"Les je majstrovským dielom, ktoré priťahuje sily nebies a zeme. Každý strom, krík, alebo bylina je doslova špecialistom na priťahovanie určitého druhu síl, ktorých prítomnosť v rastlinách sa prejavuje aj výskytom zodpovedajúcich prvkov a chemických zlúčenín. Lesné porasty, z ktorých vymizlo množstvo rôznych druhov kríkov a rastlín, nie sú už schopné sprostredkovať prenos všetkých druhov síl, ktoré sú nevyhnutné na zachovanie zdravého života krajiny, a teda aj ľudí. Iba veľké množstvo druhov, ktorých energia sa sčíta pôsobí do okolia mnohých štvorcových kilometrov."
"...Pre výstup pramenitej vody z hlbín je rozhodujúca energia, ktorá sa sústreďuje na povrchu zeme vďaka rastu harmonicky vyváženej vegetácie. Pokiaľ je zloženie lesného porastu menejcenné (predpokladám, že ide o monokultúry, umelo vysadené smreky v pásme kde inak rastú listnaté stromy atď.) pramene slabnú a môžu sa aj stratiť. A nie len to, čím menšia je rozmanitosť ekosystému a čím menej zodpovedá ekosystém charakteru krajiny, tým väčším nedostatkom tvorivých síl trpí aj pramenitá voda z daného miesta čo sa prostredníctvom vodných tokov prenáša aj do krajiny."
Situácia v dnešných lesoch vo všeobecnosti nasvedčuje tomu, že človek zaobchádza s týmto bohatstvom dosť ľahkomyseľne. Schauberger poukazuje napr. na vplyv holorubov. Vo svojich spomienkach opísal viac prípadov, keď aj silný prameň, ktorý existoval po stáročia, v krátkom čase zmizol, keď z nejakého dôvodu prišiel o zatienenie. Okrem toho mladé stromy rastú na holorubných plochách (holinách) vďaka príliš silnému slnečnému žiareniu veľmi rýchlo, čo so sebou okrem iného i menej kvalitné drevo. (Čo sa týka Slovenska, pred cca 4 rokmi zákon holoruby síce zakázal, ale zákaz sa vzťahuje len na nové lesohospodárske plány, ktoré sa obnovujú až po 10 rokoch. Navyše zákon stanovuje výnimky, kedy sa holoruby môžu uplatniť. V praxi to skôr vyzerá tak, že tieto zákazy sú do veľkej miery len formálne).
Pz. S veľkou pravdepodobnosťou túto spúšť nemala na svedomí veterná kalamita, ale človek, a jeho lesohospodársky plán. Pričom ide o chránenú krajinnú oblasť! Nie je však ničím výnimočným vidieť u nás takéto holoruby aj v národných parkoch.
Schauberger prikladá zvláštny význam kolobehu vody v pôde. Keď prší a dážď je teplejší než pôda, voda vstupuje do "úplného kolobehu". To sa ale nedeje ak je pôda teplejšia než dopadajúci dážď, napr. na slnkom vyhrievanej holine. Pri úplnom kolobehu voda preniká hlboko do pôdnych vrstiev, zahrieva ich a rozpúšťa pôdne soli, potrebné pre výživu rastlín, a tie potom transportuje nahor. Po "úplnom kolobehu" voda vyviera na povrch ako "zrelá spodná voda". Pri holoruboch nedochádza k vytváraniu spodnej vody, lebo táto vsiakne iba do určitej hĺbky, ďalej sa ohrieva, stáva sa špecificky ľahšou, opäť stúpa nahor a odteká po povrchu. Podobne ako relatívne malé výkyvy teploty ľudskej krvi sú známkou nemoci, i malé zmeny teploty vody majú rozhodujúci vplyv na jej vlastnosti. I voda má svoju "zdravú" teplotu.
Na zachovanie energetickej hodnoty vody je potrebné umožniť jej prirodzený pohyb a udržať čo najnižšiu teplotu vody. Veľký význam preto má pri prietoku krajinou zatienenie brehov stromami a kríkmi. Zhubne pôsobia aj priehradné nádrže v ktorých sa voda na povrchu silne zohrieva a tým aj znehodnocuje. Keďže zároveň stráca aj možnosť prúdenia a vírenia, jej znehodnotenie ešte narastá. Po tejto energetickej deštrukcii je voda vypustená do krajiny, kde nezriedka sa používa ako zdroj pitnej vody. (Schauberger pri svojich pokusoch zistil, že tento nepriaznivý dopad na krajinu a jej život by sa dal zmierniť kombinovaným vypúšťaním chladnej vody z hĺbky nádrže a teplej vody z jej povrchu).
Voda sa pohybuje v rozpore s našim obvyklým spôsobom uvažovania, ktorý sa zrkadlí aj vo vodných dielach, umelých korytách riek a iných spôsobov regulácie tokov. Možno máte skúsenosť, že ak vypúšťate z injekčnej striekačky pod tlakom vodu na naklonenú tabuľku skla, voda nesteká priamočiaro, ale v meandroch. Schauberger vykonal množstvo pokusov, keď do umelo upravených tokov umiestňoval prekážky, ktoré vyvolávali vírivé prúdenie a tým boli akousi náhradou prirodzeného meandru, čím dosiahol zrýchlený pohyb vody a zníženie jej teploty. V Styerlingu takto dopomohol potoku, ktorý sa často rozvodňoval, k "samo vyčisteniu" od stovky kubických metrov nánosov piesku a iných usadenín. Výskumná práca vo Švédsku potvrdila, že pomocou jeho systému vodiacich telies môže byť naplavený piesok zo stredu riečiska odnášaný k jeho stranám, čo bráni jeho zaneseniu.
V Schaubergerových plavebných zariadeniach, ktorými sa dopravovali vyťažené kmene na pílu, sa v rade úsekov dlhých niekoľko sto metrov voda pohybovala po rovine, alebo dokonca proti smeru gravitácie bez akéhokoľvek viditeľného impulzu využívaním "vlastných síl". Tieto jeho zariadenia boli v tej dobe považované za technický zázrak. Na Vysokej škole technickej v Stuttgarte boli prevedené pokusy, či prietokový odpor pri špirálovitom prúdení kvapaliny, v "špirálovej trubici" dodanej Schaubergerom, je nižší než pri prúdení priamom, alebo dokonca pri určitých rýchlostiach vody klesne na nulu, ako Schauberger uvádza. Jeho tvrdenia vraj boli pri pokusoch potvrdené.
Mýtus, že voda sa môže pohybovať výhradne pod tlakom vyvracia aj pozoruhodný nález sira Arthura Evansa, ktorý v rokoch 1990-1931 zreštauroval palác kráľa Minosa v Knósse na Kréte. Ide o kultúru z r. 1 900 - 1 700 rokov pred Kristom. V jednom z nádvorí bola viditeľná časť vodovodného systému pozostávajúceho so zvláštne tvarovaných dielov, ktoré mali v pozdĺžnom priereze kužeľovitý tvar. Tenký koniec jedného segmentu, ktorý bol zasadený do rozšíreného konca nasledujúceho segmentu plnil funkciu injekčnej trysky. Voda sa pri vstupe do širokého hrdla zvírila, a tým sa v nasledujúcom segmente vytvoril podtlak. Týmto spôsobom vznikla rytmicky pulzujúca vírivá dráha, ktorou sa voda pohybovala z hlboko uloženého údolia nahor ku kráľovskému palácu proti smeru gravitácie. Dnes existujú špeciálne profilované trubice, ktorými sa voda pohybuje vpred plynulým krúživým pohybom, podobne ako v oblasti vodného víru. Presné merania preukázali v týchto trubiciach sací efekt.
Schauberger sa domnieval, že len vo vzduchu a vode je využiteľná energia, ktorá by navždy postačovala pre celé ľudstvo. Človek len nesmie používať rozkladné prírodné procesy - ako je spaľovanie, jadrové štiepenie atď. - ale budujúce, koncentrujúce sily, ktoré boli pre výstavbu použité i v prírode. Tvrdil, že forma pohybu, ktorá tvorí, rozvíja, zušľachťuje a buduje, je špirálovitý pohyb zvonku do vnútra, teda pohyb dostredivý. V prírode ho nachádzame napr. v pohybe nášho planetárneho systému, krvi. Príroda používa síce aj odstredivý pohyb, ktorý je priamy, ale používa ho k rozkladu opotrebovaných celkov, aby potom z jednotlivých zlomkov zložila nové formy. Je znepokojujúce, že dnešná technika používa takmer vo všetkých odboroch len expanzívny druh pohybu, v ktorom síce spočíva mocná, ale deštruktívna sila, ktorá musí viesť k všeobecnému úpadku, pokiaľ tento základný nedostatok veľmi rýchlo neodstránime, či už u priemyselných technických postupov, v modernom vodnom staviteľstve, poľnohospodárske, alebo lesníctve.
„Ľudia ma považujú za pomäteného. Možno majú pravdu. V tom prípade je bezvýznamné, či je o jedného blázna na svete viac alebo menej. Ale pokiaľ mám pravdu ja a veda sa mýli, potom nech je Pán ľudstvu milostivý." Schauberger.
Použitá literatúra: Svět kolem nás 1/2002; Svet Grálu 17/2008
