Túto "čistinku" okolo potoka Smrečianka, alebo skôr riečky, má "na svedomí" obrovská lavína - lavína storočia - z konca marca 2009, a aj lesníci, ktorí následne z doliny národného parku, a možno aj z prírodnej rezervácie, vzali to, čo sa dalo. Bez ohľadu na eróziu, bez ohľadu na to, že mladé stromy rastú na holinách vďaka príliš silnému slnečnému žiareniu veľmi rýchlo, čo so sebou prináša menej odolné stromy, napr. proti vetru, a vôbec menej kvalitný les. Okrem toho, keď prší a dážď je teplejší než pôda, voda vstupuje do "úplného kolobehu". To sa ale nedeje ak je pôda teplejšia než dopadajúci dážď, napr. na slnkom vyhrievanej holine. Pri holinách tak nedochádza k vytváraniu spodnej vody, lebo táto vsiakne iba do určitej hĺbky, ďalej sa ohrieva, stáva sa špecificky ľahšou, opäť stúpa nahor a odteká po povrchu.
Lavína padla najmä z centrálneho žľabu Príslopu, ktorý pretína cestu zhruba 200 metrov poniže chaty (je ju vidieť aj na hornom obrázku) a ktorý patrí medzi najväčšie a najnebezpečnejšie žľaby na Slovensku.
Žľab Príslopu, jún 2012.
Citujem zo stránky Hiking.sk: "Keď sme na skútroch dorazili na okraj lavíny, ostali sme stáť v nemom úžase nad skazou, ktorá sa pred nami ukázala. Viacerí skúsení horali sa vyjadrili, že také niečo na Slovensku ešte nezažili. Známy mikulášsky horolezec - himalájista p. Matlák - sa vyjadril, že toto naposledy videl pod Annapurnou".
"Povestný 4. kilometer cesty na chatu, dlhej 5,3 km, bol až doteraz považovaný za zlomový, lebo tu opúšťate bezpečie lesa a vstupujete do teritória lavín. Bola tu umiestnená aj výstražná tabuľa HZS, ale len máloktorý sviatočný návštevník si uvedomil, že vstupuje na smrteľne nebezpečné územie. Doslova do lavínovej pasce, lebo z ktorejkoľvek strany vás tu môže za vhodných podmienok zasypať. Celkom najnebezpečnejší je posledný úsek pred chatou - žľab z Jaloveckého sedla a hlavne centrálny žľab Príslopu. Tesne pred tým bolo „oddychové miesto", krátky úsek cesty lesom, kde si skoro každý myslí, že je na chvíľu v bezpečí. Až kým nepríde lavína storočia a nepostaví všetko na hlavu..."
"Napriek pretrvávajúcemu nebezpečenstvu bol na chate v nedeľu 22. 3. 2009 normálny „návštevný deň" a vďaka Bohu, že vtedy nič nespadlo, lebo by sa asi prepisovali štatistiky obetí lavínových nešťastí. Potom prišiel pondelok 23. 3. 2009 a utorok 24. 3. 2009, kedy sa do hôr vrátil „súdny deň" - ešte silnejšia víchrica a intenzívne sneženie. A k tomu hustá hmla, takže sa dalo iba tušiť, čo sa tam hore asi deje. „Lavinári" opäť vyhlásili „štvorku" a vedelo sa, že tentoraz bude veľmi zle a že zrejme spadnú obrovské lavíny."
"Vo štvrtok 26. 3. 2009 sme na skútroch dorazili na okraj lavíny, ostali sme stáť v nemom úžase nad skazou, ktorá sa pred nami ukázala. Viacerí skúsení horali sa vyjadrili, že také niečo na Slovensku ešte nezažili. Známy mikulášsky horolezec - himalájista p. Matlák - sa vyjadril, že toto naposledy videl pod Annapurnou. Všade boli neuveriteľné kopy snehu a dno doliny vyzeralo ako údolný ľadovec niekde v Alpách. Pochmúrny obraz skazy dotváralo ešte aj počasie - hmla na hrebeňoch a drobné sneženie. Nebolo ľahké odvážiť sa vykročiť na lavínisko smerom ku chate - ešte stále platil 4. lavínový stupeň a všetko bolo „v rukách božích". Ďalekohľadom sme presnorili najväčšiu hrozbu - centrálny žľab Príslopu a keďže bol naozaj vypadnutý, trošku nám odľahlo a vyrazili sme. Nie každý mal tú odvahu a novinár z Nového času to radšej vzdal. Nikdy by som neveril, že sa prachová lavína dokáže tak rýchlo zmeniť na tvrdý betón."
"Lavínisko vyzeralo ako naozajstný ľadovec, veľmi ťažko sa po ňom išlo a lyže sme museli hodiť na plece. Odhadovaná hrúbka nánosu bola 20 - 30 metrov a škody na lesných porastoch si v tú chvíľu nikto ani len netrúfol vyčísliť. Už ani ten povestný 4. kilometer neexistoval a lavína posunula otvorený priestor o nejakých 500 - 700 m nižšie. Našťastie Žiarska chata ako keby zázrakom prežila a stála opustená ako prízrak uprostred totálne zdevastovaného okolia."
Pohľad na spomínané lavinisko. (Viac foto z r. 2009 je tu: http://mvtym.6f.sk/storocna-lavina-v-ziarskej-doline/)
"Dá sa povedať, že lavínou bolo zasiahnuté dno doliny zhruba od „triapoltého" kilometra až po začiatok stúpania na Terasu povyše chaty. A potvrdilo sa, že nešlo o jedinú lavínu, ale že hlavný odtrh spustil následnú sériu ďalších lavín. Vzhľadom na rôzne zalomenia bol hlavný odtrh svojou dĺžkou skutočne impozantný a v čase nášho výstupu na Príslop sme jeho výšku odhadli zhruba na 1 - 3 metre.
"Vidieť na vlastné oči lavínu storočia je zážitok, na aký sa nezabúda. Prinúti človeka zamyslieť sa nad svojím vlastným správaním v horách a donúti ho uvedomiť si, že je iba hračkou v rukách prírody. Treba do nich chodiť dobre pripravený, nielen vybavením, ale aj vedomosťami, s dobrou kondičkou a hlavne s pokorou, ktorej nie je nikdy dosť. Ideálne je využiť aj skúsenosti miestnych ľudí, lebo vlastná skúsenosť niekedy znamená viac ako sto príručiek. A mať vždy na mysli, že keď je raz vyhlásený 4. lavínový stupeň, tak to nie je pre srandu a že bezpečná túra v doline prakticky neexistuje. Lebo môžete skončiť ako ten povestný 4. kilometer v Žiarskej, ktorý sa až doteraz považoval za hranicu bezpečného územia lesa a nebezpečného teritória lavín. Už neexistuje."
Šarafiový vodopád v spomínanom žľabe Príslopu.
Z výstupu na Plačlivô: Žiarske pleso.
Výhľady z Plačlivô:
Pohľad do Žiarskej doliny, ktorú akoby strážil Baranec (2.184 m), tretí najvyšší vrch Západných Tatier.
Pohľad do Jamnickej doliny, na hrebeň Otrhancov s Jakubinou (2.193 m) - druhým najvyšším vrchom Západných Tatier. Hneď vedľa nej napravo je vidieť Kriváň a ešte trochu viac doprava je najv. vrch Z. Tatier - Bystrá.
Jakubiná ešte raz.
Volovec a Ostrý Roháč.
Pôsobivý Ostrý Roháč zblízka. S ľuďmi na vrchole.
Roháčska dolina v plnej paráde. S Oravskou priehradou a Babiou horou v pozadí.
Pohľad na juhozápad; zvyšnú časť Roháčov.
Súvisiace články: Lavína storočia v Žiarskej doline: http://hiking.sk/hk/ar/1158/lavina_storocia_v_ziarskej_doline.html
