Trochu závidím našim dedom. Som Husákovo dieťa, a oni (dedovia) to mali jednoduché. Trošku si zazomierali za vlasť, zapartizánčili a hotovo. Stačila už len nejaká tá fajka v ústach, spomínanie, ako ich fašisti ponaháňali po lesoch, a bolo. A ak boli skutoční frajeri, tak rovno položili život a bolo.
Ich synovia to mali už ťažšie. Ale nie veľmi. Stačilo byť hlavne dobrým súdruhom a držať rodinu pokope, lebo veď rodina je základ štátu. Síce sa polovica z nich rozviedla, trošku prekvital alkoholizmus a občas padla aj nejaká tá facka manželke ...
ale veď kto ženu neudrie, akoby ju ani neľúbil, nie?
Ak deti nemlátil, a ak aj so ženou nežil, ale zaplatil výživné, tak bol vlastne frajer. Najmä, ak syna naučil, čo je chlapská robota a čo ženská.
Chlap má smrdieť tabakom, nosiť domov peniaze a občas vziať rodinu do Jugošky.
My sme neboli v Jugoške, ale za to sme chodili na chatu do Tatier... Pamätám si ako sme s otcom pripravovali našu škodovku...
Ak ste sa práve naštvali — prepáčte. Trochu to generalizujem a preháňam. Nič nie je a ani nebolo čiernobiele. Boli skvelí otcovia, takí tí normálni, a potom aj tí, čo viac ubližovali, ako pomáhali. To sa asi nezmenilo. Ale doba, doba sa zmenila.
Mňa otec naučil čítať. Naučil ma jazdiť na traktore. Veľmi chcel, aby som bol zručný, ale zvládol aj to, že som nebol. A ja som mu za to dodnes vďačný. Vďačný za to, že ma vzal na výlet na člnku po Veľkom Léli. Že so mnou chodil na bicykli po chotári. Že ma naučil mať rád zvieratá a aj sa o ne starať. Že sme spolu chodili na hody, (na kolotoče) naučil ma strielať so vzduchovky aj že nemám mieriť na krivé špajle. A som vďačný aj že ma naučil stáť si za chlapským slovom.
Ale vďačný som aj za to, že dodnes presne viem, čo nechcem: aby ma moje deti niekedy v živote videli opitého. A že by človek mal vedieť hovoriť o tom, čo sa mu deje v hlave — aj vtedy, keď je zle.
V každom prípade mám pocit, že v časoch našich otcov sa to akosi celé neriešilo. Alebo si to aspoň nepamätám. Od pondelka do soboty sa drelo. Najprv v družstve a potom doma. Keď bol, úpek tak od svitu do siedmej na zahrade. Kto nedrel na záhrade do odpadnutia, zanedbával rodinu... Raz som sa na poli pozvracal... mal som úpal.
Keď som mal sedemnásť, povedal som si, že nech sa deje čokoľvek, vždy chcem zarábať toľko, aby som nemusel drieť v poli.
Dnes píšem články o tom, ako práca na záhradke predlžuje život. Keď som bol malý, tak ho brala... Jediný deň, kedy rodina mala, mohla a občas aj bola spolu, bola nedeľa... ak nebola práve jar, alebo jeseň a bolo treba nedeľu dať záhrade. Vtedy ani nedeľa svätá nebola. Rola otca sa neriešila vôbec.
Skôr išlo o to, aby rodina, štát a strana prosperovali. A otec? Proste stačilo, ak neprepil rodinný rozpočet a ženu na verejnosti nebil — a hotovo.
No a teraz sme tu my. Ich synovia.
Nám sa zrazu zjavila taká vec: otvorili sme sa svetu, ktorý to už rieši. Možno až moc. Otec má byť pre dcéru ako kráľ pre princeznú. Pre syna má byť hlavne vzorom, ktorý sa o jeho mamu (nemusí byť manželka) stará ako o kráľovnú. Rozvodovosť je rovnaká, možno menšia, ale veľa mužov sa už do svadby ani neženie. Veď načo, keď sa majú radi, papier netreba. A ak to nevyjde, odídu od seba tak či tak, len bez komplikácii. Rozvodoví sudcovia viac-menej súhlasia. Komplikované.
Môj otec mal obrovské ruky, lebo celý život ťažko pracoval. Pamätám si, ako ma chcel pohrýzť menší túlavý vlčiak, a otec ho dvoma údermi zniesol zo sveta. Dnes by to bolo z troch pohľadov na titulkách bulváru. Od detskej traumy až po ochranu túlavých psov. Vtedy to bolo len nepodarené sobotné ráno, ktoré sme napokon strávili okopávajúc papriku v riadku, ktorý začínal pri železnici a končil na hradskej ceste. My sme tam mali rodinné fotenie. Pekne oblečneným nám naša Lilian spravila krásne fotky.
Dnešní oteckovia vyzerajú ako kanadskí drevorubači, pokiaľ ide o účes a bradu, a ako model z broadwayského muzikálu, pokiaľ ide o oblečenie a žabky na nohách. A otcovia majú byť hlavne tí, čo chlácholia a sú prítomní. Neviem čo to znamená.
Môj starší syn sa práve prebíja kiahňami. Predvčerom sme spolu strávili celý deň. Staral som sa o neho, nosil mu vodu a džús, hrali sme sa na PlayStation, pozerali Harryho Pottera. A dovolil som mu trochu sa poľutovať, lebo mamina to nerada vidí.
Dcére neviem zapliesť vlasy, ale keď ju beriem do škôlky, pani učiteľka sa len usmeje a pomôže. Nezdvíha nado mnou obočie. A občas malej niečo zabudnem v skrinke, ale zatiaľ som vždy trafil obe deti a priniesol domov tie správne. Obe som naučil plávať. A s Ondrom sme už dvakrát (či trikrát?) šli na bicykli až k domčeku. Stačí to? Netuším.
Ale majú všetko, čo potrebujú. Len všade píšu, že by nemali mať. Že fínske deti sú preto šťastné, lebo nemajú všetko automaticky a nepustia ich na sieť. My ich pustíme, keď chceme prežiť návštevu v ambulancii bez ujmy.
A potom, vraj, dobrá doba vychováva slabých synov a ťažká doba tých silných. Ale ja nechcem, aby moje deti boli slabé. Ale nechcem ani, aby mali ťažkú dobu. Zvlášť keď toť kúsok od našich hraníc hrdí otcovia kalkulujú s tým, či pôjdu zomierať oni, otcovia alebo ich synovia.
A ak zomierať nechcú a odídu z vlasti, tak naši najmúdrejši krčmoví hrdinovia sociálnych sietí presne vedia, akí "zbabelci" to sú. Lebo zomierať treba, aj keď sa nerozhodli oni, ale Rus. Žijeme čudnú dobu... Ja sám neviem, ako by som sa rozhodol. Čo je viac česť, hrdinstvo, vlasť, či život?
Byť otcom je ťažké. A áno, viem, byť mamou je tisíckrát ťažšie. Ale má byť Deň otcov, tak dovoľte malé zamyslenie.
Načítal som veľa kníh. A najviac sa mi páčila jedna myšlienka:
„Pokús sa pekne žiť a ľúbiť ich mamu — a tie deti sa už len pridajú."
