Konope a legislatíva okolo neho, ktorá sa snaží silou mocou ustrážiť jeho užívanie a distribúciu, je na Slovensku stále veľmi aktuálnou i polarizujúcou témou – a to ako v politike, tak aj medzi bežnými ľuďmi. Najviac vyhrotené debaty na tému konope môžeme samozrejme vidieť v prostredí politických strán a ich kampaní, kvôli ktorým sa celá problematika rádovo zveličuje. Naše politické tábory sa pritom na konope snažia pozerať buď ako na liečivú bylinu, ktorej kriminalizácia nemá v civilizovanej spoločnosti čo pohľadávať, alebo ako na démonickú drogu zo samotných pekiel, ktorej užívatelia sú spravidla narkomani.
Politické boje však pretentokrát nechajme tak. V mojich článkoch sa chcem zamerať výhradne na logické myslenie v rámci základných ekonomických princípov a ich spoločenských presahov. Robím to preto, aby sme sa mohli s nadhľadom vyhnúť klasickým chybám, ktorým podlieha každý, kto sa nechá zlákať práve polarizačnými hrami politkov, ktorí do svojich kampaní vložia každú dobre rezonujúcu hlúposť, len aby si získali v parlamente čo najviac kresielok.
Táto 3-dielna séria článkov nebude výnimkou. Poďme sa na problém konope pozrieť nazaujato a so zdravým rozumom. Vyhnime sa zbytočným záverom a moralizáciám o tom, ako by mala vyzerať taká či onaká legislatíva v našej krajine. Namiesto toho radšej poďme preskúmať stručnú históriu konope, vysvetlime si niektoré ekonomické a spoločenské dopady jeho kriminalizácie, a pozrime sa taktiež na to, z čoho vyplýva súčasná legislatíva nielen na Slovensku, ale na celom svete.
Ako sme si už sľúbili v predchádzajúcom članku, v tomto druhom z našej konopnej série sa pozrieme na zúbok konopnej prohibícii, jej historickým okolnostiam, čiernemu trhu a ich vzájomným súvislostiam.
Dôvody pre prohibíciu
Drogová prohibícia je nepochybne hlavným pilierom každej protidrogovej politiky. Aj Slovenská republika sa zaradila k štátom, ktoré túto politiku zastávajú. Keďže sa tento článok snaží o pochopenie marihuany z ekonomického a spoločenského hľadiska, mali by sme však v prvom rade porozumieť historickým míľnikom, ktoré k prohibícii ako takej viedli.
Ako už isto vieme, konope bolo v ľudskej kultúre používané stovky, ak nie tisícky rokov. Ak v nejakom bode našej histórie došlo k jeho prohibícii, určite sa tak nestalo preto, že by sa konope stalo z ničoho nič spoločensky škodlivým, alebo že by sa dobrí politici len tak zrazu rozhodli, že ho budú regulovať.
Žiaľ, tak ako to býva aj pri mnohých iných reguláciách, tak aj v prípade konope môžeme za jeho reguláciami hľadať v prvom rade politický lobbing, politický marketing a politické súboje. Za primárne dôvody regulácie konope počínajúcej v USA môžeme považovať nasledujúce:
Monopolná likvidácia konkurencie
Keď sa v polovici 30. rokov 20. storočia zdalo, že stroje na spracovanie konopného vlákna boli ľahko dostupné, divízia Hearst Paper Manufacturing Division spoločnosti Kimberly Clark v USA a prakticky všetky ostatné drevárske, papierenské a novinové spoločnosti, sa museli prakticky pripraviť na miliardové straty a možný bankrot. Zhodou okolností práve v roku 1937 si spoločnosť DuPont nechala patentovať nový výrobný proces na výrobu papiera z drevnej hmoty pomocou kyseliny sírovej, ktorý podľa odhadov pokryl 80 % kapacity železničnej nákladnej dopravy na nasledujúcich 50 rokov.
Konkurencia s ekologicky nezávadnou technológiou výroby konopného papiera by tak priamo ohrozila lukratívne finančné plány spoločností Hearst, DuPont a hlavného finančného podporovateľa spoločnosti DuPont, Andrewa Mellona z Mellon Bank of Pittsburgh. Z toho dôvodu sa uskutočnila séria tajných stretnutí.
Andrew Mellon zo svojej pozície ministra financií vtedajšieho prezidenta Hoovera, vymenoval v roku 1931 svojho budúceho príbuzného Harryho J. Anslingera za šéfa novo reorganizovaného Federálneho úradu pre narkotiká a nebezpečné drogy (túto funkciu Anslinger mimochodom zastával nasledujúcich 31 rokov).
Títo priemyselní a finanční baróni skrátka veľmi dobre vedeli, čo dokážu stroje, ktoré dokážu premeniť konope na papier.
Neznášanlivosť a apartheid – keď sa z kanabisu stane marihuana
Po vypuknutí španielsko-americkej vojny v roku 1898 začali noviny Williama R. Hearsta odsudzovať Španielov, Mexičanov a Latinoameričanov, ktorí pracovali najmä na farmách na americkom juhozápade.
Po tom, ako sa armáda Pancho Villu2 , ktorá fajčila marihuanu, zmocnila približne 320 akrov Hearstovej mexickej lesnej pôdy, tieto útoky ešte zosilneli. Počas nasledujúcich troch desaťročí Willaim R. Hearst neúnavne ilustroval obraz lenivého Mexičana “fajčiaceho trávu” (stále jeden z amerických predsudkov.) Hearstove noviny v rokoch 1910 – 1920 zasa tvrdili, že za väčšinu znásilnení bielych žien černochmi môže kokaín. Trvalo to desať rokov, kým Hearst nerozhodol, že biele ženy neznásilňujú “černosi, ktorí sú posadnutí kokaínom”, ale “černosi, ktorí sú posadnutí marihuanou”.
Okrem Hearsta prinášali hysterické titulky o černochoch a Mexičanoch aj ďalšie senzačné bulvárne denníky. Zobrazovali ich ako démonov pod vplyvom marihuany, ktorí hrajú protibelošskú "čarodejnícku" hudbu (džez) a prejavujú svoju neúctu a hriešnosť voči prevažne bielemu obyvateľstvu. Pod neúctou sa pritom mysleli také "zločiny" ako: šliapnutie na tieň bieleho muža, pozeranie sa do očí bieleho muža tri a viac sekúnd, dvojnásobný pohľad na bielu ženu, smiatie sa bielemu mužovi atď." Za tieto zločiny strávili státisíce Mexičanov a černochov spolu milióny rokov vo väzniciach a na tzv. Chain gangs (skupina odsúdených zviazaných reťazami), pričom boli brutálne týraní podľa rasistických zákonov Jima Crowa po celých Spojených štátoch až do 50. a 60. rokov 20. storočia."
Najdôležitejšie na tom všetkom je práve to, že William R. Hearst opakovaným a všadeprítomným používaním upevnil slovo "marihuana" v americkom, anglicky hovoriacom povedomí. Medicínsky správny výraz cannabis bol pritom ignorovaný, a tým pochovaný. Používanie tohto mexického hovorového výrazu – marijuana alebo v amerických podmienkach marihuana – zaručovalo, že si nikto nevšimne, keď sa dôležitý liek a jedna z najdôležitejších svetových plodín zreguluje a neskôr zakáže.
Dôsledky prohibície marihuany
Hlavným cieľom zákazu drog je znížiť počet drogovo závislých a znížiť kriminalitu súvisiacu s drogami. Táto regulácia má však aj negatívne nezamýšľané dôsledky. Azda najväčším z nich je vznik čierneho trhu, ktorý bude predmetom neskoršej kapitoly. Pretentokrát sa však zamyslime nad inými dôsledkami a skúsme sa pritom pozrieť iba na obyčajnú históriu.
Najznámejším príkladom zlyhania drogovej prohibície je zákaz alkoholu vyhlásený v USA v roku 1919.
18. dodatok ústavy platil 13 rokov od roku 1920 a jeho autori si od neho sľubovali odstránenie chudoby, nezamestnanosti, zníženie kriminality a zlepšenie verejného zdravia. Žiaľ, tento experiment mal opačný účinok. Podľa prieskumov sa spotreba alkoholu do roku 1919 prirodzene znížila. Pokles nastal v roku 1921, ale od tohto roku sa spotreba zvýšila. Konzumenti totiž prešli od slabšieho piva a vína k tvrdému alkoholu, často pochybnej kvality, čo malo za následok drastický nárast úmrtí na otravu alkoholom. Je diskutabilné, či prohibícia skutočne znížila celkovú spotrebu, isté však je, že jej zrušenie neviedlo k prudkému nárastu pitia.
Zákaz ópia, heroínu a kokaínu bol v USA zavedený pomerne neskoro, v roku 1914 (zákaz marihuany v roku 1937). Dovtedy boli tieto drogy nielen legálne, ale aj široko dostupné v špecializovaných obchodoch a lekárňach. Boli voľne dostupné u pouličných predajcov a existovala aj možnosť ich zasielania poštou.
V prospech zrušenia prohibície pritom argumentoval aj chicagský ekonóm Milton Friedman, ktorý upozornil na to, že kriminalizácia nejakých látok bude vždy automaticky viesť k syntéze nových a potenciálne nebezpečnejších drog. A teda jednoducho – ak sa obmedzí ponuka, automaticky sa neobmedzí dopyt.
Kriminalita
Ak sa povie “predaj drog”, asi väčšina z nás si predstaví pofidérneho dílera v kapucni v temnej uličke s kriminálnou minulosťou. Stúpenci prohibície preto pochopiteľne tvrdia, že násilie a kriminalita úzko súvisia s užívaním drog a obchodovaním s nimi.
Paradoxne to však bola práve drogová prohibícia, ktorá dala vzniknúť čiernemu trhu a s ním spojenej drogovej kriminalite. Kriminalizácia užívania drog núti každodenných užívateľov porušovať zákon. Porušovanie zákona sa tak časom stáva rutinou a existuje pritom riziko, že sa užívateľ uchýli aj k inej trestnej činnosti, než je len samotné užívanie drog. V dôsledku prohibície sa mnohí užívatelia drog stretávajú s profesionálnymi obchodníkmi, pašerákmi alebo výrobcami. Najmä mladí ľudia sa pridávajú k ich gangom a podobne v nádeji, že si zarobia. Keď sa raz dostanú do konfliktu so zákonom, môže to mať pre nich celoživotné následky, pretože už nie sú schopní získať peniaze legálnou cestou, aj keď niektorí z nich by to možno spätne chceli. Ak by však bolo možné získať drogy legálne, mladý užívateľ by sa takéhoto trestného činu vôbec nemusel dopustiť (aj na tento efekt mimochodom taktiež upozornil ekonóm Milton Friedman).
Keďže však marihuana vytvára len psychickú, nie fyzickú závislosť (je to len v hlave, ak sa rozhodnem prestať, moje telo ďalej netrpí), možnosť páchania majetkovej trestnej činnosti s cieľom obohatiť sa, a tak získať kapitál na drogu, sa naozaj výrazne znižuje.
Zdravotné riziká (prohibície) marihuany
Žiaľ, iba malé percento drog sa vyrába v rovnakom štáte, v akom je neskôr zužitkované. Aby teda bolo drogy ľahšie pašovať, výrobcovia a priekupníci drog sú nútení k hľadaniu nových látok, ktoré by bolo možné jednoduchšie uskladniť. Drogy sú preto najskôr vysoko koncentrované a až následne, na každom stupni obchodu – od výrobcu až po koncového užívateľa – riedené inými chemickými látkami, čím automatixky rastie aj ich nebezpečnosť.
Obchod s mäkkými a teda aj relatívne bezpečnými drogami, ktoré sú však obvykle objemnejšie a horšie skladovateľné (ako je napr. marihuana, hašiš alebo opium) sa tak paradoxne stáva omnoho rizikovejším a menej výnosným než obchod s tvrdými a nebezpečnými drogami, ako sú napr. heroín, pervitín alebo fentanyl.
V množstve prác o zdravotných rizikách marihuany pritom môžeme naraziť na donekonečna omieľané a pritom stále rovnaké štúdie. Americký autor Jack Herrer (po ktorom je mimo iné pomenovaný aj rovnomenný konopný strain) vo svojej knihe The Emperor Wears No clothes (Sprisahanie proti konope alebo Cisár nemá šaty) napr. spomenul zaujímavý prípad Francisa L. Younga, zákonného sudcu DEA (The Drug Enforcement Administration), ktorý po 15 dňoch študovania materiálov a dôkazov a po viac ako ročnom zvažovaní, formálne DEA odporúčil, aby lekárom povolila predpisovať marihuanu. V súdnom vyjadrení z roku 1988 bolo konkrétne napísané:
“Dôkazy v tomto spise jasne dokazujú, že marihuana je účinným prostriedkom na zmiernenie ťažkostí, ktorými trpí veľké množstvo veľmi chorých ľudí. V záujme bezpečnosti sa odporúča, aby sa tak dialo pod lekárskym dohľadom... Bolo by nerozumné, vrtošivé a samoúčelné, keby D.E.A. naďalej stála ako prekážka medzi týmito trpiacimi a prospešnými vlastnosťami tejto látky vo svetle dôkazov v tomto zázname... Marihuana je oveľa bezpečnejšia ako mnohé potraviny, ktoré bežne konzumujeme... Marihuana vo svojej prirodzenej forme je jednou z najbezpečnejších terapeuticky účinných látok, aké človek pozná.”
Ako sa však dalo očakávať, návrh sudcu Francisa L. younga bol v tom čase zamietnutý, pričom legislatíva pokračovaľa vo svojich starých koľajach. A predovšetkým – v odopieraní lekárskeho konope ľuďom napr. na základe nasledujúcich zaujatých antimarihuanových výskumov, ktoré sú, ako už bolo spomenuté, donekonečna omieľané aj v súčasnosti a môžeme sa s nimi veľakrát stretnúť aj v politických kampaniach nášho štátu:
1. Dlhotrvajúce THC metabolity
“Štát tiež tvrdí: keďže metabolity THC zostávajú v tukových bunkách tela 30 dní po užití, už jedna cigareta môže byť veľmi nebezpečná.” (Jack Herrer, Emperor Has No Clothes, 1994)
Možno aj z tohto dôvodu nie je táto záležitosť predmetom vedeckých prednášok, ale štáty a farmaceutické spoločnosti vrážajú peniaze do literatúry, aby informovali rodičov a potenciálnych rodičov o možných dlhodobých účinkoch metabolitov na mozog a reprodukčné orgány.
Lekári, ktorí v USA pracovali na výskume marihuany, však v podstate uviedli, že účinné zložky THC sa rozptýlia pri prvom alebo druhom prechode pečeňou. Zvyšné neutrálne metabolity THC sa potom úplne normálnym spôsobom viažu na tukové zlúčeniny, ktorých sa telo neskôr zbaví, čo je úplne prirodzené. Rovnakým procesom prechádza v ľudskom tele mnoho chemických látok z potravín, bylín a liekov. Väčšina z nich nie je škodlivá a metabolity THC majú menší toxický potenciál ako prakticky akékoľvek iné metabolické zvyšky v našom tele, ktoré človek pozná.
2. Štúdie o poškodení pľúc
Berkeleyská štúdia o karcinogénnosti marihuany z konca 70. rokov dospela k záveru, že "marihuana je jedenapolkrát karcinogénnejšia ako tabak". Toto tvrdenie je však pravdivé len vtedy, ak porovnáme dym z listov tabaku a dym z listov rastliny marihuany. A práve takýmto spôsobom štúdia toto porovnanie vyhotovila.
"Kvety marihuany obsahujú tretinu alebo menej karcinogénneho dechtu ako listy tabaku a v podstate všetky karcinogénne látky sa dajú eliminovať používaním vodnej fajky. Náš štát túto informáciu a jej význam v závere tejto štúdie pri rozhovore s novinármi vynechal. V skutočnosti je politikou štátu USA prirovnávať list k listu, hoci je všeobecne známe, že 95 až 99 % marihuany, ktorú Američania fajčia, tvoria vrcholky kvetov (alebo celé kvety) samičej rastliny." (Jack Herrer, Emperor Has No Clothes, 1994)
A aj keď nebol doposiaľ zaznamenaný jediný prípad rakoviny pľúc v súvislosti s fajčením marihuany, je nutné si priznať, že spaľovanie čohokoľvek si so sebou nesie určitý stupeň zdravotného rizika, keďže pri ňom vznikajú karcinogény.
Všetkým prípadným karcinogénom sa však dá zamedziť vaporizáciou konope a neprekračovaním teploty 200 ˚C, pri ktorej sa môže uvoľňovať karcinogénny uhľovodík benzén.
Samozrejme, je logické, že v 80. a 90. rokoch, ktoré sa týkajú vplyvu marihuany na pľúca, nemohli v tom čase o nejakej vaporizácii ani len počuť. Menej logické však je, že na rovnaké štúdie sa odkazuje aj množstvo súčasných protimarihuanových prác, pričom sa na možnosť vaporizácie úplne zabúda.
Čierny trh
V kapitole o dôsledkoch prohibície marihuany sme si sľúbili, že k téme čierneho trhu sa ešte vrátime. A práve teraz nadišiel ten správny čas.
Dôsledkom prohibície drog je pravdepodobne zníženie spotreby týchto návykových látok. Ďalším neplánovaným dôsledkom prohibície je však aj vznik nelegálneho – čierneho trhu. A takýto trh je od legálneho trhu diametrálne odlišný.
Na čiernom trhu sa veľmi pravdepodobne presadia podnikavci iného rázu než na legálnom trhu. Na legálnom trhu uspejú v konkurencii podnikatelia, ktorí dokážu najlepšie uspokojiť potreby ľudí, ktorí prinášajú na trh nové, inovatívne výrobky, ktorí dokážu vyrábať výrobok efektívnejšie ako konkurencia a ktorí ho dokážu predávať lacnejšie. Kdežto na čiernom trhu sa najlepšie presadia tí, ktorí dokážu najrafinovanejšie utajiť svoje aktivity, ktorí sa dokážu vyrovnať so štátnou prohibičnou politikou, ktorí sa nezdráhajú použiť násilie na ochranu svojich záujmov atď. Na rozdiel od legálneho trhu štát nemá možnosť kontrolovať a regulovať čierny trh a zavedením prohibície sa vzdáva možnosti tento trh zdaňovať. Čierny trh teda nie je rovnaký ako legálny trh a myslieť si, že ním trpí iba štátny rozpočet je veľká chyba. Trpia nim v provom rade spotrebitelia.
Je však prohibícia ako taká dostatočne efektívna? Môžeme jej aspoň poďakovať za zníženie konečného množstva uživateľov drog, aj keď nám často koreluje s posilnením čierneho trhu?
Práve tejto téme sa povenujeme v ďalšom článku z našej série.
Zdroje
Knižné zdroje
FRIEDMAN, Milton a SZASZ, Thomas S., 1992. Friedman and Szasz on Liberty and Drugs: Essays on the Free Market and Prohibition. Drug Policy Foundation. 180 s.
DOLEŢAL, Jiří X., 2010. Marihuana: užitečné rady. Praha: Levné knihy. 78 s
HERER, Jack, 1994. Spiknutí proti konopí aneb "Císař nemá šaty!": Nezkreslený výklad o cannabis - konopí, konopné prohibici a o tom, jak může marihuana zachránit svět. Bystřice pod Hostýnem: Cannabis sativa. 141 s.
