Pochybnosť nie je hriech, je hnacím motorom poznávania
V prípade že ste veriaci/veriaca, vôbec nepochybujete o ničom čomu veríte? A v prípade, že skutočne nemáte pochybnosti, prečo potom veríte?
Veď ak sa Vás niekto opýta, či veríte ruži, čo odpoviete? Asi sa najskôr budete smiať a poviete, že to nie je otázka viery, veď ružu predsa poznáme.
Nedokazuje potom viera existenciu pochybnosti? Znalosť predsa žiadnu vieru nepotrebuje. Viera spolu s pochybnosťami môžu byť hnacím motorom poznávania. Ale samotná viera, ak nechce skúmaním prerásť v presvedčenie je, alebo sa môže stať veľmi ľahko jedom. V takom prípade násilím potlačuje zdravú pochybnosť.
Nie náhodou sa človek nerodí s nejakou vierou, ale s ozajstnou zvedavosťou, pochybovaním, skeptickým vedomím. Pochybnosť je teda prirodzená. Viera je často krát „vnútená“, alebo podsunutá rodičmi. V deťoch tak zabíjame zvedavosť a skúmavosť, schopnosť rozhodovať sa, kriticky myslieť, schopnosť pochybovať a overovať si veci z rôznych strán, vážiť si odlišnosti a nebáť sa ich. Sú to všetko veľmi dôležité schopnosti a to až do takej miery, že od nich závisí zachovanie demokracie v každej krajine. Veď i Hitler prišiel k moci legálne, tým, že zmanipuloval davy, neschopné pochybovať a kriticky myslieť.
Skúmavosť v otázkach viery mnohí označujú za hriech, pričom slepotu, temnotu a poslušnosť za cnosť. Pochybnosť je napriek tomu základnou metódou vedy. Otvára tajomstvá života a približuje nás k pravde.
Prečo sa vyzdvihuje iba viera a nie zdravá pochybnosť? Nie je to kvôli odbíjaniu nepohodlných otázok, ktorých cieľom je nájsť skutočnú Pravdu ? Odpovedať si nie je ťažké, lebo z logiky vyplýva, že skutočnú Pravdu v náboženských otázkach môže mať maximálne tak nanajvýš jedno náboženské spoločenstvo, aj keď aj to je dosť málo pravdepodobné. Zrejme hrozí zrútenie mnohého falošného a usvedčenie z „duchovného rasizmu“, resp. duchovného vyvyšovania sa nad inovercov a preto je to tak ako to je.
