Vie si to vôbec niekto predstaviť? Zvlášť ak by týmto vinníkom do registra hriechov pribudla aj vražda nevinného, resp. jej schvaľovanie, alebo dokonca označovanie za nevyhnutnú.
Ak by to nejaký sudca spravil, okamžite by sa vzniesla vlna pohoršenia. Ľudia by sa vzbúrili proti takejto „spravodlivosti". Žiadali by nápravu, opätovné a spravodlivé rozhodnutie, trestný postih pre sudcu a výmenu ministra spravodlivosti. A predsa sme my ľudia schopní očakávať profit nie len za skutky dobré, ale aj za zlé, dokonca aj za vraždu, ktorú spáchal niekto kvôli nám, resp. pre nás, ktorú v myšlienkach považujeme za "potrebnú".
Viete o aký prípad ide?
Ide o prípad, keď odmena - výhoda je tak mimoriadne lákavá, že nabok ide svedomie, cit, neskalený úsudok a pokora, a na miesto nich nastupuje viera; či slepá, alebo neslepá, to nech posúdi každý čitateľ sám za seba. Ide o prípad súvisiaci s večným životom, životom bez utrpenia, plného „zaslúženej" blaženosti, ktorej prijímateľom máme byť my sami. V tomto jedinom prípade sme schopní, plní pokory... očakávať odpustenie, vykúpenie a tým v podstate odmenu, hoci aj od toho, voči ktorého zákonom sme sa previňovali storočia pred našim letopočtom, v 1. aj v 2. tisícročí n. l., samozrejme aj v súčasnosti, a nič nenasvedčuje tomu, žeby to malo byť inak v budúcnosti.
Je zaujímavé, že vôbec nenamietame proti takému výkonu nespravodlivosti z ktorého máme sami vo veľkej miere profitovať. V tom prípade Vykonávateľovi nič nevyčítame, že kde zostala jeho spravodlivosť. Čo na tom, že sme sa ho v tisícoch iných prípadoch už toľko krát vyčítavo, či už skryto, alebo otvorene, pýtali, kde zostala jeho spravodlivosť a ako môže dopúšťať napr. všetky tie prírodné katastrofy s tým, aby pri nich zomierali tisíce ľudí, vrátane malých detí, vrátane silne veriacich, atď. atď.
Samozrejme, daný nezaslúžený profit sa rozumom dá ľahko obhájiť argumentmi "božského mystéria", "všemohúcnosťou Stvoriteľa", jeho nepochopiteľnou láskou, citáciami z Písma a pod., ale sotva sa dá obhájiť z pohľadu Spravodlivosti, účelnosti a prikázania: Nezabiješ!
Naozaj považujeme za normálne očakávať od niekoho, aby nám odpustil naše hriechy voči nemu, a to nie len bez sebamenšej kompenzácie za zlo ktoré sme spôsobili, ale aj bez náznakov nášho polepšenia? Navyše po našom ďalšom previnení sa? A to nie hocijakom. Ale takom, za ktoré podľa pozemských trestných zákonov je opodstatnene ukladaný najprísnejší trest. Nehovoriac o tom, že to previnenie v danom prípade smerovalo voči tomu, od ktorého očakávame profit a voči tomu, koho k nám poslal, aby nám pomohol k vykúpeniu, aby nám priamo zo zdroja priniesol jasnú Pravdu, jeho zákony, vôľu, Slovo, ktoré sme vždy krivili a prispôsobovali našim potrebám, predstavám, alebo slabostiam. To previnenie smerovalo voči tomu, kto nám vlastným príkladom ukázal ako máme žiť, konať a myslieť, aby sme sa mohli duchovne oslobodiť a smerovať nahor, namiesto nadol. Nakoniec, na impulz predstaviteľov vtedajšieho náboženstva, svojho času zrejme duchovne najvyspelejšieho národa, sme my, ľudia, za živa priklincovali nositeľa tejto Pravdy. Priklincovali sme ho na jej pozemský symbol - kríž, aby sa viac nerúhal našim predstavám o spasiteľovi, o Pravde a o Bohu.
Ako by sme sa k nemu zachovali dnes, ak by medzi nás prišiel hoci aj v tom istom pozemskom tele, ale nesprevádzali by ho hrubohmotnému zraku zvlášť viditeľné znamenia božskosti a túto Pravdu by opäť zvestoval, poprípade rozširoval vo forme prispôsobenej dnešnému modernému vysoko rozumovému človeku? Zvlášť ak by nepotvrdil práve našu vieru, naše výklady pravdy, ktoré považujeme za jedine správne spomedzi spleti iných, a naše predstavy o božej láske a spravodlivosti.
Doplnené 23.3.2011
Katastrofa v Japonsku a Božia láska
Božia láska je zjavne iná ako učia cirkvi, alebo za akú ju chcú považovať ľudia. Aký dôkaz je ešte potrebný k tomu, aby sme videli, aká falošná je viera zakladajúca si na tom, že Ježišovou smrťou na kríži došlo k zmiereniu medzi Bohom a ľudstvom? Tým ľudstvom, ktoré až na výnimky, neprijalo jeho Syna, dokonca ho surovo zavraždilo, ktoré ignorovalo božie zákony stvorenia pred jeho príchodom, počas jeho života, a aj po jeho zavraždení, ktoré si napokon ešte dovolilo označiť ako Božstvom chcené, alebo plánované. Nevaruje nás dostatočne ani katastrofa z Japonska jasne poukazujúca na to, že čo zasievame, zožíname my sami, nie náš Boh, a že je opovážlivosťou, ak nie rovno rúhaním, očakávať, že tento nám len tak bez ničoho môže odpúšťať naše previnenia proti jeho zákonom? To naozaj stále veríme tomu, že Boh nám môže odpustiť nie len na základe nášho polepšenia, ale aj na základe vraždy? Dokonca jeho Syna?!
My ľudia si božiu lásku predstavujeme ako najvyšší ideál, ale v skutočnosti v nej chceme vidieť iba zmäkčilosť. Nepriamo jej pripisujeme, že táto všetko strpí a všetko odpúšťa. Že je slabošská a povoľná, že si od nás nechá ľúbiť všetku drzosť a nevychovanosť. Vraj stačí len uveriť, resp. najdôležitejšie zo všetkého je uveriť, že Ježiš nás vykúpil z hriechov...
Podľa mnohých veriacich, povedané bez škrupulí, sa môžme previňovať viac menej beztrestne. Stačí, ak napokon urobíme radosť Bohu tým, že si v „pravej viere" dáme od neho všetko odpustiť. Ak by božia láska bola skutočne taká, ako si to možno väčšina z nás predstavuje, nebolo by utrpenia ani v Japonsku ani v iných kútoch sveta dnes, ani v minulosti.
Cirkvi tvrdia, že Boh všetko odpúšťa. Možno áno, ale sotva je to tak, že odpúšťa bez toho, aby sa človek sám polepšil, poznal Pravdu, vradil sa do zákonov stvorenia. Boh sotva odpúšťa bez predošlého odpykania, teda bez toho, aby sme si prežili svoje omyly, aby sme sa z prežitia poučili. Nič nás nemôže ochrániť pred definitívnym duchovným pádom lepšie ako vlastné skúsenosti z rán osudu, ktoré sú nám uštedrované ako napomenutia akonáhle sa odkloníme od vesmírnych zákonov. Ich pôsobenie nám bolo už neraz zvestovateľmi Pravdy ozrejmované, avšak my ich krivíme, alebo ignorujeme, lebo ak by sme to nerobili, museli by padnúť všetky tie mýty a dogmy na ktorých je postavená naša slepá viera, a to dopustiť nechceme. Radšej kráčame po širokej pohodlnej ceste, ukazovanej nám hlavne cirkvami, slepo veriac aj nemožnému, alebo, ak sme materialisti, radšej zatvárame oči pred všetkým, čo by nás mohlo vyrušiť z nášho materializmu a poukázať na našu duchovnú zodpovednosť.
V oboch prípadoch by pre nás malo byť pochopiteľné, že čím viac sa od vesmírnych zákonov odkláňame, alebo ideme proti nim, tým viac sme zraňovaní, aby sme mohli ešte zavčasu precitnúť. Je opovážlivé namýšľať si, že za našim utrpením, ktorému sme v tomto živote sami nedali príčinu, je Boh (ak sme veriaci), alebo, v tom lepšom prípade, že je za tým náhoda (ak sme materialisti). Len nie my sami. Je pohodlné veriť tomu, že za všetkým utrpením sú náhody, alebo božie skúšky len aby sme si nemuseli pripustiť, že máme čo odpykávať, vyrovnávať, učiť sa a nemuseli sa snažiť hľadať Pravdu o ktorej sa všetci domnievame, že sme ju už našli. Bez ohľadu na to, či sme materialisti alebo veriaci.
Pripisovať v slepej viere Bohu to, čo je v rozpore s jeho vôľou, jeho zákonmi, alebo pripisujúc mu, že bojuje za našu spásu nerešpektujúc pritom ani svoje zákony, len aby nám uštedril čestné miesto v raji, je do neba volajúce a vyžiada si to žiaľ ešte asi mnoho utrpenia, aby sme z toho veľkého omylu precitli. Nectime Boha tým, že sme schopní slepo uveriť všetkému z čoho máme mať výhody, aj keď je to v rozpore so zákonmi stvorenia, ktoré nám su ukradnuté.
Pred týmito vecami si zatvárame oči a uši a neraz v zábave ľahkomyseľne prechádzame cez všetky tie utrpenia, ktoré sa vo svete dejú; ak sa priamo nedotýkajú nás. Zďaleka nechcem, a ani na to nemám právo, posudzovať alebo súdiť tých, čo nedávno zahynuli pri zemetraseniach, resp. tvrdiť, že si to zaslúžili. Chcem len poukázať na to, že Božia láska je iná, ako učia cirkvi. Že je pevne spojená so spravodlivosťou. Kto to ako vníma je výsostne jeho vec, ale môj názor je taký, že náhody neexistujú, že všetko má svoju príčinu a že Spravodlivosť je najväčšou realitou. Len nesmie byť posudzovaná tak, ako sme na to boli doposiaľ zvyknutí: povrchne, bez znalosti toho, čo bolo pred tým, a čo bude po tom.
