Pár dní po premiére som predával auto kamarátovi policajtovi. Ja moc neobľubujem státie v radoch a tak ma celkom potešila informácia, že policajti majú zvláštny deň, kedy na dopravnom inšpektoráte vybavujú ich stránky. Človek by čakal, že sa radu vyhne. Vôbec nie, normálne sme stáli v rade, akurát, že celý rad sa navzájom poznal, všetci si tykali, len ja som bol prišelec. Kamarát Stano po celý čas mlel o našej vydarenej premiére. Úplne ma zmagoril. Po celý čas, čo nám vybavovali papiere, rozprával, evidentne sa chválil kamarátom policajtom, že ma pozná. Aspoň tak sa mi zdalo. Citoval z mojich replík, chválil svetlá... No nezblnite z toho. Neprestal ani keď sme už boli na rade my, prebrali naše papiere a po chvíľke sa vyklonil človek v uniforme. Evidentne si ma chcel pozrieť zblízka, myslel som si. „Jeden podpis vás poprosím..." Usmial som sa nacvičeným úsmevom (trénoval som už dávnejšie pred zrkadlom) a zámerne trošku hlasnejšie, akože o nič nejde, sa pýtam: „A pre dcérku či pre manželku?" Ujo v uniforme sa na mňa dlho skúmavo pozeral a rovnako zvýšeným hlasom, len menej teatrálne, odrovnal môj celebritizmus: „Pre dopravný inšpektorát, ale venovanie nám tam nepíšte..." Takú salvu smiechu nevyvolala žiadna z mojich postáv na javisku.
Predstavenie Snehulienka a zopár trpaslíkov hráme strašne radi a na naše malé mesto neuveriteľne veľa krát. Teší nás záujem nášho publika a tak vďačne a s láskou pripravujeme všetko k predstaveniu. Naše decká majú dokonca podpiskarty a už sa stalo takým zvykom, že vždy po predstavení sa podpisujeme. Mamičky nám potom volajú, že Tamarke chýba podpiskarta Kráľovnej, Filipko ešte nemá kompletné tanečnice. Najmä tie a ich podpisy sú vzácne, pretože nie vždy majú čas na autogramiádu.
V predstavení hrám popleteného Poľovníka a robí mi nesmiernu radosť, že môžem rozdávať podpisy. Niektoré deti sa dokonca so mnou chcú aj odfotiť. Nedávno som takto podpisoval kartičku a popritom sa pýtam malej Ninušky (možno to bola Sofinka): „Tak, kto sa Ti páčil najviac?" Malá, mohla mať tak štyri, možno päť rokov, mi hovorí detským hláskom. „No, najviac Snehulienka, Kráľovná, kráľovské Zrkadlo....a...ani Ty mi nevadíš..."
Včera po predstavení mi už došli podpiskarty a tak som sa podpisoval na bulletin. Ako vždy, decká s mamičkami, tie odvážnejšie už bez rodičov, obklopili naše deti, fotili sa a čakali na podpisy. Najmä pri Viki (Zrkadlo) a pri Ivanke (Snehulienka) bolo plno. Videl som, že babám tiež dochádzajú kartičky s ich fotkou, tak som vzal kopu bulletinov a postavil som sa k nim, aby som im brožúrku v prípade potreby podal ako náhradnú pamiatku na predstavenie. Prišlo ku mne chlapča. Od pohľadu môj fanúšik. Chlapci totiž radi na Poľovníka aj počas predstavenia vykrikujú poľovníkov slogan. „Poľovník a dal by si mi...." a clapča ukazuje na bulletin... „Pravdaže," kľakol som si k nemu, žmurkol som a pýtam sa: „Podpíšem sa k svojej fotke v bulletine, lebo kartičku už nemám, dobre?" Chlapča zachmúrilo obočie, pozrelo na rad pri ozajstných hviezdach a odseklo mi: „No dobre, ale rýchlo..."
Tak takáto ja som hviezda...
