Nedávno ma učili, že na to, aby napríklad gitara alebo husle vydali zvuk, je treba rozochvieť struny a tie pomocou dreva a správneho tvaru otvorov vydajú zvuk. Záleží len na človeku, ktorý ten nástroj drží a ovláda, aký bude ten zvuk, aká bude súhra tónov. Nástroj dá tónom len farbu. Lenže občas sa stáva, že gitara vylúdi tón, len čo ju chytí jej majiteľ do rúk. Ten tón, či melódiu, počujú len oni dvaja. Gitara a majiteľ. A je v nej všetko. Slzy, ktoré stiekli po naleštenom dreve, keď sa hralo v strašne prázdnej detskej po smutnom rozhovore. Hnev, ktorý bolo treba zo seba nejako dostať a aj kvapôčka šťastného potu, keď sa po tisícich pokusoch konečne podarilo zahrať pieseň bezchybne. V tónoch sú všetky tie vône z táborákov a z vlakov, ktorými sa cestovalo. To preto sa Robina tak hnevala, keď sa mi podarilo jej starú gitaru zhodiť zo skrine. Hnevala sa napriek tomu, že som ešte v ten deň doniesol úplne novú. So starej sa kúsok odlúpil a s novou to akosi nebolo ono. Tá nová k nej asi ešte nehovorí a tá stará sa asi hnevá. Ani jednej sa ja už nesmiem dotýkať. Dnes už chápem prečo.
Aj husle našej primášky v novom súbore komunikujú. Opäť sme robili Ujcov festival v Hornej Zlatnej a tam som si to všimol. Jej husle hrajú inak, keď sa ona hnevá. Hrajú inak, keď má v hľadisku rodičov a inak, keď si ona myslí, že ju nik nepočuje. Husle vtedy prezrádzajú tóny, ktoré sú určené len jej a srdcu človeka, ktorý o tom nevie, len ich cíti. Niečo sa v jej živote niekam pohlo, niečo vrátilo a jej husle zrazu hrajú šťastnejšie. O malý kúsok neskôr je zrazu šťastná aj ona.
Netuším, či majitelia hudobného nástroja tušia o existencii tohto zrkadla duše, ktorý ukrýva hudba v nástroji. Ja som sa, žiaľ, so žiadnym takto nezžil. Mám síce klavír od mamy, ktorá po premiére niektorého z našich muzikálov usúdila, že nadišiel čas vštepiť mi hudbu a darovala mi klavír. Lenže, to už som mal tridsiatku bližšie ako dnes, keď sa od nej vzďaľujem a žiaľ, len deti sú ochotné a hlavne schopné počúvať nástroj, keď sa učia spoločnú reč. Samozrejme, napriek veku a istej dávke netrpezlivosti, ktorou disponujem, som sa začal na klavíri učiť hrať. Avšak, keď klavír videl, že ho podvádzam so syntetizátorom len preto, že má displej, na ktorom svieti čo kedy stlačiť, tak to so mnou vzdal. Ale nevadí. Môj klavír vie, že ako náhle budem mať moc nad nejakým dieťaťom, sťaby ozajstný otec posadím dieťa ku klavíru a zoznámim ich. Spoločne s klavírom spravíme tú istú chybu, čo spravili všetci rodičia a hudobné nástroje slávnych hudobníkov, naučíme dieťa žiť naše sny. Už sa strašne teším ako bulvár v roku 2035 napíše, že jej (jeho) despotický otec nepustil malé dieťa hrať sa, pokiaľ neodohral povinnú skladbu dňa. Ja potom položím tie noviny na môj klavír a poviem: „vidíš starký, tak sme to dokázali..." A on mi možno potom zahrá tú melódiu. Tú, ktorú počujú len tí hodobníci, čo prepožičiavajú svoju dušu a srdce "neživému" nástroju. Iste to bude v A - mole, pretože A - mol je hrozne sympatický. A tiež bez poplatkov SOZE, lebo tie sympatické nie sú a neplatia sa, ak melódiu budem počuť len ja...
