kým systém trestného konania dáva prokuratúre také postavenie, resp. právomoci, ktoré sa dajú ľahko zneužívať.
V mnohých prípadoch môže prokuratúra bez väčších problémov zmariť ešte nezačatý súdny proces tým, že sa v prípravnom konaní sa postaví do pozície súdu, resp. sa na neho zahrá. Počas mojej policajnej praxe som sa stretol, a nie len ja, s mnohými prípadmi, kde podľa môjho názoru a aj názoru mojich bývalých kolegov došlo zo strany prokuratúr bez adekvátneho odôvodnenia k zrušeniam obvinení, k odmietnutiam podnetov na začatie trestných stíhaní, alebo ich zastaveniu.
Prokurátori sa v mnohých prípadoch miešajú nie len do práce sudcov, keď predčasne rozhodujú o nevine podozrivého tým, že trestné stíhanie zastavia, alebo odmietnu k nemu podnet, aj keď neraz s odôvodnením, ktoré má vážne medzery, ale často krát podľa mojich skúseností vystupujú aj akoby obhajcovia podozrivých, resp. obvinených. V tomto to majú ale oproti obhajcom o dosť ľahšie, lebo obrana obhajcu na súde je vystavená protiargumentom žalobcu. V prípravnom konaní však oponentúra proti rozhodnutiam prokurátora je minimálna. Policajti majú vo všeobecnosti zábrany nesúhlasiť s prokurátorom, lebo aj prokurátori bývajú neraz ješitní a policajným orgánom činným v trestnom konaní to môžu dať negatívne pocítiť v iných veciach; keďže vykonávajú dozor nad trestným konaním v rámci ktorého vydávajú policajtom pokyny a títo potrebujú k mnohým veciam súhlas prokurátora. nechcú si ho pohnevať. Ľahšie to v tomto smere majú prokurátori aj v porovnaní so súdmi, lebo sudca si len tak ľahko nedovolí vydať slabo odôvodnené rozhodnutie, keďže toto ihneď môže napadnúť prokurátor alebo obhajca.
Počas mojej policajnej praxe som sa s takýmito prípadmi stretával pomerne často, pri ktorých som, alebo sme postup prokurátorov žiadali preskúmať nadriadenými prokuratúrami. Neviem ako v iných oblastiach kriminality, ale v tých, ktorým som sa venoval ja, tak najmä v posledných rokoch boli žiadosti o preskúmanie postupu pri pofiderných zastaveniach trestných stíhaní väčšinou zamietnuté; aj keď zďaleka nie vždy boli brané do úvahy všetky podané námietky a argumenty, ktoré spochybňovali odôvodnenosť daných rozhodnutí prokurátorov. Neraz sa na závažné argumenty nereagovalo, resp. sa reagovalo vyhýbavo. Niekedy mi to pripadalo, že lepšiu obranu podozrivých by možno nevymysleli ani samotní obhajcovia. Myslím, že ak by odpovede prokuratúr na všetky tieto žiadosti polície niekto nezávislý skúmal, možno by sa často krát chytal za hlavu. Rád by som sa mýlil.
Je potrebné povedať, že len malé percento tých rozhodnutí prokuratúr, ktoré sú zrelé na preskúmanie, sú aj skúmané nadriadenou prokuratúrou. A tiež len malé percento občanov vie o možnosti, že rozhodnutia prokuratúry, alebo vôbec orgánov činných v trestnom konaní, môže na základe zákona o prokuratúre dať preskúmať nadriadenou prokuratúrou ktokoľvek a kedykoľvek, kým trestnosť činu alebo trestného stíhania nie je premlčaná a ak skutočnosti nasvedčujú tomu, že orgán činnný v trestnom konaní rozhodol nesprávne, alebo predčasne.
Do veľkej miery za stav vyššie opísaný môže zlý systém. Nechcem paušalizovať, ani tvrdiť, že prokurátorom vo všeobecnosti nejde o zákonnosť, ale chcem poukázať na to, že systém je nastavený tak, že prokurátorovi dáva dosť veľký priestor zložitejšie prípady, pokiaľ sa to len dá, stopiť, zahrať do autu, ako riskovať neúspech, či „prehru" na súde v prípade podania obžalôb. S veľkou pravdepodobnosťou aj na prokuratúre, podobne ako v polícii, majú tzv. mliečnu ligu, kde sa hodnotí kto a ako bol na súde úspešný, bez ohľadu na zložitosť prípadov.
Myslím, že už by bolo na čase zaviesť inštitút povinne vyšetrujúceho prokurátora, alebo sudcu (sudcu, pokiaľ ide o menej závažné prípady).
"Už by sa konečne mal niekto zamyslieť nad tým, či je efektívne a logické, aby prokurátor, ktorý prípad pozná len sprostredkovane, cez materiály zabezpečené vyšetrovateľom alebo „policajným orgánom“, túto vec žaloval na súde. Lebo prokurátor sa tak dostáva do značnej nevýhody v porovnaní s obhajcom, ktorý tak, ako vyšetrovateľ, pozná vec z prvej ruky, lebo je vo všeobecnosti fyzicky prítomný na každom dôležitom úkone vykonanom v trestnom konaní a preto pozná aj veci ktoré sa prezentujú mimo „zápis“. Svoje tromfy si samozrejme ponechá na konanie pred súdom, aby s nimi vyrukoval v správnej chvíli. Preto prokurátor by mal viesť vyšetrovanie od samého začiatku a polícia by mu mala len zabezpečovať servis, ktorý pri tejto činnosti bude potrebovať. Rovnako by mal mať možnosť rozhodnúť o tom, ktorý úkon sa zrealizujú až pred súdom."
Realita je taká, že prokurátori vďaka tzv. sovietskemu modelu fungovania prokuratúry si spravili z vyšetrovateľov a tzv. policajných orgánov takmer poskokov, pisárov, ktorí musia prípady zdokumentovať tak, aby to mali páni prokurátori naservírované všetko ako na striebornom podnose. Slabé stránky a problematické veci sa objavujú až na súde. Je to tak najmä preto, že prokurátor vec nepozná „z prvej ruky“. Aj preto sa na súd dostáva tak žalostne málo závažných ekonomických trestných prípadov.
Samostatnou kapitolou je skutočnosť, že ten istý prokurátor, ktorý pred súdom robí žalobcu, stojí tam oproti obhajcovi, v prípravnom konaní vystupuje sčasti aj ako obhajca, keďže dozerá na dodržiavanie zákonnosti aj čo sa týka práv podozrivého, alebo obvineného, pričom neraz vymyslí takú obranu v prospech podozrivého, ktorá by možno nenapadla ani obhajcu! Pred súdom sa ale otáča o 180 stupňov.
Záverom najobľúbenejšie umelé dôvody na zastavenie neželaných alebo nepohodlných trestných stíhaní:
- "Nepreukázal sa úmysel páchateľa spáchať trestný čin"... Vždy však pri tom chýba vysvetlenie, ako prokurátor k takému záveru došiel. Či jasnovidectvom, ale aj inak.
- Na základe niekoľko mesačného trestného stíhania prokurátor jednoducho dospeje k záveru, že: "Skutok nie je trestným činom, ale len priestupkom."... Alebo sa skonštatuje, že aj keď formálne došlo k naplneniu znakov trestného činu, ide o nízku nebezpečnosť činu pre spoločnosť...
Aké podarené, že? V takýchto prípadoch sa núka otázka, na čo tu vlastne máme súdy a dokedy budeme tolerovať tento obrovský priestor pre korupciu alebo marenie úlohy verejným činiteľom zo strany orgánov činných v trestnom konaní.
[/content]
