Prevrat v tradičných predstavách o smrti spôsobilo dielo amerického lekára Dr. Raymonda Moodyho, ktorý vyhľadával pacientov, ktorí upadli do klinickej smrti a potom sa ich zase podarilo vzkriesiť. Zistil, že veľká časť z nich počas „dočasnej smrti“ prežila veľmi živé zážitky, ktoré sa sotva dajú zdôvodniť halucináciami alebo dohasínajúcou činnosťou tela. Dokázali napr. presne opísať deje vo vedľajšej miestnosti, a naviac boli zážitky rôznych ľudí navzájom veľmi podobné. Videli a počuli, čo sa deje okolo nich, aj keď boli „dočasne mŕtvi“, premietol sa im pred očami dovtedajší život a vďaka tomu pochopili, čo v ňom robili správne a čo zle. Po telesnom znovuoživení sa vrátili do občianskeho života, no s celkom zmeneným náhľadom nie len smrť, ale predovšetkým na život. Prežívali ho potom bezo strachu, a precítenejšie.
Zdalo by sa teda, že takto svedomito popísané a masovo sa vyskytujúce poznatky spôsobia aj výrazný prielom do ľudských názorov na život a na smrť samotnú. Ale nestalo sa tak. Predovšetkým lekári, kňazi a teológovia začali intenzívne hľadať protiargumenty všetkého druhu, aby Moodyho a samotné príbehy pacientov spochybnili. A tak prevažná časť spoločnosti nad jeho svedectvami pokrčila ramenami a nechala ich tak. Lebo skutočnosti, ktoré odporujú našej vnútornej stavebnici počujeme neradi, keďže nám ju búrajú a my tým strácame istotu, alebo dôveru, ktorú sme si svojimi názormi rokmi vybudovali. Čoskoro ich zabudneme, ak nám do nej nepasujú, lebo často nám bývajú milšie pokoj a vlastné chyby, než poznanie svojej nedokonalosti a nejaká názorová prestavba.
Použitý zdroj: prednáška „Smrť ako začiatok“ od Artura Zatloukala.
Súvisiaci článok na tomto blogu: „Kde je logika popierania reinkarnácie?“
