Uzdravenie je vlastne obnovenie správnej činnosti ľudského tela v rámci prírodných zákonitostí. Liečenie teda nemôže, resp. nemalo by stáť proti nim. Ako je však známe, alebo menej známe, v cudzom tele môže akýkoľvek transplantovaný orgán existovať len za predpokladu, že je trvalo chránený pred obrannými silami hostiteľského organizmu a to liekmi, ktoré znižujú obranyschopnosť tohto organizmu. To znamená, že cudzí orgán môže znášať len to telo, ktorého prirodzené obranné reakcie proti tomuto cudziemu orgánu sú sústavne potláčané.
Preto tu vyvstáva logická otázka: Nedáva tu činnosť imunitného systému dostatočne jasne najavo škodlivosť, neprirodzenosť orgánových prenosov medzi dvomi ľuďmi? Nie je tým zreteľne vyjadrená Vyššia vôľa, ktorá človeku týmto spôsobom predurčuje jediné telo, pre jeho vlastnú potrebu?
Samozrejme, pre materialistov to nič nemusí znamenať. Pre ortodoxných materialistov však tento článok písaný nie je, nakoľko predpokladom k zmysluplnej diskusii k nemu je aspoň pripustenie pracovnej hypotézy, že duša človeka žije ďalej po pozemskej smrti. Pojmy duša a duch síce nesmelo prežívajú aj v medicínskej terminológii, ale nevyučuje sa o nich, pretože oficiálne neexistujú, aj keď jediným dôkazom vedcov o tom je to, že dušu nikdy nevideli ani pod mikroskopom ani v mozgu.
Ak pripustíme, že uzdravenie je obnovenie správnej činnosti ľudského tela v rámci prírodných zákonitostí, potom vyvstáva otázka, nakoľko sú nám tieto zákonitosti známe. Pokiaľ tieto zákonitosti nepoznáme, a pripúšťame existenciu duše, potom asi sotva môžeme zodpovedne tvrdiť, že transplantácia je prospešným zákrokom. Závažným dôvodom, ktorý silne zaťažuje misku váh v neprospech transplantácií, je neznalosť deja pri umieraní. Našťastie bola v tejto závažnej veci ponechaná každému človeku jeho osobná voľba.
Predĺženie života pomocou transplantácie orgánov je lekárskym úspechom. Obdarovaní sa z času na čas prezentujú v médiách, často v športovom odeve, aby verejnosti oznámili, že sa cítia dobre. Je to pochopiteľné, lebo takých ich chcú vidieť sponzori, rodina, a v neposlednom rade aj oni sami. Ale je to skutočne tak? Transplantačné programy si vyžiadali už miliardové čiastky, no psychickým dôsledkom týchto operácií sa doposiaľ nikto v porovnateľnej miere nevenoval.
O tom, ako transplantácia poznamenáva vnútorný svet týchto ľudí, môžu podať svedectvo len oni sami. To však býva len veľmi zriedkavo, nakoľko je pochopiteľné, že mnoho z týchto ľudí má zábrany o svojich pocitoch a reakciách z rôznych dôvodov hovoriť; napr. z obavy, že by nenašli skutočné porozumenie. Z tohto dôvodu je veľmi pozoruhodným svedectvom kniha americkej autorky Claire Sylvie, ženy, ktorá podstúpila transplantáciu srdca a pľúc.
Jej príbeh má nádych fantastickosti pre toho, kto sa o neviditeľný svet nikdy nezaujímal. Claire vo svojom príbehu opisuje, ako po určitom čase po operácii zisťuje, že novými nie sú len transplantované orgány, ale aj jej vnútorný život. Jasne si uvedomuje vplyv cudzej osobnosti, pravdepodobne darcu. Nie je to už ona, aká bývala, ale miešajú sa v nej skúsenosti dvoch ľudí, z ktorých jeden akoby zostal na zemi len v niektorých svojich orgánoch a druhým je niekdajšia Claire. Či to neznamená nič, že sa človek prebudí z narkózy a zistí, že už nie je sám sebou? Že niektoré vlastnosti a potreby, ktoré mal, už nemá, ale za to získal celkom nové schopnosti, ktoré nikdy nepestoval, a návyky, na ktoré si nikdy nenavykal?
A čo s tým, keď sa obdarovaný potom dozvie, že presne takým bol práve jeho darca? Kde je teraz on, a kým som teraz ja? – Túto otázku predsa nemožno zodpovedať pokrčením pliec alebo tvrdením, že ide „len“ o sny a dojmy. Tieto dojmy sa opakovane potvrdzujú a stávajú sa tak objektívnym dôkazom o existencii dosiaľ nevysvetlených väzieb medzi žijúcimi a zomrelými.
Niekedy si pacient môže prilepšiť, keď získa novú schopnosť, ktorá je v podstate dobrá. Nad všetkým sa však stále vznáša veľký otáznik: Môže byť vôbec pravé a teda potrebné to, čo ku mne nepatrí?
Zdroj: Prednáška MUDr. Jána P., Časopis SG č. 9
Súvisiace články:
„Keď sa darovanie orgánov stáva vraždou..." tutkova.blog.sme.sk
„Neberte svoje orgány do neba. Nebo vie, že ich potrebujeme na zemi.
Ján Pavol II“ romanova.blog.sme.sk
