Napísať tento blog jednoduché nebude. A je to asi prvýkrát, kedy dúfam, že jeho čítanosť nebude viac ako v desiatkach. Kedysi dávno som si ale povedal, že môj blog bude nepravidelným zápisníkom udalostí môjho života, ktoré som v danom momente považoval za zásadné.
Niektoré takými boli, iné nie.
Dôležité však je, že ovplyvnili mňa aj moje okolie.
A raz možno poslúžia napríklad mojim deťom, aby sa čo-to dozvedeli o svojich koreňoch, o dobe ich detstva či o mne.
Už sedem rokov som otec.
Na úvod mám potrebu povedať, že sa nepovažujem za nejak ideálneho alebo šialeného otca.
Skôr naopak – želal by som si mať viac energie venovať sa deťom, viac chuti a najmä času tráviť s nimi. Ale nie som ani typ človeka, ktorý by nechával úplne všetko na manželku, neutekám z domu.
Deti od bábätka kúpem ja a buď jedného alebo druhého ukladám na spánok.
Ale raňajky robí proste lepšie maminka, ja neviem dcéru učesať a tak. Verím, že to poznáte.
Mám skvelú manželku – a tým prítomnejším rodičom je naozaj ona.
Že som až tak prepojený so synom, som naozaj netušil. A možno to ani tak nie je a je to len nejaká forma fantazmagórie, ale všetko tomu nasvedčuje. Vlastne tento blog by mal byť testom, či tomu naozaj tak je.
O čo ide.
Aktuálne – od začiatku septembra – sa trápim s bolesťami konečníka ( no áno… nepríjemná téma, ale väčšina z nás ho má).
Ale takými ozajstnými bolesťami, že viem, čo znamená výraz „škrabať zubami omietku“.
Pre názorné vysvetlenie si pomôžem takto:
predstavte si, že by vám do zadku niekto vrazil hrdzavú tyč obohnanú ostnatým drôtom... asi taký pocit to je.
Problém so žilami mám dlho.
Zdedil som to po otcovi. Niekoľkokrát mi odstraňovali kŕčové žily a Barrovou ligatúrou mi pred pár rokmi odstraňovali vnútorné hemoroidy. Odvtedy som sa naučil mať to pod kontrolou.
Raz-dvakrát ročne sa to na chvíľku vracia, ale viem presne, ako to zvládnuť. Žiaľ, začiatkom septembra sa pocit hemoroidu vrátil. A nič overené nezaberalo.
Bolesť začala v septembri.
Po dvoch týždňoch sa už bolesť vystupňovala natoľko, že som šiel k proktochirurgovi.
Ten mi našiel absces, zápal a predpokladaný nález fistuly – teda akejsi dierky, ktorá sa napĺňala hnisom, praskala a spôsobovala bolesti. Odoslal ma na MRI a na špecializované pracovisko.
Plus – kvôli abscesu – nasadil dvoje antibiotík.
Nebudem teraz riešiť časové súvislosti.
Keďže nejde o život ohrozujúci stav, čakanie na MRI a aj na špecialistu boli týždňové záležitosti.
Medzitým antibiotiká ako-tak zaberali, povedzme, že bolesť bola manažovateľná.
Nezmizla, ale vďaka analgetikám sa dala ako-tak zvládať. Žiaľ, nemám statočnosť mojej manželky a na mojej psychike sa to odrážalo dosť. Navyše lieky proti bolesti mi nerobia dobre v žalúdku ani v trávení a motal som sa v kruhoch.
Niekoľko diagnóz.
Podarilo sa mi, kým som čakal na “môjho” špecialistu, dostať k inému špecialistovi.
Ten po vyšetrení stanovil úplne inú diagnózu – podľa neho nejde o fistulu, ale o zápal konečníka, hrubého čreva a kúsok trčiaceho čreva. Predpísal mi čípky, a tie (konečne) začali zaberať.
Po mesiaci a troch dňoch som konečne necítil bolesť. Aspoň na pol dňa. Neuveriteľná úľava.
Kým som sa dostal k tomu “môjmu” špecialistovi, podarilo sa mi zmanažovať bolesť tak, že sa objavovala len od deviatej rána do zhruba obeda – pripisoval som to účinku čípkov (múdrejší človek by tu už spozornel).
Po vyšetrení u naozaj skvelého človeka, empatického a evidentne erudovaného lekára, začal opatrne rozhovor – pýtal sa, či mám stresujúcu prácu, ako to prežívam a podobne.
Keďže som si prešiel úzkosťami, insomniou a nemám žiadny problém priznať, že mi pomohli terapie u psychológa, vytušil som, kam tým mieri. Ale veľký zmysel mi to nedávalo.
Bolesť stvorila hlava, ale je skutočná.
„Chcete povedať, že aj za toto môže moja hlava a stres? Naučil som sa zvládať úzkosti, vysporiadal som sa s insomniou, ale že moja hlava mi spôsobuje krvácanie a bolesť v zadku... to som teda nečakal,“ bola moja reakcia.
Odpoveď lekára: „Boli by ste prekvapený, koľko ľudí má podobný problém.“ Stresové sťahovanie zadku a zvieračov tak, že sa časť tkaniva neprekrvuje dostatočne, naozaj môže spôsobovať takéto mučenie.
A odtiaľto sa začínajú moje úvahy. A časovo všetko sedí. Zdá sa, že niektoré veci nám telo povie skôr, než im porozumie hlava.
Úzkosti, insomnia a teraz bolesť v konečníku. Začala to, keď som sa stal otcom.
Odkedy sa mi narodil syn a neskôr dcéra, mám pocit, že môj mozog otvoril zásuvky, o ktorých som netušil, že ešte existujú. Nie spomienky v obrazoch – tie by sa dali pomenovať.
Ale spomienky, ktoré sa hlásia cez úzkosti, nespavosť a zvláštne telesné bolesti, ktoré nemajú jasnú diagnózu.
Komplexné vyšetrenia konečníka nakoniec nič vážne neukázali. Teda niektoré nálezy vyzerali ako začiatok niečoho desivého, no ukázalo sa, že sú to len slepé uličky.
Problém je niekde inde – v napätí medzi vedomím a podvedomím, medzi tým, čo sme prežili, a tým, čo sa práve deje.
Zistil som, že môj syn a jeho prežívanie vo mne otvárajú vrstvy, ktoré som považoval za dávno uzavreté.
Jeho emócie cítim nielen ako otec, ale ako niekto, kto si tie isté situácie kedysi prežil – len na druhej strane. A táto empatia, ktorá by mala byť darom, bolí fyzicky.
Otvorili sa mi staré boliestky, staré strachy – aj tie, o ktorých som netušil, že ešte niekde driemu.
Napríklad, keď vediem dcérku do alebo zo škôlky, vôňa za vchodovými dverami (mokrý igelit a vôňa vystresovaných detí) mi okamžite spustia úzkosť. Viem ju temer okamžite prekonať. Ale je tam.
Prirodzene sa usmiať nedokážem.
Na prvom Ondrovom rodičku som si spomenul na moju matikárku. Neznášala môj prirodzený úsmev na tvári. Keď na mňa tretíkrát zvrieskla, naučil som sa mať tvár “opačne” – zovretú, kontrolovanú.
Dodnes sa preto neviem nasilu usmiať. Vyzerám vtedy, akoby som mal kŕč alebo nejaký záchvat.
Nie preto, že by som nechcel – ale preto, že sa to kedysi môjmu malému ja zdalo nebezpečné. A vždy pred druhou hodinou, kedy sme mali matiku, som potreboval na wcko… čo sa samozrejme matikárke zdalo podozrivé, tak ma radšej nepúšťala… a ja som mal kŕče. Dodnes mám problém s kŕčmi pri väčšom vypätí.
A možno práve preto moje telo reaguje dnes tak prudko, keď vôňa škôlky zrazu oživí niečo, čo bolo roky ticho. Pocit, že môj syn ide do školy… druhá hodina… záchod… Nie, nemám spomienky na traumu. Ale moje telo si zrejme pripomína atmosféru, ktorú rozum dávno vymazal.
Keď idem po syna do školy, moje myšlienky sú prirodzené:
Neubližuje mu niekto? Nie je on ten, kto by mohol niekomu ublížiť? Správa sa k nemu učiteľka spravodlivo?
A niekde v hĺbke mám ešte stále obavu, či jemu raz niekto nezakáže úsmev ako ho zakázali mne.
Všimol som si zvláštny paradox:
Keď mu končí vyučovanie, moja bolesť ustúpi. Aj bez liekov. Ako keby sa vo mne niečo vyplo.
Akoby moje telo sledovalo jeho školský deň rovnako ako on – a keď skončí, obaja sa môžeme uvoľniť.
Znie to možno šialene, ale všetko do seba zapadá. Bolesti sa začali s jeho prvým školským dňom.
On sa stal prvákom – a ja som sa znovu stal tým malým chlapcom, ktorý sa snažil usmiať, ale nesmel.
Možno je to nezmysel, ale časovo to sedí.
Možno je to dôkaz, že naše podvedomie je oveľa silnejšie, než sme si mysleli. Možno je to blbosť a celé to zaviňuje cirkadeálny systém a nejaký fyziologický problém, ktorý lekári neobjavili. Ťažko povedať.
Ak si teraz kladiete otázku, či nedokážem rozoznať skutočnú bolesť od fantómovej, tak odpoveď je nie.
Krv, fyzická zmena sú skutočné. Bolesť pociťujem úplne skutočne, lebo tam naozaj je. Len si ju spôsobujem ja sám.
Robí to zo mňa šialenca? Dúfam, že nie. Som príliš empatický otec alebo sebec, či zlý otec? Snáď ani jedno ani druhé. Sú len veci, o ktorých vieme príliš málo. A tie veci si nosíme v sebe.
Možno je to len iný druh dedičstva – nie gény, ale neviditeľné zážitky, ktoré sa odovzdávajú cez empatiu. A možno práve tým, že ich teraz cítim, ich môžem oslobodiť. A možno ani nie, možno sa tým budem zas rok či dva trápiť.
Ja len dúfam, že môj syn si tým nebude musieť prechádzať, lebo niekto objaví súvislosti, objaví a vysvetlí to, čo dnes ešte netušíme.
