Niekedy mi pripadá, akoby značná časť voličov stále žila v tom, že peniaze štátu padajú do kasy len tak; poprípade z neba... Veď ako inak by si politické strany stále dovolili lákať voličov na „bezplatné zdravotníctvo" a pod. a to dokonca v dobe, keď už by každému mohlo byť na Gréckom príklade jasné za akú cenu mali Gréci nadštandardné, možnostiam štátu neúmerné sociálne istoty a výhody. Pripadá mi to neuveriteľné, ako môže niekto veriť, že voliči ešte dnes uveria, že štát je schopný zabezpečiť ľudu bezplatné zdravotníctvo. To akože ho budú financovať politici z vlastného vrecka, alebo lekári budú pracovať bez nároku na mzdu? Nehovoriac o tom, že čím väčšia solidarita v zdravotníctve, tým je toto bližšie ku kolapsu, keďže bezbrehá solidarita sa dá krásne zneužívať.
Ani by som sa veľmi nečudoval, ak by niekto navrhol populizmus nejakým spôsobom sankcionovať. Veď ten sa v prípadoch sľubov bez reálnych podkladov dosť podobá podvodu. V oboch prípadoch sa uvádza niekto do omylu z ktorého druhá strana nejakým spôsobom ťaží, alebo chce ťažiť. Populizmus navyše môže mať, alebo v niektorých prípadoch aj má, katastrofálne následky.
Bol by som za to, ak by štáty EÚ mali zakázané žiť na dlh, ktorý prekročí nejakú stanovenú mieru, resp. vládne strany, ak by chceli kandidovať v nasledujúcich voľbách, mohli by tak urobiť len pod podmienkou, že nasledujúca vláda by po nich nezdedila väčší dlh ako ten, ktorý tu bol pri predošlých voľbách. Ak by vláda počas vládnutia prekročila povolené zadlženie štátu, musela by predčasne odstúpiť. Ak by mala v programe napr. 13. dôchodky, musela by konkrétne definovať z čoho sa budú uhrádzať; či to bude na úkor štátnych zamestnancov, a ak áno tak ktorých, či to bude na úkor zvýšených daní, štátneho dlhu, alebo čoho. Ja viem, je to skôr utópia. Ale vtedy by bez problémov víťazil zdravý rozum, racionálne (aj keď nie vždy populárne) opatrenia nad populizmom, resp. využívaním, či zneužívaním krátkozrakosti a egoizmu mnohých voličov.
Po nás potopa. Tak mi väčšinou vo všeobecnosti pripadá často krát politika, ktorá sa zvykne označovať ako sociálna. Môže sa to javiť aj ako účel, lebo na kritizovaní nepopulárnych opatrení prípadne novej vlády, nútenej naprávať následky prehnane sociálneho cítenia tej predošlej, sa potom budú dať ľahko získavať politické body.
Zaujímalo by ma, ako zvykla reagovať pred krízou sociálne orientovaná grécka vláda na tamojšiu opozičnú, alebo mediálnu kritiku týkajúcu sa žitia na veľkej nohe, keď možnosti štátu tomu zďaleka nezodpovedali, teda žitia na úkor ďalšej generácie, svojich detí, ktoré zadlžili po uši. Či kritiku zľahčovali, resp. čím proti argumentovali. Či by sme sa z toho nemohli poučiť aj my.
