v cieli túto bolesť prebije veľká radosť, aj keď dosiahnutý čas je niekedy hlbšie pod očakávaním. Keďže maratón je vyvrcholením niekoľko mesačn
Tesne po Košickom maratóne 2007 (ktorého sa týkal môj predošlý článok o maratónskych "experimentoch") som v šatni na 15 minút dostal pomerne silné kŕče do brušného svalstva kvôli ktorým som sa nemohol ani prezliecť. Povedal som si, že to bol môj posledný maratónsky "experiment“ aspoň na 5 – 10 rokov, ale nie len z toho dôvodu, že maratón bolí, ale hlavne preto, že príprava na neho stojí pomerne dosť času, energie a únavy aj v tých najamatérskejších podmienkach. Ale keď o mesiac po maratóne som zo zvedavosti zabehol na Železnej studničke v Bratislave cvičný pol maratón v čase 1:43:15, čo znamenalo 5 a pol minútové zlepšenie oproti môjmu dovtedajšiemu maximu (z júna 2007), čo som vôbec nečakal, povedal som si, že túto, na moje pomery „životnú formu“ by bolo škoda nezúročiť na marcovom Bratislavskom maratóne 2008. Zároveň by som tak prvý krát bežal v B vekovej kategórii, čo bola tiež určitá motivácia, nakoľko by som chcel zabehnúť maratón v každej vekovej kategórii).
Tak som sa teda začal pripravovať na Bratislavský maratón 2008. Pri tomto som prvý krát vychádzal z objemu 20 km týždenne (oproti zaužívaným 10-12-tim km) pred špeciálnejšou prípravou začínajúcou 3 mesiace pred maratónom. V januári 2008 som potom nabehal 142, vo februári 150 a v marci, ak nepočítam maratón, ktorý sa bežal 30. marca, to bolo 131 km. Posledné 3 mesiace tak týždenný priemer činil 33,5 km, teda o kilometer viac ako na posledný Košický maratón. Výsledok testu na 33 km, absolvovaný 3 týždne pred maratónom bol 3:03:13, čo som zvládol bez kŕčov. Pre porovnanie, 3 týždne pred Košickým maratónom 2007 (4:12:59) bol výsledok testu na 31 km 2:56:00. Teda tento krát to vyzeralo, že som pripravený lepšie, a preto som predpokladal čas pod 4:10:00.
Do karát oproti Košickému maratónu 2007, dovtedy poslednému maratónu, tu hrala ešte skutočnosť, že pred štartom na maratón som sa mohol doma v Bratislave dobre vyspať a tiež to, že tentokrát som bol darovať krv nie 2 a pol ale 3 a pol mesiaca pred maratónom. (Byť „ľahší“ o takmer pol litra krvi u mňa znamenalo v príprave na Košický maratón 2007 pokles výkonnosti 2 dni po darovaní krvi v cvičnom polmaratóne o cca o 15 minút a po mesiaci o cca 6 minút oproti času ktorý som dosiahol týždeň pred darovaním krvi). Tesne pred štartom Bratislavského maratónu 2008 som nadhodil kamarátovi Harymu, ktorý bežal polku, a ktorého som si objednal ako vodiča..., že sa cítim na stupne víťazov, aby som ho trochu vyhecoval (samozrejme, ak by som mohol bežať v kategórii nad 70 rokov...). Že to nebude skvelý čas som však vo vnútri šípil z toho, že 9 dní pred maratónom mi dal Hary 3 minúty oproti zvyčajnej minúte v 4,6 km dlhom behu na Devínsku Kobylu z bratislavskej Dúbravky a 5 dní pred maratónom som v 12 min. behu zabehol o 150 m menej ako zvyčajne (zrejme som bol pretrénovaný). Napriek tomu môj najpesimistickejší odhad bol čas 4:20:00. (Čas ale u mňa nehraje pri maratóne prvoradú úlohu). Času pod 4 hodiny som dával 15%-tnú šancu.
Povinnú jazdu – teda polku, som mal tesne pod 1:56:00, ale 30-ku už za 2:50:00 a 33-ku za 3:15:00. A pomaly to začalo ísť so mnou dole vodou, aj keď posledné kilometre maratónu viedli proti prúdu Dunaja... Prvý krát, čo sa týka maratónov, ma v ňom trápili nie len kŕče, ale aj akýsi dovtedy pre mňa neznámy druh únavy či bolesti (niečo medzi vysokou horúčkou a pádom z bicykla). Nebyť Haryho, ktorý ma prišiel povzbudiť pred "nájazdom" na na Starý Most na posledné 2 km, tak by som si pod tým mostom na pár minút sadol.
Do cieľa na Hviezdoslavovom nám. som síce dobehol, ale len spoza rohu Ministerstva životného prostredia, ale skrivený od kŕčov útočiacich na celé nohy.Inak som posledné kilometre viac menej len chodil. Čas v cieli 4:29:26 nebol najlepší, ale bol som rád, že to mám za sebou a že sa na mňa zvýšilo aj pivo, a dokonca dve. Po takomto experimente chutilo výnimočne. Nevyspytateľný Hary skončil pol maratón za 1:53 a nejaké sekundy, aj keď dva týždne pred tým v pohodovom tempe ho na Železnej zabehol za 1:49:30. (ale ešte v júni 2007 mal pol maratón za 2:12...).
Podobne ako v r. 2007, keď som na Košickom maratóne nedosiahol očakávaný čas, a dva týždne po ňom som si preto dal maratónske „repeté“ na Železnej studničke, aj tento rok som urobil podobný „kúsok“, ale „až“ po 5 a pol týždňoch. (Mimochodom druhý krát som tu bežal maratón a musím vopred prezradiť, že znovu som zvíťazil...keďže nik iný so mnou nebežal). Počas tých päť a pol týždňa som nabehal 103 km, teda ešte o tretinu menej ako za rovnaké obdobie pred posledným Bratislavským maratónom. Aj keď šesť dní pred maratónom som vybehol z Dúbravky na Devínsku Kobylu pri plnom výkone v čase o viac ako 3 minúty horšom než je moje tohtoročné maximum, napriek tomu som predpokladal, že čas na tomto maratóne by mohol byť od 4:09:59 do 4:20:00, ak si pred ním stihnem dostatočne oddýchnuť. Tri dni pred maratónom 12 min. test dopadol s výsledkom 2.640 m na 250 m okruhu, takže ani to nebola žiadne sláva (keďže moje tohtoročné maximum, z augusta, ale na 400 m okruhu, je 2.880m).
Teplota v deň maratónu dosiahla v chládku 22°C, teda nie až tak ideálne počasie ako na Bratislavskom maratóne, ale trať vedie krásnym lesoparkom. Vybehol som o 09.15 bez raňajok, ak nepočítam 2 dcl čaju s medom. Absolvoval som tri 10 km „okruhy“ a dva 6 km „okruhy“. Prvá desiatka bola za 57:00, druhá 57:30 (pol maratón cca 2:00:15), tretia desiatka za 58:15 (30 km za 2:52:45), prvá šestka za 37:07, druhá o čosi rýchlejšia: za 36:58 a záverečných 200 m za 1:21. (Štvrtá desiatka bola po prepočte za 1:01:20). Výsledný čas bol 4:08:11. Počas trate som vypil 0,5 litra jablčnej šťavy a 3,5 dcl vody a nezjedol som nič, aj keď som neraňajkoval. Nežiadalo sa mi, tak som nejedol. Piť som začal až po polke, keď sa dostavil pocit smädu. A možno aj tento nezvyčajný pitný a energetický "režim“ mal vplyv na to, že oproti maratónu spred 5 týždňov tento dopadol o dobrých 21 minút lepšie. Veď pred Bratislavským som sa 3 hodiny pred štartom najedol (samozrejme neprejedol) a počas neho som na každej občerstvovačke niečo vypil a dopĺňal energiu.
Dva maratóny na Železnej studničke absolvované v prvom prípade 2 týždne a v druhom 5 a pol týždňa po oficiálnych maratónoch vykazujú nie nepatrné zlepšenie napriek tomu, že všeobecne sa odporúča medzi maratónmi pol ročná prestávka a ešte aj predposledný týždeň pred maratónom sa odporúča nabehať okolo 50 km na čas pod 4 hod. Ako keby maratón a to čo s tým súvisí niekedy nemalo logiku. Ale len na prvý pohľad. Potreboval som pár maratónov na to, aby som sám na sebe zistil jednoduché veci: Že najlepšie možný čas sa dosiahne čo najlepším odhadom svojich schopností; teda sa ani nepreceniť ani nepodceniť a stanoviť si čas, na ktorý sa bežec odhadol. Z toho je potrebné si stanoviť také tempo, aby v prvej polke som nešiel rýchlejším tempom oproti tomu, akým tempom by som chcel ísť posledných 5 km. Neprimerane vysoké tempo v prvej polke, aj keď je to tempo rýchlejšie čo i len o 1 km/hod. oproti optimu, môže bežca ako som ja predčasne paralyzovať kŕčmi a pod.
Posledný vážnejší "maratónsky experiment", minimálne v tomto roku, bol pol Bratislavský polmaratón (BPM) na Železnej studničke, kde som okrem toho, že som chcel zažiť príjemnú atmosféru tohto podujatia, chcel som aj zistiť o koľko budem pomalší za Petrom Šafárikom, Paľom Hajdukom, ktorý tohto roku už zabehol Pražský maratón za cca 3:46, a hlavne ako dopadne môj „súboj“ s Harym, ktorý na Pražskom maratóne dosiahol rovnaký čas ako ja štyri dni pred Pražským maratónom tu na Železnej.
(Bratislavský polmaratón sa beží jedno veľké "kolečko" vskutku v krásnom prostredí lesoparku). Napokon Peter skončil s časom 1:35, Paľo mal 1:37, Hary 1:39 (všetci plus nejaké sekundy) a ja s časom 1:41:13. Aj keď z tejto skupinky, z ktorej som bol na tohtoročnom Behu Devín – Bratislava druhý, som bol tento krát najpomalší, urobil som si osobný rekord a osobáky si v polmaratóne urobili na tejto členitej trati aj všetci z menovaných. Pre zaujímavosť, či porovnanie by som ešte uviedol moje tohtoročné bežecké "výkony" na kratších tratiach: Beh Devín - Bratislava (11.620m) čas 53:13, 10 km na cese 43:50, 12 min. beh 2.880m, 1 km 3:47, 400m 1:22 (po vydýchaní po 12 min. behu) a 100m za 13,9 sek na antuke (bez štartovacích blokov a tretier). Pre ďalšie poovnanie: svetový rekord na 100 m v kategórii nad 70 rokov je 13,19 sek., na 10 km je to 39:27, v polmaratóne 1:28:37 a v maratóne 3:14:06! V kategórii nad 80 a nad 90 rokov sú svetovými maximami v polmaratóne časy: 1:54:51 a 2:09:21!
Maratón je extrémna záťaž. Keď som raz pár dní po maratóne šiel darovať krv, pečeňové testy boli také zlé, že lekárka sa ma nenápadne taktne spýtala, či popíjam alkohol. Bol som zaskočený, ale mám rád anglický humor, tak som odvetil, že ani nie, ak nepočítam niekoľko pív denne od smädu a nejaký ten pohárik vínka k jedlu, ako sa odporúča, ale inak nič. Ona na to, že to je aj vidieť na tej pečeni...O chvíľu vysvitlo, že to nemusí mať na svedomí alkohol, ale maratón, ktorý zanecháva v tele hromadu odpadových látok po zvýšených nárokoch na metabolizmus, čo sa odzrkadľuje na pečeni. Maratón, a iné podobné kúsky však hlavne, jemne povedané, neprospievajú kĺbom a po maratóne ich poriadne cítim už aj ja, aj keď som len v strednom veku. Verím, že v prípade behu znamená menej viac, aj keď nie vždy sa tým riadim.
Záverom: Beh je prirodzená metóda odbúravania stresu. Už po jednom behu sa zdravotný stav výrazne zlepšuje u človeka, ktorý dlhšie alebo nikdy nešportoval. Niekto beh prirovnáva k zázračnej pilulke, za ktorú by niektorí chorí ľudia zaplatili majetkom. Trénované srdce bežca denne ušetrí 30.000 úderov, čo nie je zanedbateľné, ak vezmeme do úvahy, že slabší motor dokáže podať rovnaký výkon ako silný len vtedy, ak výrazne zvýši počet otáčok. Následok je však väčšia spotreba a kratšia životnosť. Primeraný beh posilňuje aj obranyschopnosť. Hovorí sa, že v zdravom tele zdravý duch. Jeden múdry človek ale raz povedal, že človeku nič neosoží, ak má pravidelný zdravý pohyb a dbá o životosprávu ak zanedbáva pri tom ducha. Zároveň radí aj tým, ktorý sa starajú len o svojho ducha, aby sa s rovnakou starostlivosťou starali aj o svoju fyzickú, resp. telesnú schránku.
