Typickým príkladom navádzajúcim na slepú vieru je prípad o horolezcovi, ktorý sa po páde zo skaly zachytí meter nad zemou a na vlastnú škodu neuposlúchne radu zo záhrobia, aby odrezal lano na ktorom visí, až nakoniec tuším zomrie od smädu. Predpokladám, že u drvivej väčšiny veriacich by asi nebola populárna trochu pozmenená verzia tohto príbehu, kedy horolezec sa nezachytí meter ale 300 metrov nad zemou a ktorému takto Lucifer, vydávajúci sa za Najvyššieho, vidiac, ako sa k horolezcovi už blíži horská služba, o ktorej ale zúfalec nevie, radí, aby odrezal lano na ktorom visí, ak sa chce zachrániť...
Pre mnohých veriacich je príznačné, že všetky zázračné uzdravenia a zásahy automaticky pripisujú bohu, resp. že tento vyslyšal ich modlitby. Ani len nepripustia, že k uzdraveniu mohlo dôjsť aj bez vyslyšania modlitieb, že už pred modlitbami mohlo byť budúce uzdravenie v súlade s božou vôľou, resp. Zákonmi stvorenia. Ale keď tento ich boh nezabráni nejakému nešťastiu, alebo nejaké nešťastie dopustí, tu už jeho zodpovednosť nespomínajú; aj keď veria, že je všemohúci a môže meniť dokonca aj svoje zákony, ak sa im to zdá výhodné, a ak sa mu zachce, teda mohol vyhovieť aj ich prosbe o uzdravenie a pod.
Aký je teda boh týchto veriacich? Potrpí si na prosbách? Dá sa „kúpiť" modlitbami a ich počtom, resp. dá sa s ním vyjednávať? Z týchto všetkých príbehov žiaľ nepriamo vyplýva, že áno. Vyzerá tak, akoby svojvoľne rozhodoval o šťastí a nešťastí ľudí, akoby rozhodoval na základe toho, akú má momentálne náladu, ako sa mu kto páči, alebo koľko sa kto modlí.
Je naozaj tento boh rovnako pozorný voči všetkým poctivo sa modliacim, alebo naše osudy, či už kresťanov, budhistov, ateistov sa v prvom rade odvíjajú od pôsobenia jeho Zákonov stvorenia, teda od toho, ako sa my samy k nim staviame, resp. čo v tomto stvorení sejeme, v akom rozsahu a tiež od nášho chcenia? Nie sú to náhodou tieto zákony a ich pôsobenie, ktoré nám spĺňajú všetky naše túžby a želania bez ohľadu na to, či boli egoistické, krátkozraké, zlé alebo čisté? Nemáme sa na výsledkoch našej siatby, či už tej, ktorá nám prináša bolesť, alebo radosť učiť poznávať to, že sme podrobení nepodplatiteľným Božím zákonom stvorenia a že čokoľvek proti nim podnikneme tieto nám to s úrokmi vrátia? Nejde tu o to, aby sme ich poznávali a naďalej si už nespôsobovali nešťastia vyplývajúce z ich nerešpektovania?
Doplnené 27.1.: Nie, nie som proti modlitbe. Len si myslím, že je potrebné rozlišovať modlitbu, ktorá rešpektuje Božiu voľu a teda aj Zákony stvorenia, modlitbu, ktorá necháva formu pomoci na Stvoriteľovi, pri ktorej aj človek niečo dáva, napr. zmenu svojich nesprávnych postojov, zlých vlastností, duchovné predsavzatie a pod., od modlitby ktorej toto chýba a ktorá sleduje len nejaký zisk, alebo zachránenie niečoho, čo si doposiaľ človek nevážil a žil viacmenej iba pre svoje pôžitky a hmotné veci úplne pohltený pozemskými starosťami zabúdajúc na svoju duchovnú úlohu.
P.S.: "Keby sme dokonale poznali vôľu Božiu, často by sme s plačom prosili o odvrátenie toho o čo teraz s plačom prosíme." (jeden známy kresťanský duchovný)
Súvisiaci článok ktorý ma k týmto riadkom inšpiroval: Sekunda Božej nepozornosti: http://terezianemcakova.blog.sme.sk/c/251930/Sekunda-Bozej nepozornosti.html#ixzz1BrBmPNwl
