Veď problematike ochrany životného prostredia sa venuje na tak malý štát akým je Slovensko až príliš veľa samostatne postavených subjektov súčasne (Viď: http://burkert.blog.sme.sk/c/324704/Premnozenie-subjektov-v-boji-proti-environmentalnym-agresorom.html).
No a každému z týchto subjektov akoby naschvál chýba niečo podstatné. Tak napr. čo sa týka polície: táto má síce potrebné právomoci, ale priority má iné; zvlášť ak v mnohých iných oblastiach (na rozdiel od oblasti životného prostredia, v ktorej „len" spolupôsobí) pôsobí sama. (Na policajnom prezídiu sa toto odstrkovanie na vedľajšiu koľaj záujmu snažili environmentálni experti riešiť umelým vytvorením „fúzie" environmentálna kriminalita + jadrová bezpečnosť, len aby sa zvýšila vážnosť environmentálnej kriminality v očiach vyšších funkcionárov). Ostatným subjektom zas chýbajú dostatočné právomoci.
Je len pochopiteľné, že pri tak bohatej štruktúre zďaleka nie vždy pravá ruka vie čo robí ľavá a keďže ide o samostatne postavené subjekty je tu tendencia hrania sa na vlastných pieskoviskách; až na prípady, kde jeden subjekt sa bez druhého nemôže zaobísť, kde spolupráca je nevyhnutná a výhodná rovnako pre obe strany.
Samostatnou kapitolou medzi kapitolami zvráteností je to, že na rozhodujúcich postoch zainteresovaných štátnych subjektov: ministerstva životného prostredia, pôdohospodárstva, vnútra, inšpekcie životného prostredia, či polície sedia politicky dosadené figúrky a vôľu, nech je táto akákoľvek, ktorú tieto figúrky na svojich funkcionárskych stoličkách zastupujú, prísne zastávajú aj ich podriadení - teda v prvom rade nižší a drobní funkcionári.
Netreba zvlášť ozrejmovať, že sila ich alibizmu vyniká, resp. je priamo úmerná závažnosti politicky citlivých environmentálnych káuz s ktorými sa stretávajú a ktoré by mali, ak už nie ich pomáhať riešiť, tak aspoň ich nechať profesionálne riešiť svojim podriadeným. Žiaľ profesionalita štátnych subjektov ochrany životného prostredia končí tam, kde začínajú záujmy vyvolených.
Toto sa potom zvykne ospravedlňovať tým, že: "je lepšie ísť v určitých prípadoch proti ochrane prírody než prehrať celú vojnu"...
Že realita je iná, teda že o vojnu za záujmy ochrany životného prostredia nejde ani len náhodou, ale ide, až na výnimky, o tupé podriaďovanie sa vôli spomínaných figúrok, je jasné všetkým okrem tých, čo vyššie uvedené heslo používajú na zakrytie svojho alibizmu, resp. strachu o svoje teplé miestečká.
Keby pracovníci týchto subjektov aspoň raz za svoju kariéru boli schopní v politicky citlivých environmentálnych kauzách (ako napr. boli kauzy Tichá dolina, Pezinská skládka a mnohé iné) vystúpiť jednotne proti politickým záujmom, teda hoci aj proti svojim nadriadeným a nanominovaným politickým figúrkam, ktoré sú nad nimi a žiadali od nich, aby sa riadili zákonmi a záujmami ochrany životného prostredia a nie želaniami alebo dokonca nevyslovenými predstavami vyvolených.
Drobní funkcionári v oblasti boja proti environmentálnym agresorom, až na malé výnimky, sú tak uvedomelí, alebo vycvičení, že sami od seba najlepšie vedia ako nechať vyriešiť citlivé kauzy - k spokojnosti mocných - len aby si ich nepohnevali a nedostali sa tým do rizika, že prídu o svoje stoličky.
A tento nekonfliktný postoj vo vzťahu k politickým nominantom, ktorí riadia spomínané štátne subjekty, sa prejavuje aj v zakonzervovanosti viacerých právnych noriem, ktoré sú tak nastavené, aby ochrana prírody ťahala za kratší koniec.
Samozrejme, zákonodarnu moc tieto subjekty nemajú, ale keby tu bol viedieť aspoň tlak zo strany pracovníkov týchto subjektov na potrebné legislatívne zmeny cez "svojich" politických nominantov, ktorí tieto subjekty riadia. Veď komu inému by malo najviac záležať na tom, aby štátna ochrana životného prestredia skutočne fungovala? Navyše len oni sú súčasťou vládnej strany alebo strán, ktoré ako jediné majú reálnu moc meniť právne normy cez svojich poslancov k lepšiemu.
Súvisiace články na tomto blogu viď rubrika Environmentálna kriminalita
