Je neprípustné, resp. aj na Slovensku by malo byť neprípustné, aby policajti osobe, ktorá podáva, alebo podala trestné oznámenie za znásilnenie, kládli takéto otázky manipulatívneho charakteru, navyše s vyčítavým tónom:
- „A prečo ste s tým mužom tak dlho žili!?" (Aj keď ide o prvé znásilnenie, po ktorom okamžite nasledovalo trestné oznámenie).
- „Uvedomujete si vôbec, čo hrozí Vášmu exmanželovi (ak nestiahnete trestné oznámenie, alebo ak toto nepotvrdíte aj vo svojej výpovedi v postavení svedka - poškodeného)!?"
- „To chcete, aby za jednu chybu človek pykal vo väzení 10 rokov, ktoré hrozia Vášmu ex, ak sa mu naozaj dokáže súbeh znásilnenia s vydieraním!?"
Poškodené osoby znásilnením si Trestný zákon ani trestné sadzby nevymysleli. To len na okraj páni dotyční policajti (alebo obhajcovia činní v trestnom konaní?). Vašou starosťou by malo byť niečo iné.
To čo by som ale chcel hlavne povedať je to, že takýto priamy alebo nepriamy nátlak, ak je na obete vedený nie len podozrivými (resp. obvinenými zo znásilnenia), tiež ich právnymi zástupcami, a v neposlednej rade policajtmi, ktorí majú znásilnenia vyšetrovať, vedie v mnohých prípadoch k tomu, že poškodené nakoniec rezignujú. Neraz s výčitkami svedomia, že vôbec trestné oznámenie podávali, že radšej mohli ostať pred príbuznými a spoločnosťou v anonymite, a nikto na nich nemusel pozerať ako na znásilnené. Neraz po takom nátlaku rezignujú s akýmsi podsunutým vedomím, že oni sú príčinou toho, že niekto kvôli nim mal alebo má trpieť roky vo väzení. Alebo s vedomím, že ak by boli „poslušnejšie", či „rozumnejšie", k znásilneniu nemuselo dôjsť a nemuseli by tým dostať do problému iného, v podstate „nevinného"...
Keby sa polícia radšej venovala vyšetrovaniu. A neposudzovala veci z pohľadu štatistík, kde je lepšie uviesť, že sa trestný čin vôbec nestal, ako to, že skutok sa síce stal, alebo nie je vylúčené že sa nestal, ale polícia nebola schopná pri ňom preukázať zavinenie konkrétnej osobe. Štatistiky objasnenosti trestnej činnosti s takmer nulovou výpovednou hodnotou, resp. tabuľky hodnotenia policajtov, na ktorých si hlavne zakladajú policajní funkcionári, aby sa bolo o čo oprieť ak bude treba dokázať, že boli úspešnejší ako ich predchodcovia, sú brzdou. A nie len to. Nepriamo nabádajú alebo podporujú protiprávne postupy.
„Nech žije alibizmus". To je heslo, ktoré by pre takýchto policajtov bolo viac priliehavejšie na karosériách ich služobných áut ako heslo: „Pomáhať a chrániť".
Záverom by som chcel uviesť, že mnoho páchateľov znásilnení sa spolieha na to, že ak náhodou znásilnenie bude oznámené, ťažko sa preukáže. Zvlášť ak je polícia a prokuratúra tak alibistická aká vo všeobecnosti je. Aby sa takéto prípady ľahšie preukazovali, je dôležité, aby čo najviac žien, ktoré sa teoreticky môžu stať objektom znásilnenia, alebo znásilnení zo strany svojich mužov a pod., vedelo, že v prípade znásilnenia je potrebné čo najskôr navštíviť lekára bez toho, aby sa po znásilnení zmyli stopy, a podať hneď trestné oznámenie. Ak sa ženy vo všeobecnosti budú z rôznych dôvodov báť podávať trestné oznámenia, alebo tieto neskôr pod nátlakom odvolávať, bude to voda na mlyn násilníkom, ktorí takto ľahko budú môcť pokračovať vo svojom zvrátenom konaní. Nemiestnou ústupčivosťou, dokonca neraz bez toho, aby sa násilník aspoň obeti ospravedlnil, skutok oľutoval, aspoň medzi 4 očami, a dal patričné záruky, sa podporuje zlo.
