Otázka znie, ako vyzerá bezpečnostná situácia na cestách po skončení bezpečnostných akcií. Správajú sa počas nich vodiči disciplinovanejšie? Ak áno, postačuje, ak vodiči budú "v strehu" len počas týchto akcií? Ak nie, načo sú nám potom takéto akcie platené daňovými poplatníkmi?
Nie, nie som zástancom takých cestných kontrol, ktoré sú, alebo boli motivované výberom pokút, kde si policajti zvykli vyberať miesta málo rizikové, keďže tam je najväčšia pravdepodobnosť porušovania nejakých príkazov, alebo obmedzení. Tieto sú často krát prehnané, lebo už vopred sa počíta s tým, že reálne stanovenú úroveň obmedzenia rýchlosti by aj tak sotva nejaký vodič dodržal. Takže sa vytvára akási rezerva, neraz dosť premrštená. Keďže len málokto má na to platiť za prekročenie neraz prehnane stanovených rýchlostných limitov, slušní vodiči prirodzene oceňujú ak sú na meranie rýchlosti upozorňovaní.
Je tu však jeden háčik: To jasne poukazuje na bezmocnosť systému, ktorý má za úlohu vymožiteľnosť práva, v tomto prípade dopravných predpisov. Z dopravných policajtov sa takto stávajú pajaci idúci s bubnami na zajace. Veď to potom rovno vopred upozorňujme aj zlodejov, dílerov drog, pytliakov atď. atď., keď sa na nich bude chystať nejaká policajná akcia. Prečo nie? Cestní piráti, vodiči, ktorí sadajú za volant podnapití, zlodeji áut atď. atď. sa môžu len smiať.
Častým argumentom je, že aj v niektorých iných štátoch sú cestné kontroly ohlasované a napriek tomu tam stále namarajú dosť vodičov. Dobre, ale namerali by ich ešte viac, ak by neboli ohlasované. Kopa cestných pirátov tak uniká zodpovednosti a ďalej ohrozuje ľudí. Pre nich sa oplatí dodržiavať rýchlosť len tam, kde merajú. Štát by mal usilovať o to, aby sa rýchlosť oplatilo dodržiavať vždy a všade. Nie len počas dní bezpečnostných akcií. A v prípade, že rýchlosť nie je až tak potrebné dodržiavať všade, núka sa otázka, prečo tam tie obmedzenia rýchlosti potom ešte platia.
Problém nie je v cestných kontrolách ako takých, ale to, čo sa z nich do veľkej miery stalo, čo sa štátu za tie roky, aj keď nechtiac, podarilo - presvedčiť vodičov o tom, že dodržiavať rýchlosť sa oplatí iba tam, kde sa meria. A keďže si to kompetentní nechcú priznať, stáva sa z toho začarovaný kruh, kde je už žiaduce na kontroly upozorňovať. Ak by to tak nebolo policajti by sotva stíhali zastavovať všetky tie autá prekračujúce rýchlosť, a ak by sa im to aj náhodou na nejakom hoci len priemerne frekventovanom úseku podarilo, dostali by tým pravdepodobne premávku do kolapsu. Už vopred sa predpokladá, že málokto dodržiava rýchlosť.
Štát v mnohom pripomína človeka, ktorý dookola odstraňuje zo záhrady krtince bez toho, aby aspoň pouvažoval, či nestojí za námahu pokúsiť sa odhaliť a potom odstrániť príčinu neporiadku, aj keď z toho dočasne vznikne zdanlivo ešte väčší neporiadok. Nehľadá účelnejšie cesty k riešeniu problémov, lebo tieto často krát vyžadujú, vo futbale sa tomu hovorí tzv. čierna robota, ktorú nikto nevidí, a preto ju len málokto ocení. Preto sa zväčša hľadajú len riešenia krátkodobé, pre efekt a preferujú sa kroky s ktorými sa dá pravidelne prezentovať, alebo niekomu zalíškať.
Avízované zrušenie cestných kontrol, ktoré sú motivované výberom pokút, je síce pozitívne, ale zásadný problém, ktorým je v mnohých prípadoch zmarenie výkonu cestných kontrol, to nerieši. Nehovoriac o tom, že účelom cestných kontrol nie je len kontrola dodržiavania rýchlosti, ale napr. aj kontrola na požitie alkoholu za volantom, držby vodičských oprávnení, či pátranie po osobách a veciach.