Rád by som si s prípadnými diskutujúcimi vymenil názory na vyššie uvedené otázky a dozvedel sa viac o okolnostiach zhodenia týchto bômb. Môj pohľad na vec je momentálne takýto:
Možno uvedené mestá si naozaj "len" "zlízli" pohromy, ktoré by inak postihli iné japonské mestá pri ich dobíjaní, resp. ušetrili oveľa viac životov, ktoré by si inak vyžiadala definitívna porážka fašizmu. Ťažko mi je však posúdiť, nakoľko je toto len propaganda a nakoľko fakt. Možno do úvahy prichádzalo zhodenie atómovej bomby na nezaľudnené alebo oveľa menej zaľudnené oblasti Japonska. Ak by sa Japonci po takomto výstražnom zhodení bômb nevzdali, potom sa mohlo rozhodnúť čo ďalej. Ale aj v prípade, že americkí velitelia trvali na zničení miest, bola tu ešte určitá šanca: zhodiť aj napriek rozkazu A-bomby niekde inde a následne utiecť, nevrátiť sa na základňu, aj za cenu zajatia nepriateľom. Čo by však Japonci s takým vojakom, alebo vojakmi urobili, ťažko povedať.
Čo by som robil na mieste dotyčného pilota je podľa mňa o dosť ťažšia otázka ako otázka z minulého článku, lebo nesplnenie rozkazu sa vo vojne trestá a nikto sa nikoho nepýta, či to alebo ono sa mu zdá alebo nezdá morálne. Osobne, keby mi za nesplnenie takéhoto rozkazu hrozilo len určité väzenie, nie trest smrti, asi by som neváhal, a rozkaz k zhodeniu bômb by som odmietol, aj keby s najväčšou pravdepodobnosťou to za mňa urobil niekto iný. Ale potencionálni adepti by takto apoň dostali šancu sa rozhodnúť. Možno to vyznieva ako alibizmus, ale na niečo také by som zrejme nebol schopný sa podujať za žiadnych okolností. A ak áno, asi by som následne spáchal samovraždu.
Ak zhodenie A-bômb na japonské mestá bolo skutočne najšetrnejším spôsobom ako ukončiť vojnu, a vojaci, ktorí plnili dané rozkazy z toho vychádzali, čin vykonali bez nenávisti voči Japoncom, a ľútosťou nad (minimálne s pozemského hľadiska) mnohými nevinnými civilistami, vrátane detí, ktorí mali pri tom zahynúť, potom ich duchovné, resp. morálne zaťaženie si myslím možno nie je až tak veľké.
Avšak zároveň si myslím, že nie je správne ospravedlňovať páchanie "menšieho zla" hrozbou "väčšieho zla". Čo ak práve to "menšie zlo" je, alebo bude v konečnom dôsledku zlom väčším? Tým ale nepopieram význam konania v krajnej núdzi a v nutnej obrane, pri ktorých je možné za splnenie určitých podmienok aj zabiť. Myslím, že takéto zabitie je v súlade nie len s pozemskými zákonmi, ale aj s Vyššími, resp. Božími zákonmi. Lebo nemiestna ústupčivosť zlu, znamená jeho podporovanie. Neviem však posúdiť, či zhodenie A-bômb na japonské mestá bolo konaním v krajnej núdzi, či neexistovali iné spôsoby riešenia, či nestačilo aspoň po zhodení prvej A-bomby, počkať o pár hodín alebo dní dlhšie, či sa Japonci nevzdajú. Tým sa nezastávam Japoncov z 2. sv. vojny, lebo za to, čo sa stalo, boli zodpovední asi v prvom rade oni. Ani neodsudzujem Američanov, lebo významnou mierou sa zaslúžili, že fašizmus padol, bez nich by to asi ani nebolo možné. V článku mi však hlavne ide o zamyslenie sa nad duchovným aspektom daného konania.
Myslím si, že človek by sa mal pri závažných rozhodnutiach snažiť riadiť podľa srdca, nie podľa rozumu. Rozum nemá cit pre spravodlivosť, či nezištnú lásku. Je to len vypočítavý nástroj, pomocník, nie pán. Ak ho neriadi cit (srdce, vnútorný hlas, svedomie, či duch), vie si ospravedlniť úplne všetko. Samozrejme, po svojom.
Súvisiaci článok: http://burkert.blog.sme.sk/c/205875/Boli-by-ste-schopni-zabit-buducu-Hitlerovu-matku.html
