No stal sa opak. Po tom čo som sa prihlásil za uchádzača na kandidátsku listinu strany pre nastávajúce voľby do NR SR, bol som na túto listinu zaradený. Pozitívne ma to prekvapilo najmä vzhľadom k mojim kritickým článkom, ktoré som posielal na vedomie a aj s výzvami tým, ktorých sa týkali, alebo mali možnosť veci riešiť. Nevyvodzujem z toho žiadne závery, prečo sa tak stalo, a netvrdím, že je to znak nejakej obrody a pod. v strane; len konštatujem.
Áno, pravdepodobnosť zvolenia do parlamentu z 3. päťdesiatky kandidátky je malá, avšak pravdepodobnosť dostať sa na kandidátku za takých okolností si myslím bola ešte menšia. Možno nakoniec motyka vystrelí opäť a obyčajní ľudia, ako som napr. aj ja, sa do parlamentu z 3. päťdesiatky dostanú po SaS aj z kandidátky SDKÚ-DS. Úplne ideálne by bolo, a to je jedna z vecí, ktorú by som chcel v budúcnosti v rámci svojich možností presadzovať, keby sa kandidátske listiny do NR SR obsadzovali napr. v abecednom zozname, podobne ako to je v samosprávach, alebo iným spôsobom, ktorý by dával každému rovnaké šance. Potom by to bolo nie len oveľa objektívnejšie ale prinieslo by to aj viac zdravej alebo zdravšej krvi do politiky.
Pri písaní kritických článkov na adresu polície a iných subjektov tejto vládnej moci, kde aj keď som sa vždy snažil o konštruktívnu a nie jednostrannú kritiku, mi bolo v diskusiách k nim pár krát povedané, alebo kamarátsky vytknuté, že priamym alebo nepriamym kritizovaním tejto vládnej koalície pomáham návratu k moci doposiaľ najväčších populistov a po HZDS druhých najväčších zneužívateľov moci v politickej histórii samostatného Slovenska. Som však toho názoru, že účelovým nekritickým postojom a nemiestnou toleranciou voči svojim politickým obľúbencom v prípadoch, keď si kritiku nanajvýš zaslúžia, si nepomôžeme. Prinajlepšom len trochu odsunieme na neskôr to, čomu sa bránime. Veď zodpovednejšie vlády sa v demokratických štátoch navzájom vždy striedali a striedajú s nezodpovednými, ale za to populistickejšími vládami.
Preto je si myslím potrebné pôsobiť na výchovu voličov; ak sa to dá tak nazvať. Čím budú voliči voči svojim stranám a politikom náročnejší, tým menej si budú títo dovoľovať a o to viac budú robiť to, čo po nich chce nie len ich volič, ale celá spoločnosť, ak budú práve pri moci. Je naivné si myslieť, že politici sa k lepšiemu zmenia sami od seba, ak k tomu nebudú tlačení najmä svojimi voličmi, keďže kritiku od iných považujú len za pod pásové údery na ktoré reagujú najčastejšie útočne.
Okrem toho, že sme vo všeobecnosti politikov rozmaznali naučili sme ich tiež vnímať hoci aj oprávnenú kritiku na ich adresu za neopodstatnenú. Často krát ju považujú za drzosť. Je to v prvom rade zásluhou svojich verných a všetko odpúšťajúcich voličov, že si politici žijú v akomsi meditatívnom stave v ktorom im rozum našepkáva, že bez nich by sa to tu všetko rozsypalo a tí, čo ich kritizujú im chcú len škodiť a teda chcú škodiť aj národu.
A v tom máme prsty všetci voliči, z jedného aj druhého politického spektra, ktorí účelovo prehliadame často krát neakceptovateľné správanie, podsúvané polopravdy, chyby a činy hodné kritiky, ak nie rovno odsúdenia u svojich obľúbených politikov a strán. A potom sa čudujeme a rozhorčujeme čoho všetkého sú politici schopní a tiež ich nominanti v štátnych podnikoch a štátnych orgánoch.
