzame do hlavného mesta Wyomingu - Cheyenee.
Ráno sme z Cheyenee vyrazili k vytúženým Skalnatým horám, ktoré so svojou dľžkou 2.700 míľ predstavujú najdlhšiu horskú bariéru na zemeguli. Dosť dlho sme po nich siahali len zrakom z prérií Wyomingu. Tešili sme sa na ne podobne ako niekedy dávno na Vianoce.
Vchádzame do predhoria Skalnatých hôr.
Estes Park - posledná civilizácia asi 5 km pred vstupom do národného parku Rocky Mountain.
Vchádzame do Národného parku Rocky Mountain, ktorý bol založený v r. 1915.
Cestou do priesmyku.
Podobnosť s Belianskymi Tatrami. "Ždiarska vidla a Havran".
Najvyšší bod cesty (neoznačuje sa ako horský prechod lebo ide o tiahlu cestu akoby po náhornej plošine) a so svojimi 3.713 m zároveň najvyššie položená "major highway" v Severnej Amerike. Jej meno je Trail Ridge Road. Kým sme sa nepohybovali, riedkosť vzduchu nebola až tak citeľná. Ale stačil mierny poklus a lapali sme po dychu. Dosť ma ten rozdiel prekvapil a už lepšie chápem, prečo horolezci nazývajú zónu nad 7 tisíc metrov zónou smrti. Dovtedajšie moje maximum bolo na vrchu Spielmann - 3.027 m vo Vysokých Taurách, kde som tesne pod vrcholom síce tiež pocítil závrať, resp. nevoľňosť z riedšieho vzduchu, ale nie až tak intenzívnu ako tu.
Jelene vo výške 12.005 stôp (delené 3,28 znamená 3.660 m).
Bodaj by nie keď tu majú takúto potravu, ktorej natrhanie by bežného smrteľníka stálo pekných pár dolárov pokuty...
Colorado - Červená rieka začína svoju 2.330 km púť práve tu. Preteká 7 americkými štátoch a svoju púť končí v Kalifornskom zálive. Aspoň podľa mapy. Táto otázka mi nie je jasná - čítal som, že pred svojim vyústením sa stráca v púšti kvôli jej intenzívnemu využívaniu, no tiež som na inom mieste čítal o jej bohatej delte. V každom prípade táto rieka poskytuje aspoň zatiaľ zásoby pitnej vody a vody na zavlažovanie pre asi 30 miliónov ľudí, čo vzhľadom na jej prietok, ktorý je v letnom období nie veľký, je podobný prietoku rieky Morava, vytvára na ňu veľký "tlak", ktorý spolu s globálnym otepľovaním nemusí prežiť. Ešte v prvej polovici minulého storočia mala táto rieka v púštnej časti 6 násobne väčší prietok ako dnes.
Aj tieto obrázky potvrdzujú, že lykožrút do prírody patrí, aj keď na Slovensku proti nemu lesníci bojujú dokonca aj v prírodných rezerváciách, ktoré sú, alebo by mali byť poslednými ostrovčekmi divokej, nie lesníckej prírody, znie to paradoxne, ale v slovenských národných parkoch. Parkoch na papieri. Viac som o tom písal v článku "Ani v USA nie je lykožrút nepriateľom" http://burkert.blog.sme.sk/c/206773/Ani-v-USA-nie-je-lykozrut-nepriatelom.html
Proti lykožrútovi sa v celom národnom parku Rocky Mountain nezasahuje z logických a pochopiteľných dôvodov - nejde o hospodársky les ale o prírodný park, dokonca národný. Aspoň v takýchto parkoch by mal mať aj na Slovensku lykožrút možnosť plniť svoju nezastupiteľnú funkciu na ktorú bol predurčený oveľa vyššou Inteligenciou akou sa domnievajú byť vo všeobecnosti naši lesníci. Bol v lesoch od nepamäti. Napriek tomu lesy prežili aj bez zásahov lesníkov. Áno, dnes je doba iná, na životné prostredie vplývajú mnohé negatívne vplyvy, ale človek by si mal položiť otázku, či v národných parkoch, do ktorých zasahuje alebo zasahoval, nepatria k negatívnym vplyvom tiež lesnícke zásahy počnúc veľkoplošnými ťažbami, ekonomicky motivovanou prevažujúcou výsadbou smrekov do jemu neprirodzených polôh, chemickými postrekmi a pod. Neviem kde berú mnohí lesníci istotu, že práve ich zásahy v národných parkoch (resp. v prírodných rezerváciách, keďže u nás sú národné parky viacmenej hospodárskymi lesmi) pomáhajú lesom v konečnom dôsledku viac ako im škodia. Čo ak práve tá skutočnosť, že tu máme kyslé dažde, mení sa klíma, máme znečistené ovzdušie atď., na ktoré sa odvolávajú, si vyžaduje, aby sme aspoň lesom v našich prírodných rezerváciách, ak už nie národných parkoch, dali úplne pokoj? Presne tak ako to stanovuje zákon a poslanie rezervácií. Nič viac, nič menej.
Mestečko Grand Lake ležiace už za hranicou národného parku na jeho západnej strane na brehu jazera rovnomenného názvu.
V "podlubiach" hlavnej ulice. Zľava: človek, ktorému sú sympatické tradičné západné hodnoty, ale žijúci v tzv. bývalom východnom bloku, a vedľa, jeho veľmi dobrý kamarát žijúci od r. 1993 v USA, ktorému je však, minimálne do roku 2009, do času nášho spoločného výletu, je bližšia politika Moskvy. Ja si však myslím, že od USA sa môžme veľa čo učiť; bližšie v článku: http://burkert.blog.sme.sk/c/225381/Ucit-sa-mozme-dokonca-aj-od-Americanov.html
Jazero Grand Lake sa nachádza v nadmorskej výške 2.550 m. Môj cca 12 km beh do blízkeho okolia, v ešte trochu väčšej výške, na mňa po cca 10 km doľahol tak, ako záver maratónu.
Adamove vodopády.
Priehrada Shadow Mountain Lake na ceste zo Skalnatých hôr ďalej na západ. Na zábere to nie je až tak vidieť, ale stráne nad jazerom boli z väčšej časti "napadnuté" lykožrútom. Aj keď už sú mimo územia národného parku, ide zrejme len o štátny prírodný park, napriek tomu nie je vidieť, žeby sa tu proti lykožrútovi nejak zvlášť zasahovalo.
Rieka Colorado v pozadí so strácajúcimi sa Skalnatými horami a naberajúca, rovnako ako my, smer Utah.
