V súvislosti s touto vraždou hovoria o veľkej strate a strašnej tragédii. Mňa by zaujímalo, koľkí z nich však už vysekali spod obvinenia alebo obžaloby nejedného vraha, násilníka, veľkého podvodníka atď., aj keď vedeli, alebo mohli vedieť, že ich klient je obvinený opodstatnene. (Samozrejme, aj obhajoba páchateľa, ktorý skutok naozaj spáchal má význam, ak tento skutok priznáva a ide mu len o poľahčujúce okolnosti či preukázanie, že skutok v skutočnosti nespáchal takým spôsobom ako mu je kladené za vinu, resp. ho spáchal v menšom rozsahu, neúmyselne a pod. ).
Raz som čítal rozhovor s jedným obhajcom, ktorý tvrdil, že je lepšie oslobodiť hoci aj 10 zločincov, ako nechať odsúdiť jedného nevinného na roky väzenia. Iný obhajca zas verejne tvrdil, že pravda je v trestnom procese relatívna a má ju ten, kto proces vyhráva, a že pravda nemôže byť na strane toho, kto si ju nevie podložiť alebo obhájiť. Preto k obvinenému obhajcovia nepristupujú ako k vrahovi, podvodníkovi atď., aj keď nimi možno sú, ale ako ku klientovi a že je to na prokurátorovi a polícii aby vinu preukázali. Dobre, a čo ak aj za vraždou právnika Valka sú práve takíto „klienti", o ktorých obhajcovia vedeli alebo mohli vedieť, že sú páchateľmi a napriek tomu im pomohli ujsť zodpovednosti?
To isté sa vzťahuje aj na tých policajtov a prokurátorov, ktorí k vyšetrovaniu veľkých káuz s politickými pozadím nepristupovali tak, ako to vyžaduje zákon a spoločenský záujem, ale tak ako to chcela politická moc, či už zo strachu o miesta alebo v túžbe po lepších miestach. Tých káuz je tak veľa a výsledky ich preverovaní alebo vyšetrovaní sú tak chabé, že len ťažko sa je možné domnievať, že za tým je náhoda. Preto predpokladám, že aj pričinením nie jedného policajta a jeho nadriadených, nie jedného prokurátora a jeho nadriadených, v týchto veľkých kauzách neboa voči nikomu vyvodzovaná trestná zodpovednosť. Čo ak aj za vraždou právnika Valka sú osoby, ktoré už mohli dávno sedieť vo väzení ale nesedia možno aj vďaka takým policajtom a prokurátorom, ktorí v doterajších kauzách viedli vyšetrovanie podľa vôle tých, čo boli pri moci. Polícia nie je až tak neschopná, aby aspoň v jednej z tých mnohých káuz nemohla preukázať nejaký trestný čin.
Naša spoločnosť je vo všeobecnosti nakazená silným alibizmom, vypočítavosťou, častou ľahostajnosťou občanov voči problémom ktoré ich priamo nezasahujú, a tiež prehnaným strachom postaviť sa proti zlu. Môžeme sa preto čudovať, že raz sa takáto „choroba" musí niekde aj viditeľne prejaviť? Opomíname, že aj postoj je čin a že z malých príčin vyrastajú veľké následky. Podceňujeme silu myšlienok. A to sme národ, ktorý sa odvoláva na kresťanské korene. Dalo by sa z Biblie citovať niekoľko výrokov poukazujúcich na moc myšlienok, ale v našom „kresťanskom národe" nechcem nikoho dráždiť s náboženskými „argumentmi". Problémom je, že vo všeobecnosti ani len nepripustíme, že aj myšlienkami sa dá konať zlo a že ak sa zlé myšlienkové formy, napr. nenávisti, kdesi veľmi nahromadia môžu byť spúšťačom otrasných činov. Máme síce múdre príslovia, ktoré hovoria, že vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá, atď., ale neberieme ich vážne. Kto by už ich spájal aj s myšlienkovým životom a aspoň pripustil, že aj rovnorodé myšlienky sa navzájom priťahujú? Čo ak naše nečisté myšlienky a postoje posilňujú podobne zmýšľajúcich v ich zvrátených predsavzatiach alebo sú jednou z kvapiek, alebo poslednou kvapkou k otrasným činom?
V názve článku som spomínal v prvom rade politikov. Ak zrátame všetky tie špinavosti a kauzy, ktoré sa v našej politike za tie roky udiali bez akéhokoľvek trestného postihu, potom je logické sa domnievať, že aj mnoho naoko čistých politikov je nečistých. Aj keď len tým, že zatvárali oči pred nečistými praktikami vo vlastnej strane alebo v spriaznených stranách a mlčali, keď bolo potrebné otvorene verejne poukázať na konkrétne nečisté konania. Myslím si, že mnoho, ak nie väčšina všetkých doterajších poslancov, ak nie sú slepí a hluchí, vedela a vie o skutočnostiach, ktoré ak by oznámili, mohlo by to viesť k vyvodzovaniu trestnej zodpovednosti voči nie jednému spriaznenému politikovi. Ak vezmeme do úvahy absolútny nepomer medzi korupčnými politickými škandálmi (ktorých nitky s veľkou pravdepodobnosťou často krát vedú k podsvetiu alebo kriminálnym živlom, čo bol mimochodom aj názor J. Spišiaka) a počtom trestných oznámení, resp. svedeckých výpovedí politikov, ktorí svedčili proti špinavým praktikám svojej strany, svojich straníckych alebo koaličných kolegov, je potom možné si myslieť aj niečo iné? Koľko takých politikov poznáte?
No napriek tomu si politici dovolia hovoriť v súvislosti s predmetnou vraždou o ťažkom údere demokracii. Áno pripúšťam, je to úder demokracii, ale demokracia oveľa viac ako z jedného úderu krváca z rán, ktoré vznikajú z rodinkárstva v politike, z vypočítavosti alebo z prehnaného strachu postaviť sa proti svojim straníckym alebo koaličným kolegom, ak ich konanie je v príkrom rozpore s ich poslaním. Kým nezavrú do väzenia aspoň jedného politika za nejakú z tých mnohých veľkých káuz, v ktorých mali alebo majú mnohí politici prsty, či už priamo alebo nepriamo, dovtedy budem vnímať takéto vyhlásenia politikov za pokrytectvo; ak súčasne nespomenú aj tie údery, ktoré spôsobujú demokracii aj oni sami, aj keď „len" alibistickými alebo zhovievavými postojmi voči zlu, klamstvu, polopravdám, populizmu a demagógii svojich najbližších straníckych alebo koaličných kolegov.
