Niektorými z vyššie spomínaných daní sa zaoberal predošlý článok na danú tému. Čo sa týka obáv z odvrhnutia transplantátu, je zaujímavé, že obranná reakcia tela na rôzne predmety, akými sú kovové dlahy, umelé kĺby atď., je paradoxne oveľa menej výrazná, než u transplantátov. Veď technicky zhotovené predmety musia mať k telu oveľa vzdialenejší vzťah než orgány iného človeka a musia byť imunitným systémom rozoznávané ako úplne cudzorodé. Napriek tomu však možno docieliť to, že sú veľmi dobre znášané. Porovnateľnú toleranciu u živých tkanív alebo orgánov však docieliť nie je možné. Nie je toto dostatočné na to, aby sa nad vecou vážne zamýšľalo, prečo je tomu tak? Neprekračujú sa tu bariéry, ktoré sú ochrancami prirodzenosti?
Nie je pochýb o tom, že lekári bývali oddávna správcami ľudského tela. Kde sa už priblížila smrť, dbali na to, aby odchod z pozemského života prebehol čo najdôstojnejšie. Nakoniec aj rôzne formy pohrebných obradov dokladujú práve svojou dôstojnosťou, že sa mŕtve telo nestalo obyčajným materiálom, ale že stále ešte nejako súvisí s človekom, ktorému patrilo. To všetko sa však transplantáciami zmenilo. Zverejňovanie počtu zomretých zo zoznamu čakateľov vedie myslenie a cítenie ľudí rovnakým smerom. Inými slovami: „Keď nedarujete orgán, bude musieť iný človek zomrieť.“ Človek je tak nepriamo braný na zodpovednosť za smrť iného človeka, čím sa na neho nepriamo vytvára morálny nátlak. Ak odmietne, prejaví sa ako sebec. Pokiaľ nie je pevne presvedčený o správnosti svojho odmietavého rozhodnutia, musí sa vyrovnať s pocitom viny – akoby skutočne zavinil smrť ďalšieho človeka.
Avšak ešte žiadny človek nezomrel preto, že sa nedočkal svojej transplantácie. Cesty vedúce k ochoreniam sú síce rozmanité, no vždy sú to cesty, ktoré človek nastúpil sám – spôsobom svojho myslenia a konania.
Tento tzv. pokrok v lekárstve vytvoril u jednej skupiny ľudí strach, či niekto vhodný zomrie včas a u ďalšej skupiny obavy z psychologického nátlaku, nútiaceho k rezignácii na svoje právo zomrieť nerušenou smrťou. Preto je namieste otázka: Je toto ešte lekárstvo? Je zodpovedné vychádzať pri odoberaní orgánov z rovnice „človek = mozog“? Je neuveriteľné, ako môže lekárstvo pristupovať k odoberaniu orgánov akonáhle obmedzené prístroje nedokážu v mozgu zmerať merateľné funkcie. A čo tie nemerateľné, ešte neznáme funkcie? Možno v otázkach smrti postupovať na základe dohadov a hypotéz? Je viac než jasné, že mozgová smrť nie je kritériom smrti, ale kritériom pre odber orgánov. Nehovoriac o tom, že existujú prípady, kedy ľuďom bola diagnostikovaná mozgová smrť a oni napriek tomu znovu precitli k životu.
Keďže ide o veľmi závažné otázky, každému človeku nech ponechaná úplná sloboda rozhodovania. Predpokladom tejto slobody sú však neskreslené informácie a absencia akéhokoľvek morálneho nátlaku.
Súvisiaci článok na tomto blogu :
http://burkert.blog.sme.sk/c/179301/Dve-strany-mince-darovania-organov-1-cast.html
Použitý zdroj: prednášky MUDr. Jana Paloučka
