Vystúpila som z auta a nedala mu povedať ani slovo :" Nemám, nedám, choď si zarobiť do roboty." A už ma nebolo. Neviem, či niečo stihol povedať, ale cítila som jeho pohľad na svojom chrbte dokonca aj v odchode, kam nešiel.
Celý nákup som absolvovala celkom rýchlo, napodiv som na nič nezbudla. Na parkovisku ešte stále stál a hypnotizoval východ. Ráznym krokom som zamierila k autu a vykladala nákup. Krúžil okolo mňa asi v piatich metroch a strašne hrešil. Nadával, klial, hovoril oplzlosti. Ale nie tak, aby som všetko počula, ale len tak zvláštne pre seba. Slabšej povahe by nahnal strach, mne začala kypieť žlč.
Vtom mi napadla jedna veta z poviedky, ktorú som čítala v lete: "Teda zdraví a netrpiaci núdzou by nám chorým a ľuďom v núdzi mali byť vďační za to, že vám dávame šancu vykonať dobrý skutok a tým vyrovnať vaše minulé previnenia." (Jozef Banáš, Posledná nevera, str. 153) Samozrejme nie presne v tomto znení, nie som chodiaca encyklopédia. Ale podstata tohto odkazu ma donútila siahnuť do peňaženky. Vytiahla som euro a vrátila vozík na svoje miesto. Zastavila som chlapa s červenou tvárou a vložila mu do ruky mincu. Poďakoval a krížom cez parkovisku zamieril preč.
Zastavila som prúd jeho šialených rečí, alebo som ich len odvrátila od seba? Neviem. Necítila som sa lepšie, ale zelená vlna na križovatke mi spravila lepšiu náladu.
