Po zime vybehnem do záhrady nadšený, akú krásnu skalku a trávnik ja spravím a popritom sa zbavím zimného stresu. V mojich predstavách je moja neveľká záhrada oázou zelene a kvetín všetkého druhu. Už pri prvom hrabaní, v duchu odpovedám na otázky redaktora z časopisu o najlepších záhradách, aký je to vďačný relax po náročnom dni v práci, posedieť si vo vlastnoručne udržiavanej záhrade. Samozrejme, predpokladám aj nejaké ocenenie. Sklenenú sošku záhradníka alebo také niečo. Zatiaľ sa však plnia len predstavy tých necvičených chlpáčov. Podľa nich by správna záhrada mala mať pováľané kvety. Veď najlepšie sa spí v muškátoch. Trávnik by mali okrášľovať starostlivo vyhĺbené diery prednými labkami. A to, čo je v črepníkoch, treba ihneď vyhrabať na chodník. No a samozrejme, najlepšie miesto na záchod je skalka.
Úprimne, na cenu to zatiaľ nevidím. Ja sa však nevzdávam, aspoň nie na jar a poctivo kopem, presádzam a vymýšľam spôsoby ako zamedzím tým potvorám vstup aspoň na skalku.
Slnko už hrialo menej, tak som ešte chcel rýchlo poliať trávnik, keď ma zaujal malý čierny vtáčik s červeným zobáčikom. Priletel na našu záhradku, najprv si sadol na plot a odtiaľ pozoroval, ako sa motám do hadice. Myslel som, že sa bude báť mňa alebo psov. Tí však ležali za mnou a keby mohli, nahlas sa smejú z môjho plôtika okolo skalky. Vtáčik sa nebál, vôbec. Zosadol na trávnik celkom blízko pri mne a pípol. „Čo chceš? Aj ty sa zo mňa smeješ?" pýtam sa ho. „Uhni, lebo ťa oblejem," pohrozil som mu hadicou. Zase len pípol. Možno ide z ďaleka a chce sa osviežiť...pomyslel som si a trochu som ho pokropil vodou. Radostne pípol, našuchoril sa a celý sa otriasal. Neuveriteľné. Tak som ho teda kropil a on sa šuchoril a zjavne sa tešil z čerstvej vody. Na čerstvo pohrabanej zemi sa spravila mláčka. Ešte sa v nej trochu ponamáčal, zaďakoval a vyletel na plot, odkiaľ šveholil. Zjavne sa mu u mňa páčilo. Na ceste odkiaľsi hľadal oázu a zjavne ju našiel u mňa. Keď som ho tak pozoroval, na čosi som si spomenul.
Keď som bol chlapec, tak sme presne vedeli, kedy sťahovavé vtáctvo prilieta aj odlieta. Totiž u nás pred domom mali zhromaždisko. Najprv ich priletelo len pár a veselo šveholili, o niekoľko hodín ich už boli stovky. Takto sa zhromaždili, popočítali, rozlúčili sa s nami a vydali sa na cestu. Keď zas prilietali, vedeli sme, že už bude jar. Prišli, zvítali sa s nami a pustili sa oni i my do jarných prác. Nemám rád zimu a vždy som vyzeral, kedy už priletia a spravia jar. Len posledné roky som na to zabudol. Malý vtáčik mi pripomenul dôležitú vec. Ide jar.
Naši predkovia verili, že duše blízkych sa k nám vracajú s príletom vtákov z teplých krajín. A vždy ich vítali rôznymi obradmi. Vynášali morenu alebo len povedali pár zaklínadiel. My na to čas nemáme, pre stres nemáme čas ani len uvedomiť si, že jar je tu. Napriek tomu, matka zem, vždy pošle malých operencov a tí jar spravia aj bez nás. Máme plné oči krízy, vďaka médiám duše plné strachu a niekedy sa zdá, že nám už niet pomoci. A pritom je to jednoduché, počúvajme prírodu srdcom a budeme počuť ako nám malý vtáčik do duše nesie jar.
