Sú osudy, ktoré presne zrkadlia zložité a často kruté dejiny 20. storočia na Slovensku. Príbeh plukovníka Petra Juríka je kronikou muža, ktorý zasvätil svoj život službe vlasti. Keď prišla rozhodujúca morálna skúška, odmietol skloniť hlavu. Jeho vlasť sa otočila proti nemu no on neprestal milovať Slovensko a jeho ľud.
Z lesov Liptova do prvej línie
Peter Jurík sa narodil 26. mája 1921 v Liptovskej Tepličke. Narodil sa s priezviskom Collavino, po otcovi z Talianska, no štát mu meno zobral a pridelil mamino za slobodna. Jeho mladosť sa spájala s tvrdou prácou v lesoch v okolí Malužinej a Liptovského Hrádku. Keď Európu zachvátila vojna, ako mladý vojak neváhal a koncom augusta 1944 sa aktívne zapojil do Slovenského národného povstania. Bojoval pri Malužinej a Vydrani a po zatlačení povstania do hôr sa mesiace skrýval pred nemeckými jednotkami. Vo februári 1945 úspešne prešiel frontom, narukoval k 1. československému armádnemu zboru a ako náčelník prieskumu sa podieľal na záverečných bojoch za oslobodenie republiky.
Rešpektovaný veliteľ a zlomový rok 1968
Po vojne spojil svoj profesionálny život natrvalo s armádou. Vynikal veliteľskými i organizačnými schopnosťami a postupne stúpal vo vojenskej hierarchii až do hodnosti podplukovníka. Koncom júla 1963 prevzal dôležitú funkciu náčelníka Okresnej vojenskej správy v Komárne. Vďaka svojej povahe si vybudoval široký okruh priateľov a tešil sa mimoriadnemu rešpektu nielen u kolegov, ale aj u širokej verejnosti.
Úspešná kariéra sa prudko zlomila v auguste 1968. Príchod okupačných vojsk Varšavskej zmluvy bol pre muža, ktorý osobne prelieval krv za slobodu, absolútne neakceptovateľný. Rázne odmietol prítomnosť cudzích armád a otvorene sa postavil na stranu Matice slovenskej, ktorá v tom čase predstavovala silný pilier národného vzdoru.
Cena za pravdu a vynútený odchod
Nastupujúci normalizačný režim mal zásadný problém. Petra Juríka vzhľadom na jeho obľúbenosť a vysoký morálny kredit nemohli len tak ľahko spoločensky zdiskreditovať. Totalitná moc sa preto uchýlila k najtemnejšiemu riešeniu – bol na neho spáchaný atentát. Pokus o fyzickú likvidáciu síce nevyšiel úplne, no zanechal vážne a trvalé následky na jeho zdraví. Dobový cynizmus sa prejavil naplno v snahe o zahladenie stôp: nevydarený atentát sa oficiálne zamietol pod koberec ako „chyba vojaka“, ktorého za tento vykonštruovaný čin absurdne postavili pred súd.
Tieto traumatizujúce udalosti, podlomené zdravie, no predovšetkým absolútna strata viery v stranu a armádu, viedli k jeho predčasnému odchodu do dôchodku. Z armády bol formálne prepustený v roku 1971 s ponižujúcou doložkou „v zálohe nezaraďovať“.
Sakury v Komárne a neskorá spravodlivosť
Ani po vynútenom stiahnutí sa do ústrania nezaháľal. Svoju neutíchajúcu energiu venoval šlachteniu rastlín. Mimo iné vyšlachtil odrody paradajok - býčie srdce, Snažil sa venovať aj mestu a verejnému priestoru. Málokto dnes tuší, že práve vďaka jeho iniciatíve malo mesto Komárno donedávna vo svojom centre vysadené nádherné japonské čerešne – sakury, ktoré každý rok na jar pripomínali jeho rukopis. Štátna moc jemu aj jeho rodine naďalej znepríjemňovala život. Až do posledných dní ho sledovala a rozpracovávala ŠTB.
Jeho životná púť sa uzavrela v roku 1983. Hoci sa Peter Jurík nedožil pádu totality, hoci sa mu jeho vlasť hanebne otočila chrbtom, nikdy nestratil vieru v Slovensko. Nikdy neprestal milovať krajinu za ktorú bol ochotný položiť svoj vlastný život. Ostal tvrdým chlapom s rovným chrbtom.
Spravodlivosti a zaslúženého uznania sa dočkal až posmrtne, po páde totality. V roku 1990 mu Matica slovenská in memoriam udelila vyznamenanie za odvážne hájenie jej mena v najťažších časoch.
Neskôr sa o nápravu svojej historickej chyby pokúsila aj samotná armáda, ktorá Petra Juríka, v snahe odčiniť vtedajšie krivdy, in memoriam povýšila do hodnosti plukovníka.
Na náhrobnom kameni pod ktorým odpočíva aj so svojou manželkou Annou je nápis.
"Nech je vám ľahká zem, ktorú ste mali tak radi."
(zostavené na základe informácii ÚPN, a archívov MO SR) autor ďakuje za významnú pomoc priateľovi generálovi Petrovi Vojtekovi.
