Pre začiatok by som sa vrátil 14 rokov späť, keď som sa zúčastnil na jednej prednáške doktora medicíny na „nezvyčajnú" tému: Nemoc. Prednáška ma veľmi zaujala, lebo o nemoci ako takej som dovtedy nepočul takto rozprávať ani filozofa, nie to aktívneho a pomerne úspešného lekára. Hovoril, že slovo "nemoc" má svoj "skrytý" význam, skladá z dvoch slov: "nie" a "môcť", teda nemoc znamená: nie môcť konať tak ako som dlho konal a čo mi škodilo, či už na tele alebo na duchu. Že nemoc je alebo môže byť pre človeka pomoc. Že mu bráni pokračovať v nesprávnom konaní, nabáda ho na zmenu, napr. stravovacích zlozvykov, teda na ohľaduplnosť voči svojmu telu, na zmenu myslenia, ktoré môže byť v rozpore s prírodnými zákonmi, kým ešte existuje pre ducha šanca, na pripomenutie alebo pochopenie zmyslu života ako takého, ďalej že nemoc môže dávať príležitosť niečo vyrovanať, prežiť to, čo je pre vývoj ducha nevyhnutné, ak k poznaniu nevedel dôjsť prirodzeným spôsobom.
Iný lekár, dokonca vo svojej knihe hovorí o tom, že nemoc je mylne považovaná za pohromu. Je mylne považovaná za niečo, čo môže prísť náhle, bez konkrétnej príčiny, aj z plného zdravia. A na tomto rozšírenom ponímaní nemoci majú nemalú zásluhu samotní lekári. Rozmýšľať o vlastnej zodpovednosti za stratu zdravia je pre väčšinu ľudí nepríjemným závažím, ktoré sa snažia mimoriadne energeticky striasť v obavách, že by mohli byť vyrušení zo svojho pohodlia.
Skutočná zodpovednosť za vlastné zdravie však značne presahuje hranicu, ku ktorej sme vo všeobecnosti dospeli vo svojich doterajších predstavách. Onemocnieť môžme nie len v dôsledku stresov, nevhodného stravovania, či porušovania iných aspektov životosprávy, ale predovšetkým následkom svojho myslenia, prejavujúceho sa okrem iného aj vo vzťahu k ostatným ľuďom. Zodpovednosť za svoje zdravie nie je len otázkou náležitej starostlivosti o svoje telo a minimalizáciu stresu, ale najmä otázkou vážneho záujmu o duševný život, ktorého úroveň má na zdravotný stav oveľa závažnejší dopad, než aký stačila zaznamenať súdobá psychiatria alebo psychológia.
Pre ilustráciu jeden veľmi jednoduchý príklad, ktorý však v žiadnom prípade nemôže byť návodom, lebo každá zdravotná porucha je nezameniteľná:
Ak mladý človek zbytočne riskuje svoje zdravie alebo život napr. tým, že ako horolezec zo zábavy vešia svoj život na pár skôb (lebo zo smrti má menší strach než z nenaplnenia svojho života v prípade, že by sa nevystavoval nebezpečenstvu na skalách) môže utrpieť úraz, ktorý ho dočasne vyradí z normálneho života. Ak bude zdravotná starostlivosť úspešná, môže po určitej dobe žiť tak ako pred tým. To čo sa v tomto prípade javí ako vyliečenie je vo svojej podstate len príležitosťou, lebo skutočné vyliečenie závisí od toho, či tento človek si uvedomí cenu života a zodpovednosť voči svojmu telu. Ak k tomuto poznaniu nedospel, je len otázka času, kedy sa telesné poškodenie vráti.
Liečenie má byť len cestou k harmonickému súzvuku, ktorý preniká celým vesmírom, na ktorú sa musí vydať predovšetkým ten kto sa proti tomuto súzvuku postavil. Lekár a liečiteľ môžu pacienta všestranne podporiť, poskytnúť mu odbornú starostlivosť, ale skutočne liečiť sa môže len on sám.
