Píšem vám tento otvorený list, aby ste pochopili, aká silná vec sa pre nás, pre vás, ale hlavne pre všetkých Rebelov momentálne deje.
Súbor, to sú ľudia, čo sa majú medzi sebou radi. Súbor je druhá rodina, kde smieš plakať aj sa smiať. Keď budete v sobotu stáť na javisku, obzrite sa okolo seba, prosím. To všetko okolo vás, to, čo vás pritiahlo do súboru, tá atmosféra, tí ľudia pred vami... to všetko sme my, Rebeli. A teraz ste to už aj vy.
Hneď na úvod chcem povedať toto: vy, naše „čučky rebelské“, ste najmladšími členmi folklórom inšpirovaného súboru Slovenskí rebeli. A hoci ste u nás v súbore už dlhšiu dobu a stáli ste s nami aj na pódiu, v sobotu nás čaká premiéra, v ktorej to najdôležitejšie slovo a najväčšiu váhu nesiete práve vy. Ste generácia, ktorá má prevziať štafetu.
Aby ste vedeli, máte môj obdiv. Po 4 náročných dňoch na javisku ste včera večer vyhrali s Andy v súťaž v Maďarsku. Super. Ste šikovné. Ale nie o tom chcem.
Chcem vám však povedať čosi iné. Niečo oveľa dôležitejšie, ako je vaša šikovnosť a talent. Preberáte štafetu v súbore, ktorý v mnohom určil smerovanie životov viacerých z nás – nielen na javisku, ale aj v hľadisku. Keď sme v roku 2012 vznikali a chceli sme nadviazať na Dramaťák vlastným rebelským projektom, nemali sme nič. A keď píšem, že nič, tak je to presne to, čo máte v prázdnych dlaniach. Iba pot a odhodlanie. Nič viac.
Ale veľmi sme chceli. Museli sme zháňať peniažky len na to, aby sme si vôbec vedeli zaplatiť nájom. Naše prvé väčšie vystúpenie bolo v malej dedinke na juhu Slovenska, v Hornej Zlatnej. Aby sme vôbec mohli vystúpiť, museli sme naraz docvičiť basu a popritom natierať javisko či chystať oddychovú zónu a liať betón. Na trávniku sme sa snažili postaviť si nejaké prvé choreografie. Julkina mama a iné mamy nám šili naše prvé rebelské sukne. Aj moja spolužiačka z výšky, aj tety z Klubu dôchodcov. Prvé nohavice boli kuchárske biele gate, na ktoré mi prišili vzor. Keď sme zohnali trochu peňazí, Julka si kdesi požičala svadobný kroj, pozháňali sme látky a dali si ušiť ozajstné kroje. Stálo to toľko, čo ojazdené auto. Keď bola Julka so Slavom v Kováčovej po nehode, ako rehabilitáciu vyšívala košele. Rukou o ktorej povedali, že na husle už hrať nebude.
To preto na vás staršie baby zazerajú, keď kroje „nevhodne ukladáte“. Pre vás je to možno len kus farebnej látky, no pre nás je každá jedna súčiastka kúsok z nás. Kúsok peniažkov, ktoré nešli na drink, ale odložili sa, len aby sme mali naozajstný kroj. Áno, dnes máte pocit, že ich sú stovky. Sú... ale každý jeden má svoj príbeh, ktorý sme si odžili.
V predstavení máte všetky svoj vlastný mikrofón, človeka, ktorý vám ho nastaví, ktorý ho po vás odprace, vypne, zapne. Sú tu ľudia, ktorí vás zvučia, osvetľovač, ktorý dokáže za pár hodín vytvoriť krásnu atmosféru. To však nebolo vždy tak. Najprv sme museli presvedčiť sponzorov, aby cudzie pubertálne decká vôbec podporili. Museli sme sa rozhodovať, či kúpiť kroj, basu alebo mikrofón. Zvučiť sme sa učili za pochodu. Akú obrovskú radosť sme mali z prvých kulís, ktoré sme si sami spoločným úsilím postavili...
To, že dnes máme kulisákov a technikov a že majú vôbec s čím pracovať, nevzniklo samo. Za tým všetkým sú ľudia. Potom, čo naše prvé dielka oslovili verejnosť, prišli ľudia, ktorí si povedali, že nám pomôžu. Mnohí do toho išli bez honoráru, naopak, často prispeli, len aby sme neskončili.
Zatiaľ čo my sa vám občas musíme prosiť, aby ste prišli na skúšku, nemeškali a sústredili sa tam, niekto iný, kto s vami stojí na javisku, precestoval stovky kilometrov, aby mohol skúšať tiež, a popritom tajne pošle nemalú časť výplaty na elektrinu, aby sme vôbec mohli fungovať. Lebo tak to je.
Prosím, toto nie je výčitka a ani starecké mudrovanie. Len chcem, aby ste to vedeli. My všetci sme veľmi radi, že vy si takýmito vecami už nemusíte prechádzať.
Sme radi, že vám nikto nehádže polená pod nohy, že si nikto nedovolí smiať sa vám za to, že niečo chcete skúsiť. Že vám nikto nezakazuje tvoriť... Nám sa to všetko dialo. Ale nehovoríme o tom, lebo už to mrzí aj tých, ktorí to robili.
Prešli roky a my sme dokázali niečo, čo sa zdalo nemožné. Ak by ste googlili, našli by ste to všetko v archívoch. Ale nechceme, aby ste to robili, chceme vám to odovzdať takto. Ako niečo krásne. Postavili sme niečo, na čom vy teraz môžete zakladať, čo môžete zväčšiť, zosilniť a skrásnieť. Ale rovnako tak to môžete oslabiť, rozbiť a nakoniec neostane nič. V istom okamihu a k nemu sa blížime, to bude vo vašich rukách. V istom okamihu bude na vašom rozhodnutí, čo bude ďalej.
Vždy, keď mám úzkosť z toho, čo bude, poviem si: „Ja už nemusím dokazovať nikomu nič...“ Je to pravda a lož zároveň. Išiel by som sám proti sebe, ak by som povedal: robte si, čo chcete, ja od toho dávam ruky preč. Je to obrovská časť môjho života. Veľká časť toho krásneho, čo som v živote prežil, mala súvis s Dramaťákom a s Rebelmi. Nie je náhoda, že tu vznikli partnerstvá a manželstvá. Dúfajme, že navždy.
Keď budete v sobotu stáť na javisku, myslite na to. To, čo vás pritiahlo do súboru, diváci, kroje, kulisy to všetko sme my, Rebeli. A teraz ste to už aj vy.
Je v tom veľa zodpovednosti, veľa práce, potu, smiechu aj sĺz. Ale predovšetkým je to láska. A čím viac jej dáš, tým viac jej dostaneš. Myslite na to vždy, keď idete na tréning a nechce sa vám. Vždy, keď sa potrebujete porozprávať a zistíte, že máte s kým. Vždy, keď vám publikum zatlieska.
Áno, ste šikovné, ste krásne a sme nesmierne radi, že ste s nami. Ale dávame vám do rúk niečo oveľa viac ako len predstavenia. Dávame vám do rúk nás, našu históriu a našu budúcnosť.
Veľa šťastia.
