dnes už „len" hlavné mesto Srbska, do ktorého sme si minulý víkend odskočili nie len na výlet, ale aj zabehnúť si maratón, čo je svojim spôsobom tiež výletom, veď maratónec toho pobehá a vidí za niekoľko hodín vo veľkomeste toľko, čo iní turisti za dva, či tri dni. Druhá časť teda bude o Belehradskom maratóne 2011.
Nová časť Belehradu - čosi ako u nás Petržalka, cez ktorú vedie táto cesta do centra mesta, ktoré je od novej časti, podobne ako v Bratislave, oddelená riekou, v tomto prípade za Sávou.
Výjazd z Brankovho mosta do centra mesta; zároveň 7. a 40. km maratónu.
V mnohých uličkách v širšom centre sa od čias socializmu takmer nič nezmenilo.
Na tomto námestí štartuje Belehradský maratón.
Srbský vojvoda Vasa Čarapić, ktory sa zúčastnil prvého srbského povstania proti Osmanskej ríši.
Zo starších budov vyžaruje estetika, zmysel pre krásu, ale nemôžem si pomôcť, hlavne z komunistických stavieb vyžaruje chlad, nemám z nich dobrý pocit.
Pešia zóna - "srdce Belehradu" - ul. Kneza Mihailova je hádam jedinou ulicou, kde prevažujú staré domy nad modernejšou architektúrou. Paláce z 19. storočia tu silne pripomínajú Budapešť, či Viedeň.
Štýlová železničná stanica; oproti nej sme boli ubytovaní.
Centrum Belehradu je poznačené chladným socialistickým staviteľstvom ešte viac ako Bratislava.
Táto zničená budova je bývalá hlavná budova juhoslovanskej armady, ktora bola ako strategicky cieľ zničená počas bombardovania Juhoslávie vojskami NATO v r. 1999. Boje počas balkánskej vojny v rokoch 1991 - 1995, ktorú má na svedomí Srbsko, správajúce sa ako Rusko, prebiehali v Chorvátsku a v Bosne, nie v Srbsku (teda ani v Belehrade).
Ako na Šancovej v Bratislave, pod Hlavnou železničnou stanicou.
Ulica na ktorej je cieľ maratónu.
Belehradský maratón 2011:
Z môjho detstva si ešte celkom dobre pamätám (mal som 8 rokov), keď československí futbalisti, z ktorých tuším osem v základnej zostave bolo Slovákov, v Belehrade v roku 1976 vyhrali zlato na ME vo futbale kde vo finále vyhrali nad NSR, čo bolo možno ešte väčšou senzáciou ako keď tieto majstrovstvá neskôr vyhrali tiež outsideri: Dánsko a Grécko. Pamätám si, ako sme s otcom pozerali finálový zápas a akú výbornú náladu mal po penaltovom rozstrele, aj keď jeho rodičia boli sudetskí Nemci. Imponovalo mu, že outsider, ktorého veľkým úspechom bol už samotný postup na ME, kde vtedy štartovalo len 8 tímov, porazil vo finále najväčšieho favorita turnaja o ktorom Nemci, ako sa neskôr z listov od známych z Nemecka dozvedel, nepochybovali, že vyhrá a dokonca si mnohí z nich robili z československých futbalistov srandu, že títo budú radi, keď z Belehradu vôbec domov dôjdu na tých svojich džadoch - socialistických autobusoch.
Preto som deň pred maratónom zo srandy nadhodil, že ak už nenapodnime slovenských a českých futbalistov z r. 1976, teda maratón nevyhráme, patrilo by sa aspoň urobiť nejaké osobáky...
Tento muž napravo nám to však chcel prekaziť hneď na začiatku. Organizátor mu „zverili kľúče od mesta" a tak nevedel čo od dôležitosti.
Trvalo nám dosť dlho, kým sme ho prehovorili, aby nás nechal zaregistrovať, lebo registrácia bola nepochopiteľne len do 16:00 hod. a my sme prišli zo Slovenska o pol hodinu neskôr. Ani telefonické vyhrážky zo strany tiež odmietnutého zahraničného bežca organizátorovi maratónu, že ich roznesie v medzinárodnych bežeckých časopisoch a výboroch, ho nezlomili ako ani telefonický dohovor organizátora. Predpisy sú predpisy, a raz stanovený časový harmonogram sa musí dodržiavať!!!
Spomínaný zahraničný bežec bol zjavne vystresovaný, lebo podľa jeho výzoru obetoval príprave asi všetko čo mohol, no podcenil, že nejaký belehradský vrátnik - pamätník starých zlatých časov, pri plnení si svojich úloh „národného záujmu" mu môže urobiť škrt cez rozpočet a to trhnúť nejaký skvelý výsledok a pochovať jeho niekoľko mesačnú prípravu. Skoro dostal šok! Kedže vrátnikovi nerozumel ani slovo a my áno, ukľudnili sme ho, že sa nemusí stresovať, lebo riaditeľ zemegule nám pri rozhovore prisľúbil, že nás pustí v momente, keď z haly odíde tých pár bežcov, čo sa tam práve registrovalo. Hala bola síce dosť veľká na to, aby sme sa tam zmestil aj 10 násobný počet registrujúcich sa, ale riaditeľ zemegule rozhodol.
Na rozlúčku nám ale daroval každému z nás svoje vytlačené básničky, ako inak - O partizánovi. ...
Prípravu na Belehradský maratón som začal v januári, v ktorom som spolu ubehol 163 km (takmer dvojnásobok oproti decembru). Ten istý počet km som odklusal aj vo februári a v marci som ešte pridal 12 km navyše, teda vytvoril som si môj mesačný rekord - 175 km. (Do týchto kilometrov zaratúvam po prepočte aj občasné bicyklovanie, kde 40 km na bicykli považujem akoby som zabehol 11 km).
Týždenný priemer v príprave na maratón (18.4.) činil 32,5 km a to za obdobie od 1. decembra do 17. apríla. Ak rátam len „tvrdú" 3 mesačnú prípravu (doposiaľ moje maratónske výpočty boli len takéto), teda bez posledných 2 týždňov pred maratónom, kedy som už dávky znížil o polku, ten priemer by bol 39 km týždenne, čo je o 5,5 km viac ako bolo moje doterajšie maximum - 33,5 km na BA maratón 2008. Doteraz sa mi s týždenným priemerom do 32 km podarilo 2 krát zabehnúť čas pod 4 hodiny.
A ak do výpočtu zarátam aj december, kedy som odbehol 88 km, a tréningy pred maratónom v apríli, kedy som už dávky pred pretekmi (18.4.) znižoval, tak týždenný priemer by činil 32,5 km.
Osem dní pred maratónom, a deň pred Národným behom Devín - Bratislava, mi vyskočila teplota na 38°, čo sa mi nestalo už 9 rokov. Ráno to bolo lepšie, tak som na Národný beh napokon šiel, veď som tam nešiel lámať rekordy.
Všetko zlé je na niečo dobré. Keby horúčka prišla o týždeň neskôr, na maratón by som ísť nemohol. Horúčka spôsobila nechuť na jedlo, tak som si dal očistnú kúru, zhodil som nejaké to kilo, čo je pre maratón výhoda vážiť čo najmenej, zároveň som sa aj prečistil, a to aj za pomoci medvedieho cesnaku, ktorého som v tieto dni skonzumoval takmer dve igelitky.
Pasta party večer pred pretekmi vo veľkom štýle - v hoteli. Dávali aj dupľu a
celé sa to odohrávalo pri živej hudbe!, ktorá dokonca dala aj známu pieseň zo socialistického juhoslovanského seriálu Šurda Šurdalovič kde sa spieva: "Tam (jednou) v ulici české..."
Pol hodina pred štartom maratónu bola dosť stresujúca. Vyšli sme z hotela a zamierili o uličku ďalej, kde sme deň pred tým zaparkovali auto, že si do neho odložíme veci, a odtiaľ pôjdeme na štart vzdialený asi 15 minút cesty peši. Lenže auto bolo preč. Postávajúceho policajta na rohu (postávajúcich policajtov je v Belehrade neúrekom) som oslovil s tým, že nám zmizlo auto. Odpovedal, že bolo zaparkované presne naproti občerstvovacej stanici pre maratóncov a keďže ulička bola dosť úzka, auto dali odtiahnuť. Bola to „potešujúca správa", veď Belehrad prekypuje bulvármi a maratón nasmerujú práve do tejto bezvýznamnej uličky, ktorú sme si vybrali ako skvelú pre parkovanie zadarmo... Našťastie člen našej „výpravy" Hary, ktorého bolo auto, aj tak účasť na maratóne kvôli pretrvávajúcim zdravotným problémom odriekol, takže sa mohol plne venovať zháňaniu auta a my behu. Horšia varianta by bola, ak by štartovať mohol a štart a celú prípravu by mu prekazila takáto udalosť. Hary, ktorý mal prípravu rozbehnutú lepšie ako ja, v kontrolnom polmaratóne mal o dosť lepší čas, mal na to urobiť si tiež po rokoch osobák (pod 3:46) podcenil, že pri zvýšenej tréningovej námahe je oslabená imunita a preto jej treba pomôcť očistnými hladovkami a prijímaním čo najväčšieho množstva potravín zásadotvornej povahy, teda vitariánskej stravy.
Museli sme sa tak vrátiť na hotel a veci si nechať v batožinovej miestnosti a rýchlo sa ponáhľať na štart, ktorý bol navyše o jednu ulicu ďalej ako sme predpokladali, takže sme to stihli len tak tak. To bolo prvý krát vôbec, čo som si pred bežeckými pretekmi dal bežeckú rozcvičku. Považoval som to za plytvanie energiou. Určite mi ale v tomto prípade neuškodila, možno naopak. Aj raňajky pred maratónom som mal na moje pomery netradičné: šunku s väčším množstvom surovej zeleniny a dve malé žemle.
Počasie bolo ani nie dobré ani nie zlé, teplota 17°C v tieni, slnečno. Bol to môj hádam prvý maratón na ktorom sa mi žiadalo schladzovať sa už na 10. km; vylial som na seba pol litra vody, vypil asi deci a hneď mi bolo lepšie (to som potom opakoval každých 5 km až do cieľa). Na cca 11. km som sa dotiahol na Alžbetu Tizsovú z Košíc (v minulosti maratón zabehla za 3:02), za ktorou som bežal od 3. po 5. kilometer, ale potom mi ušla. Dokonca som jej potom na cca 18. kilometri pre zmenu odbehol ja, aj keď ona nespomaľovala, len ja som sa nejako rozbehol; resp. som len dýchal a schladzoval sa ako mi radila a samozrejme posúval nohy dopredu.
Bol to špecifický maratón, v dvoch smeroch:
1. Značenie vzdialenosti: To som registroval každých 5 km a to do 20. km, potom bola ešte označená polka, ale potom som značenie zaregistroval až na 35. km. Tešil som sa tomu, lebo doposiaľ vždy na 25. km maratónu mi klesla nálada, lebo som vedel, že od 26. km začínam takmer pravidelne dostávať kŕče. Keďže teraz som ani nepoznal trať, nevedel som koľko mám za sebou a pred sebou. Preto som ani za celú trať, s jednou výnimkou, tesne pred 40. kilometrom, úmyselne nepozrel na hodinky, iba som si stláčal stopky. Takto som mohol bežať podľa pocitov a bez časového stresu. Dokonca keď sa ma jeden bežec pýtal na čas, iba som mu ukázal hodinky a tváril sa, že som nemý. Lebo na čas sa úmyselne nedívam, aby som sa nestresoval.
2. zvláštnosť sa týkala občerstvenia. Predpokladal som, že od polky bude k dispozícii ovocie a pod. Bolo, hneď po polke, ale bolo zároveň aj posledné (narezané citróny a kocky cukru). Kto vie, možno to bola nakoniec výhoda bežať len na vode a nezaťažovať organizmus zbytočným trávením. Veď telo má dosť zásob z ktorých môže čerpať energiu.
Hovorí sa, že maratón začína od 35. kilometra, ale ja som si túto métu dokonale vychutnal, lebo kŕče sa ku podivu nehlásili a ja som mohol stále bežať! Bol to skvelý pocit, aj keď moje tempo už o čosi pokleslo. Energia mi nechýbala, len som nohy ma už dosť boleli, nešlo už ich tak dobre naťahovať. Predpokladám, že mi proti kŕčom, okrem väčšieho počtu nabehaných kilometrov v príprave, pomohlo aj to, že od 15. km som na každej občerstvovačke prešiel asi na 10 metrov do chôdze a na dve sekundy som si čupol a potom sa aj predklonil, aby som natiahol zadnú časť stehien, čím som uvoľnil nohy. Stratil som pár sekúnd ale v konečnom dôsledku som aj týmto spôsobom možno pomohol predísť kŕčom, ktoré by ma neskôr donútili chodiť oveľa väčšie vzdialenosti. Zaujímavosťou je, že trať viedla aj okolo typickej rómskej osady (domy prevažne z plechov). Pre porovnanie, nachádzala sa na mieste porovnateľnom širšiemu centru Petržalky.
Na odhadovanom 38. - 39. km ma dostihla Alžbeta. Pár 100 metrov som sa za ňou schovával pred vetrom, ale keď som začal pociťovať prvé kŕče, ktoré predsa len prišli.
Alžbete som povedal, že sa lúčim, a poprial jej veľa zdaru v posledných cca 3 kilometroch. Vzápätí som si to však rozmyslel a povedal si, budem za ňou bežať až kým ma kŕče neparalyzujú tak, že budem nútený zastať. Musím takúto šancu využiť a nechať sa v protivetre a do mierneho tiahleho kopca v závere potiahnuť. Kto vie, kedy a či by vôbec prišla ďalšia takáto pomoc. Tak som to riskol, lebo som už medzi tým pozrel na hodinky a vedel som, že ak vydržím, bude to osobák. Vyplatilo sa. Kŕče síce neutíchli, ale nevystupňovali sa tak, že by som musel kvôli nim zastať alebo spomaliť.
Zhruba 200 metrov pred cieľom! Oslavujem osobák.
Nakoniec sme plece pri pleci s Alžbetou Tiszovou dobehli do cieľa v rovnakom čase. (Foto je z galérie používateľa Gabi Sabo na WWW.BEH.SZM.SK).
Podľa organizátorov aj elitných bežcov prekonanie traťového rekordu (2:10:54) odfúkol silný vietor znepríjemňujúci život aj silnej a početnej zostave afrických bežcov, ktorí obsadili prvých 15 miest, pričom 11. až 15. miesto celkového poradia patrilo africkým ženám (jedna z nich bežala vo farbách Bosny a Hercegoviny). Najlepší Srb skončil v celkovom poradí na 17. mieste, teda až za týmito ženami, skončil s časom 2:49:58. Čas víťaza bol 2:14:41.
Po maratóne s Igorom pred našim hotelom.
Igor skončil na 30. mieste z 247 mužov, ktorí maratón dobehli a to s časom 03:23:17, čím zaostal za svojim osobným rekordom 5 minúť. Polku prepálil, bežal ju za 1:28, čo bolo iba o minútu horšie ako jeho osobný rekord v polmaratóne, ktorý zabehol mesiac pred Belehradom. A to asi rozhodlo.
Ja som prvú polku absolvoval za 1:49:20 a druhú zhruba o 7 minút pomalšie, takže som tempo celkom dobre odhadol. Igor bežal 2. polku len o minútu rýchlejšie ako ja. Osobák som si vylepšil po 18 a pol roku a to o 2 a pol minúty. Aj keby som ho prekonal čo i len o sekundu, bol by som maximálne spokojný. Išlo o môj 11. maratón, a predošlý osobný rekord vznikol pri mojom 1. maratónskom štarte. Moja „filozofia" znie, že radšej sa prekonávať po malých kúskoch, a častejšie, aj keď len raz za 18 rokov..., ako za 3 či 4 sezóny urobiť veľké výkonnostné skoky nahor a potom mať „depresie", že ďalej už to nechce akosi ísť, zvlášť ak ani bežec už mladší nebude a aj udržiavanie na jednej úrovni je vekom čoraz ťažšie a neraz je to, pri prehnanej túžbe po rekordoch alebo predošlej forme, za cenu poškodenia kĺbov alebo chrbtice.
P.S.: Športu zdar a umiernenému behu zvlášť!
