Výsledkom tejto ignorancie v kombinácii s alibizmom politikov, krátkozrakosťou mnohých vládnych a mimovládnych odborníkov, častou zaslepenosťou pseudohumanistov, a aktivitami tých, čo vidia možnosť svojej obživy v realizácii nákladných projektov pomoci dlhodobo sociálne odkázaným komunitám, bez ohľadu na ich účelnosť, môže byť sotva niečo iné ako to, že v týchto komunitách je čoraz viac detí žijúcich v neľudských podmienkach s minimálnymi alebo žiadnymi vyhliadkami na čo i len trochu dôstojnejší život. A nie len to.
Spomínané 4 skupiny naservírovali tejto spoločnosti, a špeciálne tým, čo majú tú česť byť daňovými poplatníkmi (či už sú títo bieli, hnedí, čierni, modrí, červení, alebo žltí), niečo čo sa nepodobá ani na druhé Švajčiarsko, ani na dvojnásobné platy (samozrejme pri zohľadnení inflácie), a už vonkoncom nie na istoty; okrem jednej: daňoví poplatníci sa budú musieť materiálne postarať nie len o svoje deti, ale cez svoje dane aj o stále vzrastajúci počet detí tých rodičov, ktorí často krát nie sú schopní postarať sa ani len o seba; no napriek tomu nemajú najmenší problém splodiť neraz hoci aj 10 detí. (O ďalšej istote, ktorá z tohto plynie, ak sa dané nezodpovedné správanie aj naďalej bude tolerovať a podporovať, už myslím si nie je potrebné sa zvlášť rozpisovať).
A prečo s tým títo rodičia nemajú najmenší problém? Lebo najmä politikom, či už sú praví, alebo ľaví, liberálni alebo konzervatívni, solidárni alebo nesolidárni, pro národní, alebo menšinoví, sa za tie roky podarilo priam nemožné: Presvedčiť mnohých nezodpovedných rodičov, že:
- Každý, a to aj ten, čo sa ešte nikdy v živote materiálne nestaral ani len sám o seba, môže splodiť toľko detí koľko len chce (alebo koľko zvládne, resp. koľko sa mu splodiť podarí), bez toho, či tu je, alebo nie je čo i len minimálna šanca, že bude schopný sa o tieto deti materiálne postarať.
- O ich deti sa postarajú daňoví poplatníci; aj keď často krát si sami sotva môžu dovoliť mať viac ako dve deti.
- Nedovoliť si vyživovať deti nezodpovedných rodičov si daňoví poplatníci, na rozdiel od nezodpovedných rodičov, dovoliť nemôžu.
Samozrejme, dá sa pochopiť, ak nejaký pár splodí dieťa a následne sa dostane do neočakávanej zlej finančnej situácie napr. tým, že niektorý z dvojice stratí prácu a pod. V takýchto prípadoch je pomoc, alebo plná pomoc oprávnená. Ale malo by byť neprijateľné, ak na štát sociálne odkázaní rodičia, ktorým sa daňoví poplatníci cez svoje dane skladajú nie len na sociálne dávky, ale neraz aj na rodičovské príspevky a rodinné prídavky, si napriek tomu dovolia aj naďalej ignorovať aj tú najzákladnejšiu povinnosť - dbať na plánované rodičovstvo. Aj keď na ňom s veľkou pravdepodobnosťou stojí ďalší osud našej krajiny.
A to ešte nehovoríme o výchove.
Politici a pseudo humanisti bezradne stoja pred tým, že tu existuje zákonom stanovená povinná výživa detí - samozrejme zo strany rodičov, nie daňových poplatníkov, ktorí túto výživu za mnohých nezodpovedných rodičov často krát preberajú na svoje plecia. Zbabelým politikom nezostáva nič iné, len zatvárať oči pred tým, že zanedbanie povinnej výživy je podľa Trestného zákona trestným činom; a to bez výnimiek. Realita je však taká, že trestná zodpovednosť sa tu vyvodzuje len vo vybraných prípadoch, neraz takých, kde k zanedbaniu došlo hoci "len" na pol roka. Ale hromadné, dlhoročné a viacnásobné porušovania tejto povinnosti zostávajú zo strany kompetentných nepovšimnuté. Radšej si to nevšímajú. Lebo ak by si to začali všímať, možno by zistili, že je tu potrebné zbúrať alebo od základov zmeniť mnohé veci. A to sa im nechce.
