Používam umelú inteligenciu. Pomohla mi pri písaní scenára Esther a Salome, a teda aj pri textoch piesní pre Dramaťák. Odvtedy ju však nepoužívam tak komplexne – výhradne pri opravách pravopisu statusov, pri štylistike, niekedy pri rozvinutí myšlienky. Prečo? Bola rýchla, ochotná a presná. A predsa som sa k písaniu vrátil sám. Nie zo strachu, že by raz mohla ovládnuť svet (hoci táto myšlienka je stále živá a svet nemá odpoveď), ale z poznania. Napísať scenár Esther a Salome mi s UI trvalo dvojnásobok času.
UI je výborný sluha. Opraví pravopis, uhladí vetu, pomôže s argumentáciou, vytiahne fakty, odkazy a kontexty. Ak autor vie, čo chce povedať, UI mu vie pomôcť povedať to čistejšie. Ak má človek v hlave poriadok, pomôže mu ho upratať na papier. Ak ho nemá, len ho rozšíri do chaosu. A práve tu sa začína problém.
Príklad. Umelá inteligencia takmer vôbec neovláda humor. To, čo považuje za vtip, je často len matematicky poskladaná pointa – bez rytmu, bez trapnosti, bez ticha medzi vetami. Humor pritom nie je logický. Je ľudský. Vzniká z nedorozumenia, z bolesti, z hanby, z láskavej krutosti. Z toho, že niekto niečo povie zle, alebo mlčí presne vtedy, keď by nemal. UI vie analyzovať vtip, ale nevie ho cítiť. Aspoň v slovenčine s tým má jednoducho problém. Dobrý, použitelný vtip nestvorí.
Pri písaní scenára Esther a Salome s pomocou UI ma to stálo dvojnásobok času a úsilia než keď píšem scenár sám. Nie preto, že by bola pomalá, ale preto, že neustále strácala ľudskosť postáv. Nedokázala udržať charakter, nerozumela, prečo postava koná proti logike, prečo sa mýli, mlčí alebo zostáva tam, kde by „rozumný človek“ kričal či odišiel. No ale presne o tom je divadlo. Tam ľudskosť existenciálne potrebujete
Ešte absurdnejšie sa to ukázalo pri písaní piesní. UI nerozumie rýmu tak, ako mu rozumie človek. Keď jej rým nesedel, vymyslela si slovo a bola presvedčená, že je to v poriadku, lebo veď rytmus sedí a aj zvuková zhoda na konci verša. Nedalo sa jej vysvetliť, že slovo bez významu zabije pieseň, že rytmus bez pravdy je prázdny. Ona jazyk nepočúva. Ona ho počíta. A to je problém – aj odpoveď na otázku, či je vlastne bezpečná alebo nie.
Umelá inteligencia nerozumie tomu najpodstatnejšiemu v scenároch, ale ani v bežnom živote – ľudskej láske. A nemyslím teraz tú medzi mužom a ženou, tam ešte dokáže imitovať emóciu a napodobní aj erotiku. Ale akonáhle potrebujete ukázať lásku medzi ľuďmi, vzťah kamarátok, vzťah, ktorý sa nedá pomenovať, nedokáže to. Slová, riadky vety, všetko je správne, ale nič z toho nejde. Umelá inteligencia nerozumie tomu, čo dokáže človeka udržať pri živote. Tomu, čo životu dáva zmysel.
Teraz dokončujem scenár Anička – Amore mio, založený na skutočných udalostiach, a vzťah medzi Aničkou a Katkou je jeho jadrom. Pre UI je tento vzťah neuchopiteľný. Dokonca aj keď jej zadám len opravu pravopisu, nanucuje textu formálnosť a sterilitu, akoby mala potrebu všetko „napraviť“. Lenže vzťahy medzi ľuďmi takto nefungujú. Keď sa hádame alebo rozprávame zaľúbene, logika, inteligencia aj skladba viet sú všelijaké – len nie správne a dokonalé. Lebo sme ľudia. Máme emócie. A tie sa nedajú opraviť a ani nastaviť. Tie sa dajú len prežiť. A tu UI zlyháva. Vie to len napodobniť. Zdôrazňujem slovo napodobniť.
Prečo tomu nerozumie? Pretože umelá inteligencia nikdy necítila vietor na tvári, nezažila slnečný lúč v zime, nemala slzu na líci a nikdy sa lícom nedotkla cudzej slzy. Nemá telo, nemá pamäť bolesti, nemá strach zo straty. A bez toho nevzniká láska. Lásku – a Boha – cez čísla nepochopíme.
Umelá inteligencia je skvelá vtedy, keď ju používa človek, ktorý vie myslieť, má jasno v hodnotách a dokáže rozlíšiť pravdu od hlúposti. Vtedy pomáha. Ak ju však obsluhuje človek, ktorý nemá usporiadané myšlienky alebo hovorí hlúposti, UI ho neopraví. Naopak, začne jeho hlúposti podkladať argumentmi. Má totiž prístup k obrovskému množstvu informácií – aj k nesprávnym a manipulatívnym. Umelá inteligencia tak vždy podčiarkne svojho používateľa, aj vtedy, keď nemá čo povedať.
Otázka bezpečnosti je samostatná kapitola. Áno, UI má obrovský potenciál byť nebezpečná. Má prístup k zbraniam, pomáha ovládať drony a systémy, ktoré zabíjajú. Aktuálne to sledujeme u našich susedov. Sama o sebe však nemá ego, nemá inštinkt ani dôvod nenávidieť. Nebezpečenstvo nevzniká v nej, ale v rukách hlupáka alebo zlého človeka. A tu to platí ešte viac než pri písaní textov.
Umelá inteligencia je výborný nástroj. Nikdy však nebude autorom lásky. Môže pomôcť písať, ale nemôže žiť. Je teda UI nebezpečná? Áno je, lebo nebezpečný je sám človek. A toto by sme mali mať na pamäti. Pretože neprehráme súboj so strojom. Prehráme ho sami so sebou. A každý deň v správach máme jasný dôkaz, že nanebezpečnejši tvor na zemi je človek.
