V prvom rade nerobí z Boha pokúšajúceho Lucifera, absentuje v ňom čo i len myšlienka na krvi preliatie, nie je v ňom ani náznak hororu, mystiky a pod., no napriek tomu môže byť pre ľudí veľmi poučný.
"Abrahám bol bohatý, uznávaný muž. Keď bol starší, prosil Boha, aby mu smel slúžiť a posilňovať pravú vieru všade tam, kde táto mizla.
Nuž ale Abrahám veľmi lipol na svojej rodine. Ale keďže jeho prosba smieť slúžiť Bohu bola úprimná, dal mu jeho duchovný vodca (anjel) na vedomie podmienky, ktoré sa požadovali od človeka, ktorý vstupuje do vyššej misie pre Svetlo.
Jedna z podmienok znela takto: "Toho, kto chce slúžiť Bohu, nesmie zdržiavať nič, ani synovia, dcéry, ženy, rodičia, ani nikto iný..."
Abrahám sa cítil dosť silný na to, aby splnil aj túto podmienku. A aj keď mu bolo zaťažko odlúčiť sa od svojich synov, alebo syna, jeho vôľa slúžiť Bohu bola predsa len silnejšia."
Podľa toho Abrahám v len úvodzovkách "obetoval" svojho syna (už nebol jeho bohom), ktorého nado všetko miloval, aby smel neviazaný na neho a rodinu slúžiť Bohu, ako si vyprosil. Sotva ale chcel syna zabiť. To by Boh nemohol požadovať a to ani ako skúšku, lebo tým by spochybňoval svoje zákony a tým aj sám seba. Prečo by mal ľudí skúšať? Zvlášť ak ľudia sú si sami strojcami svojho šťastia a nešťastia. Ľudia si sami spôsobujú toľko nešťastia, ktoré sa môžu javiť ako tvrdé „skúšky", že klásť na nich ešte nejaké nešťastia navyše by nemalo žiadnu logiku. Samozrejme, veriacemu je príjemnejšie sa stotožniť s predstavou, že za jeho utrpenie môže niekto iný, napr. Božia skúška, ako si uznať, že si za neho môže sám, alebo že si ho vybral sám. Myšlienka, že ho Boh ho skúša ho navyše môže povznášať, že je pre Boha čímsi výnimočným, keď práve jeho si vybral, aby ho skúšal...
Pointa príbehu bola podľa mňa v príkladnej sile chcenia zmeniť sa radikálne k lepšiemu a to aj v takom postavení v akom bol Abrahám, ďalej vo vzdaní sa, nelipnutí na niečom, čo človeka zdržiava od jeho duchovného vzostupu. Hrdina príbehu sa rozhodol, že už nebude konať v rozpore s 1. Božím "prikázaním": "Ja som Pán, Tvoj Boh. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!". Abrahám si totiž zo svojho syna Izáka (a možno aj z bohatstva) urobil čosi ako Boha, lipol na ňom a údajne kvôli nemu spáchal aj neprávosť. Avšak týchto pozemských vecí, ktoré ho z jeho vlastnej viny brzdili v službe Bohu, keďže na nich lipol, sa dokázal pre túto službu vzdať. (Tým sa nechce povedať, že slúžiť Bohu sa dá len takýmto spôsobom, že muž alebo žena opustí svoju rodinu a odíde do kláštora...).
"Ani onoho času to nebolo bežné, že bohatý, vážený muž opustil všetko a šiel kázať. Abrahámovo rozhodnutie vyvolalo veľké pobúrenie. Jeho príhoda bola neskôr zapísaná, no ale ako mnoho krát, aj do tohto podania sa šikovne predralo klamstvo. Boh tu bol zobrazený ako hrôzostrašný pán, ktorý stavia človeka (v tomto prípade Abraháma) pod ťažkú skúšku. Má zabiť svojho obľúbeného syna..." Ak má byť služba Bohu skutočne takým ťažkým bremenom, nie vôbec čudné, že mnohí s ňou radšej nechcú mať nič do činenia. Je v tom teda dosť dobre čitateľný rukopis temna, Lucifera, alebo ako sa to nazýva. Môže sa potom cirkev čudovať , ak mnohí ateisti takého boha odmietajú? Načo vlastne boh skúšal a pokúšal Abraháma? Chcel tým príbehom snáď ľuďom ukázať, že v jeho mene sa môžu dopúšťať aj neprávosti? Vôbec to Abrahámovi nevytkol! Dokonca ho za to ocenil. Načo ho skúšal, ak je podľa mnohých kresťanov vševediaci? Chcel u neho zistiť hanice slepej, fanatickej poslušnosti?
Na záver pár myšlienok z diskusie k predošlému článku o Abrahámovi Sú slepá viera a odhodlanie bez zaváhania zabíjať, ak si to želá boh, u nehu najvyššie cenenými vlastnosťami, stojacimi nad svedomím, rozumom aj citmi?:
„Zabitie syna nebolo hriechom, pretože pred Mojžišom hriechy de jure neexistovali."
„OK. Ako je ale potom možne, že Lot a jeho dcéry zhrešili? A čo Adam, Eva a ďalší...?"
„No, neviem... keď ešte neboli dane ľudstvu desatoro a podobné prikázania, vtedy sa mohlo vraždiť zabíjať atď.? Predtým to bol nejaký iný boh?..."
„To, že prikázania boli dané až za Mojžiša, neznamená, že dovtedy neexistoval hriech ako taký. Prikázania boli dané na základe problémov, ktoré si ľudstvo samo spôsobovalo svojím konaním."
„Láska nemôže stáť na podozrievaní a neustálom preverovaní a špehovaní toho druhého! Láska vyžaduje absolútnu a bezpodmienečnú dôveru...". Čiže to dokazuje, že boh k Abrahámovi necítil žiadnu lásku - keď si musel jeho vieru preverovať takýmto dementným spôsobom".
„Čo ak bol Abrahám obyčajný schizofrenik a ten boží hlas bolo v podstate niečo úplne iné?"
„Áno potom stačí, aby prišiel niekto, kto prehlási, že ho vedie boh a vraždenie môže začať..."
„Abrahám sa môže veriacemu stať príkladom „viery", lebo chcel svoju oddanosť „Bohu" dokázať obetovaním svojho syna. Abrahám zložil skúšku životaschopnosti."
„Skúška životaschopnosti? Viery? Za akú cenu? Za cenu pokusu o vraždu nevinného? Viera sa dá dokazovať v nespočetne mnohých iných situáciách a hlavne, bez ubližovania nevinným. Napr. ak niekto neváha pre vyššie hodnoty vzdať sa výhodného spoločenského postavenia, alebo položiť za Pravdu svoj život. Abrahám by tak, ako mu je to pripisované v Biblii, zložil skúšku životaschopnosti akurát tak v nábore nových atentátnikov, alebo fanatických náboženských zabijakov."
„Boh dal, môže si zobrať aj naspäť. Pre Abraháma bol Boh niekým, kto ho spoľahlivo viedol v živote. Abrahám bol tak blízko Bohu, že ho poznal ako svojho stvoriteľa, vedel, že aj Izákov život je Boží dar a Boh si ho môže kedykoľvek zobrať naspäť. Boh si žiadal naspäť iba to, čo je jeho. Abrahám vedel, že nemôže pochopiť Božie zámery, ale môže im vždy dôverovať. Abrahámova viera bola obrovská a nemá v biblických dejinách páru."
„Som skutočne rád, že nemám takého vylízaného tatka, ktorý by ma bol schopný zabiť na základe nejakej šialenej predstavy, vidiny alebo inej fantasmagórie. Takých ľudí s obrovskou vierou by mali držať v ústavoch , aby neublížili nikomu normálnemu. Skúste sa opýtať lekárskych odborníkov, ako nazvú osobu , ktorá pod dojmom hlasov v svojej hlave bude chcieť zabiť svojho syna, neviem tie odborné názvy, môj laicky názov je tak - vylízanec.
„Ak by si sa aspoň trošku zaujímal o to, čo v skutočnosti tvrdia praví kresťania a nie len tí papieroví, prišiel by si na to, že kresťania o Biblii tvrdia, že jej neomylnosť spočíva iba v otázke spásy. Biblia môže byť historicky omylná. Príbeh o Abrahámovi sa však týka spásy."
"Je táto interpretácia vzťahu Boha a človeka tak veľmi potrebná k jeho spáse? Nestačí len dodržiavať Božie prikázania, ale musím byť bez zaváhania odhodlaný vraždiť aj nevinných, ak to požaduje boh? "
„Zaujímavé je, že doslovne sa z Biblie berie len to, čo sa cirkvi hodí, a zvyšok nie...
Nejaké mi to príde nekonzistentné..."
"Abrahám ukázal svoju vieru a lásku k Bohu a dokázal sa vzdať všetkého len pre Boha."
„Abrahám v prvom rade dokázal, že je schopný aj vraždiť, aj keď nešlo o nutnú obranu ani krajnú núdzu. Láska k Bohu a služba jemu by sa predsa mali prejavovať inak, nie chcením vraždiť na jeho počesť. Ak niekto chce pretrhnúť putá so svoju rodinou kvôli službe Bohu, tak ešte neznamená, že ju má celú vyvraždiť. To potom aj tí, ktorí idú do kláštora by mali vyhladiť svoju rodinu ak sú na ňu naviazaní?"
„Keby Abrahám počúvol Boha a skutočne by zabil svojho syna, kto by na tom niesol skutočnú vinu, resp. kto by bol spoluvinník? Ten ďalší hlas, ktorý Abrahám počul, mohol ho vyhodnotiť ako niečo, čo mu má zabrániť splniť boží príkaz. Všetci ospevujú Boha ako stelesnenie lásky a spravodlivosti a zrazu, hľa, návod na vraždu... Z uvedeného mne samému vyplýva, že niektoré udalosti v Biblii nemôžu byť božím slovom, ale nesprávne pochopené a interpretované udalosti, ktoré sa v vtedy stali."
Odkaz na prvú časť článku: http://burkert.blog.sme.sk/c/194387/Nerozumiem-krestanskemu-Bohu-Pribeh-o-Abrahamovi.html
