Odvtedy sa objavuješ len sporadicky a veľmi komplikovane. Videl som Ťa v usmievavých očiach na zastávke autobusu, videl som Ťa v bare, ba dokonca som Ťa stretol aj na pešej zóne pri fontáne. Vedel som, že si to Ty, len som nenabral odvahu prísť k Tebe a povedať Ti to.
Tak si sa len usmievala a vedela si svoje: „Ešte nie je pripravený, ešte nie je ten správny čas.“ Opäť si dovolila vesmíru, aby Ťa odviezol preč
Objavuješ sa pravidelne a vždy v momentoch, ktoré sú čím ďalej, tým šialenejšie. Už viem, čo chceš. Aby som sa obetoval, aby som Ti dokázal, že som Ťa hoden, že si Ťa zaslúžim. Neviem, či som schopný obety a neviem koľko obetovať, aby som ostal človekom. Dávaš mi znamenia, zatiaľ ich nechápem, ale už ich aspoň vidím. Ponúkaš mi nové priateľstvá a ja ich neodmietam. Nechávaš ma vidieť, že aj iným kladieš prekážky pod nohy, že nie si krutá len ku mne. Objavuješ v ľuďoch tie najkrajšie vlastnosti a prekrývaš klamstvom. Tak ako vieš byť krásna a chápavá, dokážeš ublížiť a bolieť. Nechávaš ľudí lietať v oblakoch, písať básne, aby si im potom vytrhla srdce a utopila ich v slzách.
Začínam chápať, prečo Ťa pomenovali tak silným menom. Ja sa ho snažím nevyslovovať, lebo mi vždy vyschne v ústach. Ale to patrí k tomu, zlomený hlas, rozstrasené kolená a upotené dlane. Bez toho by to nebolo ono. Mám rád tvoje prejavy, najmä tie nečakané, rozpačité a strašne krásne. Ako objatie medzi regálmi, alebo keď uprostred hádky niekto poviem Ľúbim Ťa a celá hádka prestane dávať zmysel.
Stále Ťa hľadám, a myslím, že som ani na minútu neprestal, aj keď som sa dlho tak tváril.
Áno viem, párkrát som Ťa držal v náručí a potom stratil. Viem aj to, že vlastnou vinou. Neviem len, prečo som vinníkom stále ja. Čím som starší tým mám väčšiu potrebu Ťa nájsť. Je to však stále komplikovanejšie a hlavne bolestivejšie.
Mám proste potrebu lásky...
