zastavme sa pri viere. Viera ako taká by mala z niečoho vychádzať, o niečo sa opierať. V opačnom prípade ide o slepú vieru, ktorá ako už sám výraz „slepá" naznačuje, sotva môže niekam viesť. Pri slepej viere možno hovoriť skôr o želaní ako o presvedčení, že dôjde k želanému výsledku. Človek vo všeobecnosti nevie čo stojí za rakovinou, no napriek tomu jeho nepriateľom nie je to, čo stojí za ňou, ale rakovina samotná. Väčšinou sa zameriava len na odstránenie príznakov, nie skúmaniu príčin chorôb. Môžme sa potom čudovať, ak liečenie rakoviny, aj napriek miliónom, ktoré sú do jej jednostranne orientovaného medicínskeho výskumu vrážané, je vo väčšine prípadov neúspešné?
Veriť v samospasiteľnosť viery, chemoterapie, surovej stravy, očistného pôstu a pod. pri liečení rakoviny bez toho, aby sme sa zamýšľali nad širšími súvislosťami, bez snahy o vnútornú premenu a pokory, je akoby sme verili tomu, že budeme žiť 150 rokov len preto lebo veríme. Je to aj možno opovážlivé - stavať slepú vieru nad neochvejné Prírodné zákony s očakávaním, že tieto sa budú prispôsobovať našej viere a nie naopak. Zákony stvorenia sa nedajú podplatiť ani vierou; a zvlášť takou, ktorá sa často krát ich pôsobeniu prieči.
Neraz si vysvetľujeme rakovinu ako skúšku zhora, alebo zhodu náhod, lebo také vysvetlenie je nám pohodlnejšie. Len zriedka pomyslíme na to, že Najvyšší nepotrebuje nikoho skúšať, dokonca ani tých jemu "najmilších", ako si to mnohí nahovárame. Je pochopiteľne ťažšie uveriť tomu, že človek má presne to, čo zasieva, alebo zasial, a to aj svojimi myšlienkami a postojmi. Prečo si myslíme, že tento zákon platí len na poliach?
Že odmietame zákon príčiny a následku tam kde nám to nevyhovuje, a že spravodlivosť posudzujeme len z hľadiska krátkeho časového úseku bytia, je náš (veľký) problém. Zdá sa, že nám ale nezostáva nič len konečne poznať Zákony prírody (resp. vesmíru, či stvorenia) a "vradiť sa" do nich, ak nechceme aby nás tieto zraňovali; čo je prirodzené ak zraňuje, ak ideme proti nim.
Ak sa do nich zaradíme, potom možno už ani žiadnu vieru nebudeme potrebovať, lebo v ich pôsobení možno spoznáme Dokonalosť, Lásku a Spravodlivosť. Potom budeme mať možno alebo zrejme o dosť väčšiu šancu uzdraviť sa aj na tele bez toho, aby sme sa kŕčovite snažili myslieť pozitívne. Zároveň by to mohla byť alebo to je aj najlepšia prevencia proti utrpeniu.
Možno to vyznieva ako podceňovanie významu správneho stravovania ako prevencie proti rakovine. To určite nie. Veď nezdravé stravovanie má vo všeobecnosti svoje korene v postoji človeka k daru, ktorý dostal - k zdraviu a teda aj k životu. Ak sa však človek stará o svoje telo z materiálnych pohnútok, a duchovný pohľad mu je pri tom ukradnutý, v konečnom dôsledku mu to sotva prospeje.
Hippokrates svojho času povedal: „Ak túži niekto po vyzdravení, najskôr sa ho spýtajte, či je pripravený odstrániť príčinu svojej choroby. Až potom je totiž možné mu pomôcť". Aj samotné slovo „nemoc" naznačuje, že Hippokrates nehovoril do vetra. Skladá sa z dvoch slov: „nie" a „môcť"; teda nám naznačuje, že chorý už nemá moc konať tak ako v minulosti, resp. je mu v tom bránené. Nemoc mu dáva možnosť sa konečne zastaviť, zamyslieť sa a prehodnotiť svoje smerovanie, vnímanie sveta, postoje, zvyky, vzťahy a pod. Preto bojovať by sa v prvom rade nemalo proti rakovine, ale proti tomu, čo je nesprávne v našom konaní, myslení a cítení.
Samozrejme, niekto môže namietnuť: a čo takí tzv. zdraví darebáci? Otázku je však možné položiť aj inak: Čo je lepšie? Ísť proti prírodným zákonom nevážením si svojho zdravia a života tým, že sa napr. ako cestný pirát alebo horolezec pre trochu adrenalínu úplne zbytočne vystavujem nebezpečenstvu smrti, následne dostanem včasné varovanie v podobe nejakého zranenia, hoci aj vážnejšieho, alebo: nebudem varovaný, bude sa mi v tomto životnom štýle "dariť", a po rokoch padnem zo skaly alebo narazím do stromu so smrteľnými následkami? V tomto svetle sa potom nemoc, zranenia a utrpenie môžu javiť úplne inak - pre mnohých aj ako pomoc - pomoc k zmene.
