krásne telo princeznej zakončovala tak nepekná tvár, že nikto zo zámku nebol schopný ani chvíľu na ňu pozerať. Z tejto tváre však vyžarovali krásne oči a navyše v princezninej hrudi tĺklo vždy k pomoci ochotné srdce. O tom najlepšie vedeli jej komorné, ktoré však považovali za samozrejmé, ak im princezná preukazovala toľko prívetivosti. Medzi sebou hovorili takto: „Ak je niektorá princezná nepekná, potom je tou najzbytočnejšou vecou na svete!“
Podobné úvahy vyciťovala princezná na kráľovskom dvore pri všetkých príležitostiach. Úbohá preplakala mnohokrát celú noc a vstávala ráno s očami od plaču začervenanými a nakoniec sa nechcela na dvore ani ukázať. Ak sa ukázala, mala tvár zahalenú závojom, aby sa ľudia nedesili. Iba jej veľké krásne oči zostali nezakryté.
A tak dni začala tráviť v malom, krásnom domčeku na konci zámockého parku, kde bývala sama, samučičká. Hrávala sa tam so svojimi psami, s krotkými srnkami a jelenčatami, ktorí sa jej vôbec nebáli a malé operence dôverne zobali z jej nežnej rúčky.
Keďže kráľ, jej otec, bol nesmierne bohatý, objavovali sa vždy znova a znova nápadníci zo všetkých dielov zeme v úmysle uchádzať sa o ruku princeznej. Mnohí z uchádzačov sa čoskoro vrátili do svojich domovov, keď uvideli bohatú princeznú. Z tých, ktorí zostať chceli, úbohá princezná mala takú hrôzu, že kráľ sa nemohol odvážiť nútiť ku svadbe svoje milované dieťa s niektorým z týchto mladých mužov.
Jedného dňa princezná začula v zámockom parku veselý spev až do svojho, medzi stromami ukrytého domčeka. Zvedavo nakukovala cez vetve stromov a uvidela sviežeho, statného muža na koni, asi princa, v sprievode dvoch veľkých psov, ako idú k palácu. Práve keď prechádzali popri jej domčeku ukrytého medzi stromami, uvidel závojom zahalenú dievčenskú tvár a hneď zvolal: „Ach, dievčatko, aké krásne máš oči! Prekrásne, naozaj nevídané!“
Bola by radosťou až zaplakala, lebo doteraz jej to nikto nepovedal.
„Kam ideš?“ opýtala sa ho hanblivo.
„Chcem sa oženiť s princeznou,“ znela prekvapujúca odpoveď. „Je naozaj tak ne-pekná?“
Tu sa princezná obrátila, rýchlo sa schovala vo svojom malom zámočku – domčeku na konci parku a zúfalo plakala. Vedela, že tento krásny muž, ktorý srdce jej razom zaujal, hneď sa odvráti, až uvidí jej tvár.
„Prečo len ma Boh učinil tak škaredou?“ pomyslela si a bolo to prvýkrát v jej živote čo sa stala nevďačnou k Pánovi.
Tu zatiahlo ju čosi za šaty. Uvidela za sebou starú, malú žienku. Zablýskala na princeznú malými lišiackymi očkami a posmešne sa opýtala: „Prečo si nevezmeš hadiu korunku? Bola by si najkrásnejšou princeznou!“
Udivene načúvalo plačúce dievča; a potom sa bojazlivo opýtalo:
„Len či mi ju had dá.“
Starena sa odporne zasmiala:
„Musíš mu ju vziať, keď sa bude kúpať. Tamhľa u veľkého rybníka býva kráľ hadov. Každé poludnie, keď slnko svieti, odkladá svoju korunku a chodí si zaplávať.“
„Ale to musím hadovi za ňu niečo dať! Nemôžem len tak niekomu niečo vziať, keď mu to patrí!“ zvolala princezná.
„Môžeš ale dať niečo mne, za dobrú radu,“ zašomrala stará. „Ja už sa postarám o to, aby aj had dostal svoj diel.“
„A čo si želáš?“ opýtala sa princezná a bolo jej ťažko u srdca.
„Tvoju dušu!“ zašeptala žena.
„Potom budem ale mŕtva!“ vykríkla princezná. „Dušu nám dal Všemohúci a jedine On môže si ju od nás zase vziať.“
„Hlupaňa!“ zasyčala starena medzi zuby. „Až teraz budeš žiť ako sa patrí. Nechcem však tvoju dušu celú. Chcem len ten jas, žiaru, ktorá ju obklopuje, ktorá ma tak ruší a od nej vzďaľuje. Tebe už ten jas nebude treba – budúcej kráľovnej. Budeš predsa krásna! Nestačí ti to?“
Ale princezná nechcela, čosi ju pred starenou. Avšak táto prehovorila na princeznú sladkými slovami: „Chceš sa predsa cudziemu princovi páčiť, nie!? Nuž, použi moju radu aspoň na skúšku, aspoň raz. Ak budeš chcieť byť zase škaredá, môžeš pri najbližšom splne korunku hadovi vrátiť, tvoja duša bude voľná a svoj jas smie si znovu ponechať.“
Tu sa princezná konečne vzdala. Nasledovala starenu k rybníku. Keď tam došli, začuli, ako z veže práve vyzváňajú poludnie. Na brehu ležala zlatá hadia korunka, oslnivo sa trblietajúca na slnku. Tu zmocnila sa princeznej silná túžba. Siahla po korunke, ktorá sa náhle zmenila na krásny prsteň, ktorý si nastrčila na prst. Zlato žiarilo ako oheň; bolesť prechádzala celým jej telom. Rýchlo odbehla, ako by ju niekto naháňal a pripadalo jej, že zo stromov a kríkov sa jej niekto prenikavo, posmešne a víťazne smeje.
Bez dychu bežala princezná do svojej zámockej izby a ihneď pristúpila pred strieborné zrkadlo. Podivné! Boli to tie isté črty tváre ako predtým, ale neobyčajne skrášlené. Iba oči sa zmenili - nadobudli studený vzhľad a celú princezninu krásu rušili.
Ale čím viac princezná pozerala do zrkadla, tým menej zmenu svojich očí pozorovala. Čím chladnejšie sa stávali jej pohľady, tým krásnejšie žiarila tvár. Napriek tomu ju napadlo, že už raz takou bola – áno, bolo to kedysi v zlej chvíli! – Ale i tá myšlienka bola zabudnutá.
Princezná zazvonila, aby ju komorné prišli ustrojiť do slávnostných šiat, v ktorých chcela ísť na slávnosť na ktorej ju princ požiada o ruku. Pribehnutým komorným údivom uviazol pozdrav na perách, keď zbadali jej krásu. Keď však pozreli do jej chladných očí, celé sa triasli od hrôzy obliekajúc pritom svoju premenenú princeznú. Psy zostali v kúte, netrúfajúc si priblížiť sa k svojej panej. A princezná ich niekoľkokrát nemilosrdne kopla.
Prekrásna potom vstúpila do zámockej sály. Bez rečí sa pred ňou hlboko ukláňalo celé služobníctvo. Zámockému veliteľovi vypadlo žezlo z ruky keď zbadal zmenenú princeznú a dvorným paniam zostali ústa dokorán otvorené. Kráľ sa pustil do neurodzeného tlieskania, keď uvidel zmenu svojej dcéry a princ, ktorý stál v nádhernom ustrojení pri kráľovi, stal sa zosobnením úžasu! Keď však pozrel do studených očí krásnej princeznej, nesmierne sa mu zacnelo po krásnych očiach závojom zastretej dievčiny, ktorú stretol prvý deň v zámockom parku a veľmi po nej zatúžil.
Princezná sa uisťovala, že ju princ musí milovať, keď je tak krásna! A hneď aj bolo oslávené zasnúbenie. Svadba sa mala uskutočniť čo najskôr, už o niekoľko dní, keďže starý kráľ tŕpol, aby snáď krása princeznina neodišla tak rýchlo, ako prišla. Potom by krajina určite zostala bez nasledovníka trónu!
V najbližších dňoch mal ale princ dosť príležitostí poznať dokonale svoju krásnu nevestu. Ľakalo ho jej ľadové srdce. Zvieratá sa jej vyhýbali a okolo nej bolo stále pusto a prázdno keď sa prechádzali parkom. Raz, keď malý zelený had sa jej mihol cez cestu, prudko kričala na služobníctvo, aby všetka takáto háveď bola v parku pozabíjaná.
Princ to nemohol pochopiť. Keď sa parkom prechádzal sám, pribiehali k nemu zvieratá, dôverne sa k nemu túliace, presne tak ako inokedy činili milovanej princeznej, od ktorej sa dobrovoľne a radi nechávali hladkať.
Princ starostlivo prehľadal celý zámok a kdejaký kút v zámockom parku pátrajúc po dievčine s prekrásnymi očami a závojom zastretou tvárou, ale dievčinu s krásnymi očami nenašiel. Bol nešťastný.
Ale aj sama krásna princezná bola nešťastná. A to napriek svojej novo získanej kráse. Jasne cítila stratu niečoho krásneho, čo pred tým bolo v nej.
Často mala výčitky svedomia, ale hlas svojho srdca vždy potlačila, prebila ho myšlienkami na svoju fyzickú krásu; na krásu jej tváre. Chcela o tom premýšľať a usilovne i premýšľala. Už sa jej zdalo, že už už tomu začína rozumieť, keď ohlásili sa k nej predavači drahých a ozdobných vecí. Prebudená ješitnosť a túžba nakúpiť tieto veci, prerušili premýšľanie.
Princezná teraz bola síce krásna, ale jej oči boli ako ľad a jej neprívetivosť každého priam nútila, aby spomínal, ako dobrou a láskavou i lásky hodnou kedysi princezná bývala! Všeobecne sa súdilo, že jej niekdajšia škaredosť bola ďaleko viac lásky hodnou než jej terajšia krása.
Uplynul týždeň a pozajtra mala byť svadba. Všetci vzdychali nad zlými vrtochmi a nevľúdnosťou princeznej. I sám starý kráľ jedného večera nad tým zaplakal.
Tiež princ riešil túto otázku a nakoniec prijal rozhodnutie. Šiel k princeznej a povedal jej, že si ju vziať nemôže, lebo stále túži len po dievčine zahalenej v závoji s krásnymi očami, ktoré videl prvý deň, keď prechádzal zámockým parkom k zámku.
„Ale tá je predsa tak škaredá,“ namietla princezná.
„Oči sú zrkadlom duše,“ odvetil princ „Ak má niekto tak krásne oči, nemôže byť škaredý, lebo jeho duša je krásna, dobrá.“
Tu prešiel cez princeznú náhly úľak. Zľakla sa. To bolo to, čo ju trápilo - jej duša stratila jas, Svetlo, ktoré predala onej žene! Jej duša volala po vyslobodení, ale nebola vypočutá pre jej túžbu byť navonok peknou.
„Poznáš to dievča?“ opýtal s princ.
Princezná prisvedčila. Poprosila, aby zajtra jej snúbenec prišiel do zámockej záhrady, kde mu všetko vysvetlí.
V noci ležala princezná na lôžku, nespala, ale premýšľala, čo urobiť. Ostávali ešte tri dni počas ktorých mohla zrušiť obchod, ktorý uzavrela so starou prefíkanou žienkou. Ak sa lehota skončí, ona bude navždy spojená so zlobou!
Tu odrazu svitlo princeznej poznanie, čo vlastne jej najviac chýbalo! Našla po týždňoch opäť dôverné slová modlitby a tým i osvietenie, radu, čo si počať.
Na druhý deň, keď poludnie zvony vyzváňali, odobrala sa k rybníku. Tŕne sa vešali jej na šaty, vetvy padali jej pred nohy, ale ona šla statočne vpred. Šepotavé hlásky syčali jej v ústrety, aká je nerozumná, ak sa chce zbaviť svojej krásy práve teraz, kedy by mohla mať tisíce nápadníkov!
Keď prišla k brehu, uvidela svoj obraz vo vode ešte krásnejší než doteraz, ale so studenými, mŕtvymi očami. Nevýslovne ju to zabolelo. Bleskurýchle, pevne rozhodnutá, sňala prsteň zo svojej ruky, ktorý sa ihneď premenil v korunku a položila ho do trávy. Hneď na to sa objavil zelený had a vzal si svoj majetok.
V tej chvíli okolo princeznej zase zavládol nový, čulý život. Vtáčiky spievali a dôverne priskakovali, srnky pribehli z húštin a treli svoje krky o princeznine šaty. Voda sa jemne vlnila. Z vlniek vykúkali nežné tváričky rusaliek a prívetivo sa na ňu usmievali. Jedna rusalka priplávala bližšie k brehu a povedala:
„Ľudské dieťa! Nemôžeš trpezlivo niesť svoj osud? Každý človek nesie si na zemi telo a tvár, ako si ich svojim minulým bytím vytvoril. Nuž, bola si niekoľko krátkych týždňov opäť tak pekná ako kedysi, alebo tak škaredá, volaj si to ako chceš. Teraz si znovu tak škaredá ako si bola a aká v tomto živote máš byť, ale budeš predsa len krásnou, ak budeš dobrou a budeš chcieť žiť Čistotou.“
Počujúc tieto slová, princezná horko zaplakala; bolo jej jasné, že sa vlastne hádala s Bohom o svoj osud. V slzách rozplynula sa v nej oná strnulosť, ktorá ju ovládala po celé týždne.
Tu začula kroky. Bol to princ. Zmätená si zastrela závojom tvár; bola opäť škaredá... Objavil sa princ.
„Ajhľa! Tu je moje dievčatko s krásnymi očami“, zvolal radostne. Princezná sňala závoj a ukázala mu svoju nepeknú tvár. Potom mu všetko porozprávala. Domnievajúc sa, že odíde ako všetci ostatní, podala mu ruku na rozlúčenie. Ale milý princ ruku pevne podržal a úprimne ju stískajúc, povedal:
„Až teraz si zo všetkých moja najkrajšia princezná!“
A viedol si ju späť do zámku. Srnky a zvieratá z celého parku tiahli za nimi ako slávnostný sprievod.
Starý kráľ pretrel si oči, nasadil si okuliare a dal sa opäť do tlieskania, tak bol natešený zmenou svojej dcéry. Všetky dvorné dámy i dvorní páni sa klaňali, hovoriac:
„Aká je krásna!“
To hovorili, pretože až teraz videli, aká čistota a dobrota žiarila okolo princeznej. Od toho dňa nikto v celej zemi nevidel, že by princezná bola škaredá, lebo sa snažila byť dobrým človekom a priala si byť vzorom všetkým ženám v celej krajine, ako sa patrí na kráľovnú.
Bola veľmi šťastná so svojím princom; tiež ich deti nikdy nenapadlo, žeby ich mamička bola nepeknou! Bola im tou najkrajšou a najlepšou mamičkou na svete!
P.S.:
Z češtiny preložená a trochu upravená, resp. skrátená "rozprávka" pre malých i veľkých - Hadia korunka, z výberu rozprávok od Marie Halseband, ktorý vydalo nakladateľstvo Hlas 1937, resp. Volání s.r.o. Praha 1997.
