sa tiež stali predmetom doposiaľ asi najvyhrotenejšieho sporu medzi lesníkmi a mimovládnymi ochranárskymi organizáciami. Osobne som nenadobudol dojem, že tu bol, alebo je dôvod na paniku pred lykožrútom; zvlášť ak vidím ako vyzerajú iné "lesy", a to tie, kde v boji proti lykožrútovi nikto lesníkom v ceste nikdy nestál ani nestojí; na rozdiel od prírodných rezervácií, kde proti lesníkom stoja nie len tzv. zelení aktivisti, ale aj zákon o ochrane prírody a krajiny a štatút národných parkov.
Tu je môj fotoblog z Tichej a Kôprovej doliny, ktoré som prešiel v júli 2010: https://blog.sme.sk/burkert/cestovanie/koprovou-a-tichou-dolinou-na-jeden-zatah
Vo všeobecnosti v Tatrách aj po takmer 6-tich rokoch od veternej kalamity z novembra 2007 je len zriedka vidieť výsadbu nových stromčekov, aj keď na ňu finančne skladali prispeli tiež rôzne zbierky.
Je pohľad na tatranské lesné holiny - obnažené svahy - upokojúcejší ako pohľad na mŕtve stojace stromy pod ktorými sa prirodzene prebúdza k životu nový lesný porast?
Ochrana lesov, aká sa v iných krajinách bežne uplatňuje v národných parkoch sa u nás v mnohých prípadoch neuplatňuje ani v prírodných rezerváciách, ktoré sú do veľkej miery len ťažbou ohrozenými ostrovmi, alebo ostrovčekmi našich národných parkov (alebo žeby hospodárskych prírodných parkov)?
Lesníci už desaťročia oslabujú lesy holorubmi a ťažbou viac menej všetkého mŕtveho dreva, čím sa "obnažuje" a oslabuje lesná pôda. Táto, ak je nie je porušená, je schopná nasať do seba niekoľkonásobne väčšie množstvo vody ako pôda lesníkmi obrábaná, čím plní aj protipovodňovú funkciu. Prirodzené lesy, až na malé výnimky, sa nahradili málo odolnými lesnými plantážami. Vrátane národných parkov. Výsledok sú potom často krát vyčistené rúbaniská, holiny na ktorých môže len ťažko vyrásť kvalitný les.
Na niektorých obnažených plochách už možno žiadne stromy ani nevyrastú (ide napr. o viaceré miesta okolo Cesty slobody, kde aj takmer 6 rokov po kalamite, dotáciám a zbierkam na vysádzanie stromčekov rastie prevažne iba tráva).
Človek nezmenil len druhovú, ale aj vekovú a priestorovú štruktúru lesov. Keďže sa smreky vysádzali a aj vysádzajú príliš husto, k spodným vetvám sa dostáva len málo slnka. Tieto potom vyschnú a ťažisko stromov sa tak presúva do ich korún. Takéto stromy sa preto ľahko rozkývajú a vyvrátia. Naproti tomu v prirodzených lesoch nie je výnimkou, aj napriek veterným smrštiam, že sa tu stromy dožívajú niekoľko storočí. Okrem toho v umelo vysadených lesoch, najmä smrekových monokultúrach, trpí aj pôda, ktorá je základom zdravého lesa. Vplyvom nadmernej ťažby dochádza k jej prekysleniu, okysličeniu, erózii a nedostatku humusu. Tiež na ňu nedopadá dostatok slnečného svetla, čo brzdí rozvoj rastlín, krovín a prirodzeného zmladenia. Nie je preto divu, že aj pomerne mladé smrekové lesy sú natoľko oslabené, že podliehajú suchému počasiu a takej sile vetra a lykožrúta, ktorým by inak odolali v oveľa väčšej miere .
To čo ostalo ešte ako tak zachovalé sa Štátne lesy TANAP (organizácia zriadená Ministerstvom pôdohospodárstva) snažia dať pod svoje „ochranné“ krídla. Myslím, že nechcú dať šancu spamätať sa ani tejto nepatrnej časti lesov, aj keď zákon týmto lesom túto šancu dáva. Vraj tým lesom chcú pomôcť. Skôr by som povedal, že ich chcú poľudštiť.
Že súčasťou prírodných rezervácií nie sú vždy len čisto lesy pralesovitého typu, to nemôže byť zámienka na to, aby sa v nich ťažilo. Lesov, ktoré neboli ľudskou aktivitou radikálne pozmenené, je totiž tak málo, že nám nezostáva iné, ako chrániť aspoň tie. Samozrejme, ak chceme budúcim generáciám ponechať aspoň 4% lesov, kde nevládne človek, ale sily prírody. A ak chceme dodržiavať to, čo bolo raz zákonom už ustanovené.
Lykožrút odpradávna plní v lesoch ozdravnú funkciu. Ak je v našich lesoch nadmieru aktívny, nepoukazuje to len na značné chyby v lesnom hospodárení? Nie je často krát nútený naprávať veci radikálnym spôsobom?
Smreky, ktoré lesníci vysádzajú kvôli ekonomickému zisku na holorubných rúbaniskách, či holinách síce rýchlo rastú, ale drevo majú riedke a krehkejšie ako smreky v prirodzenom lese, ktoré rástli pomaly. Sú preto pomerne ľahkou „korisťou“ veterných smrští a lykožrúta. Ale ako je vidieť v Tichej a Kôprovej doline, na miestach, kde nezasiahli lesníci, pod mŕtvymi stromami vzniká nový život. Les nezaniká. Sily prírody dávajú vzísť novým stromčekom, ktoré sú voči obžieraniu zverou chránené popadanými stromami.
Aj skúsenosti z Poľskej strany Tatier poukazujú na to, že premnoženie a následný útlm lykožrúta ľudské zásahy nijako neovplyvnia. Ťažbou lykožrútom napadnutých stromov likvidujeme aj jeho predátorov. Okrem toho postupnou „ozdravnou“ ťažnou sa stena porastu posúva a stromy ktoré boli skôr chránené pred silným slnečným žiarením sú vystavené silnému stresu a oslabené ich lykožrút ľahko premôže. Preto ide len o bitku nie s príčinami ale dôsledkami zlého stavu lesa, ku ktorému v nemalej miere dopomohol človek, so svojou domýšľavosťou a chcením vedieť všetko lepšie.
Z väčšiny lesov Slovenska si lesníci urobili poľnohospodárske porasty slúžiace na výrobu dreva a navyše si z nich brali viac ako bolo zdravé. V hospodárskych lesoch nenájdete pre výživu nových stromov tak potrebné mŕtve drevo. Na mŕtve stromy sa navyše viaže približne tretina biologickej rozmanitosti lesa. Mnoho živočíchov je ohrozených vyhynutím preto, lebo v hospodárskych lesoch nenachádzajú podmienky pre život. S nimi odchádzajú aj funkcie, ktoré tieto živočíchy plnili. Mnohosť týchto živočíchov reguluje aj výskyt lykožrúta. Nedostatok mŕtveho dreva preto zvyšuje riziko jeho premnoženia.
Nemožno celú vinu za stav našich lesov zvaľovať na globálne otepľovanie a kyslé dažde, poprípade ochranárov. Príkladov, že aj v zmenených podmienkach môže les existovať a dokonca zlepšovať svoje funkcie bez zásahu človeka je dostatok. K tomu však prispieva aj nenávidený lykožrút.
Lykožrút napomáha pri uskutočňovaní kolobehu života stromov v lese. Stromy od nepamäti vznikali, zomierali a opäť vznikali. Na tom človek nič nezmení. Do lesa jednoducho patria aj mŕtve stromy a ak človek proti tomu bude bojovať, nič mu to nepomôže. A nepomôže ani lesu samotnému.
Foto: Suché stojace stromy sú ideálnym zdrojom potravy a domovom pre rad živočíchov.
Ľudia sú zvyknutí na vyčistený les bez mŕtveho dreva, keďže až 96% našich lesov je hospodárskych, aj keď mnohé z nich sa nachádzajú v národných parkoch a chránených krajinných oblastiach. Preto im vyschnuté stojace stromy alebo zvalené rozkladajúce sa drevo pripadá väčšinou cudzie.
Človek by si mal z hospodárskeho lesa brať len toľko, aby lesu nepoškodil. Určitú časť mŕtveho dreva by mal v lese ponechať ako investíciu do jeho budúceho zdravého rozvoja. V prírodných rezerváciách by nemal zasahovať vôbec. Veď už zo samotného označenia by malo jasne vyplývať, že ide o rezerváciu prírody, a nie rezeváciu lesníkov.
Ústavný súd, čo sa týka postupu polície a prokuratúry vo veciach trestných oznámení v súvislosti s lesníckym zásahom do Tichej a Kôprovej doliny v r. 2007, neskôr konštatoval porušenie zákonnosti zo strany lesníkov a prokuratúry.
P.S.:
K napísaniu tohto článku ma inšpiroval dokumentárny film od slovenských autorov Jany Sadloňovej a Vladimíra Ruppeldta: http://www.ceskatelevize.cz/porady/1129337346-pridej-se/210562248410027-obnova-lesa-po-kurovcove-kalamite-1/
http://www.ceskatelevize.cz/porady/1129337346-pridej-se/210562248410028/
