Ak by som sa mal riadiť len vyššie uvedeným odporúčaním, tak v prípade, že by som ráno „na silu“, bez pocitu smädu vypil 1 liter vody pri očakávanej dennej teplote 35 stupňov v tieni, v kancelárii by som sa čoskoro nepríjemne potil, mal by som úplne mokrú košeľu, a inokedy, ak by som by som pracoval fyzicky, alebo vykonával športovú aktivitu „na slnku“, kde teplota niekedy dosahuje do 50 stupňov, tak by som asi skolaboval. Lebo by sa mi žiadalo vypiť možno 2 alebo 3 krát viac odporúčaného množstvo tekutín.
Mnoho krát sa pri vyššie uvedených odporúčaniach nezohľadňuje ročné obdobie, počasie, či človek vydáva fyzickú aktivitu vonku pod slnečnými lúčmi, kde teplota dosahuje do 50 stupňov, alebo pracuje v klimatizovanej kancelárii, jeho zdravotný stav, vek, či je štíhly, alebo má výraznú nadváhu, alebo čo človek jedáva. Veď ak strava u niekoho pozostáva prevažne z ovocia a zeleniny, ak človek zje ráno napr. pol melóna a na obed čerstvý šalát z rajčín a uhoriek, tak tomu sa ani v horúčavách nežiada piť toľko, ako človeku, ktorý si dá na raňajky praženicu a na obed mastné korenisté mäso bez čerstvej zeleniny. V druhom prípade sa pocit smädu dostavuje takmer okamžite.
Myslím si, že pocit smädu nám nebol daný nadarmo, ale preto, aby sme ho používali, nie ignorovali. Aby sme pili keď sa smäd dostaví a toľko, kým neuhasíme smäd. Samozrejme, že by sa pri tom nemalo čakať až kým sa dostaví veľký smäd. Je niekoľko stupňov pocitu smädu. Zdravý človek sa podľa mňa nemusí obávať. Zabehol som 42 km, ktoré som bežal niečo vyše 4 hodín keď v chládku bolo cez obed 22 stupňov, pričom pred týmto maratónom (štart bol o 09.00 hod.) som od rána vypil len 2 dcl čaju a počas behu 0,5 dcl jabčnej šťavy a 2,5 dcl vody. Podľa odborníkov, ktorí odporúčajú piť aj keď nie sme smädní by som zrejme mal po takomto kúsku vystrieť kopytá. Napriek tomu som v tomto behu mal o 21 minút lepší čas, ako v maratóne 5 týždňov pred tým, kde som dodržiaval pitný režim, pil som na každej občerstvovačke, aj keď som nebol smädný.
Podľa názoru jedného nemenovaného lekára, ak človek nie je vážne nemocný, alebo nemá cukrovku, môže sa v tomto s dôverou riadiť pokynmi svojho tela, ktoré sú v tomto ohľade spoľahlivejším radcom než vrtkavá medicína, anulujúca často už po niekoľkých rokoch svoje neohrozené vedecké tvrdenia. „Pocit smädu vzniká v ľudskom organizme omnoho dokonalejším mechanizmom než bol ten, ktorý doviedol lekárov mozog k nápadu s niekoľkými litrami tekutín. Takéto odporúčané množstvo má svoj pôvod vo videní jediného orgánu ako pomníku, za ktorým sa krčí celok, čo nie je v medicíne zase tak neobvyklý prístup.“
Myslím, že aj zvieratá nám ukazujú, ako pristupovať k tejto otázke. Tie nepijú, ako človek často krát len pre pôžitok (káva, alkohol...), aj keď nie je smädný, ale len ak sú smädné a toľko, koľko si vyžaduje ich telo. Niektorí ľudia tvrdia, že ak sa dostaví pocit smädu, tak to už je neskoro, že organizmus už trpí. Podľa mňa títo ľudia sú ochudobnení, keďže takto si sotva môžu niekedy plne vychutnať a uvedomiť ako „chutí“ a akým je darom „obyčajná“ voda z prameňa, ak pijú pred tým, kým sa dostaví smäd. Zďaleka nie som za to, aby sa pilo až vtedy, keď máme veľký smäd. Pri dnešných odporúčaniach mi však pripadá, ako keby každý človek bez ohľadu na vyššie uvedené mal mať strach z toho, keď sa dostaví čo i len malý pocit smädu a mal všade chodiť s fľašou vody. Ak by sme mali vychádzať z názoru, že človek stratil prirodzený pocit smädu, tak potom podľa tejto logiky by sme mali ignorovať v zásade aj pocitu hladu a jesť aj vtedy ak nie sme hladní a pokračovať v jedení aj keď už necítime hlad. A možno by sa tu dalo pokračovať, a zamerať sa na pocity chladu, tepla... a položiť si otázku, či aj tieto máme ignorovať.
