V poslednej dobe vediem popri večernej práci poučnú alebo prinajmenšom zaujímavú diskusiu. O veciach vážnych aj odvážnych, o veciach hmotných aj duchovných, o vplyve populácie ľadových medveďov na odchýlku zemskej osi, alebo či Miro Jaroš má odísť v tomto kole, alebo mal v minulom.... Je to fajn, lebo mojim spoločníkom nevadí, ak popri tom pokukujem na telku, sedím v roztrhaných teplákach, a jednou rukou dokončujem začatú prácu.
Dokonca sa ani nemusím plne sústrediť na jedného človeka, ale často vediem tri témy s troma ďalšími ľuďmi – skvelé. Škoda len, že keď ich chcem objať, robím to ukazovákom a malíčkom pravej ruky. Áno hovorím o virtuálnej komunikácii a o diskusii s ľuďmi o ktorých viem úplne všetko a vôbec nič. Prežívam s nimi radosť, bolesť i smútok a nikdy ich možno neuvidím. Zverujú sa mi so svojimi túžbami a snami, nemôžem im však zatriasť rukou pri pozdrave. Každý človek má svoju vôňu, či štýl chôdze, tieto veci ale neovládam. Viem však akú farbu majú oči ich lások, či meno ich psa a čo má kto rád, ale neviem či pri slove „láska“ klopia zrak.
Všimol som si zvláštnu vec, ľudia okolo mňa, sa po večeroch, na obed i pred obedom venujú záľube v komunikácií. Nesedia však v kruhu a nevedú diskusný krúžok pri šálke čaju, ale sedia doma za svojím compom, a veselo debatujú cez ICQ, MSN, alebo Fórum. Keď to majú na dlhšie, posielajú email a keď súrne tak SMS.
V každom prípade otvárajú svoje duše, hľadajú zrkadlá svojich snov, vypúšťajú nahromadenú paru emócií zloženú z nevydarených lások a drobných neúspechov. Svoje úspechy, radosť a smiech posielajú v sekunde cez ulicu, mestá dokonca kontinenty. Mladík sediaci večer v uzimenej Bratislave vie, že v Londýne práve prší, a v L.A. padá romantický vlažný dážď.
Títo istí ľudia, každý deň, keď sa vracajú zo školy či z práce, len letmo pozdravia človeka, ktorý im je akosi povedomý. Nevedia o ňom nič, ani len to ako sa volá. A pritom je to už pätnásť rokov ich sused z paneláku. Povedzte mi úprimne, koľkých svojich susedov poznáte? Nemyslím po mene, ktoré si prečítate na schránke, alebo na liste čo omylom prišiel k Vám. Myslím tak naozaj, napríklad kedy má narodeniny, či koľko má súrodencov. Priznám sa prvý, poznám po mene len dvoch susedov na ulici. Jedného len preto, že sme viedli súdny spor.
Na dedine, odkiaľ pochádzam, sme vedeli o sebe všetci susedia všetko. Kedy pôjde susedovie Mirka na prvé rande, kedy Jarku opustil frajer. Či koľko svíň toho roku zabije sused Pivko. A bolo to tak správne, ráno cestou do obchodu, som zaželal dobré ráno asi tridsať krát a na duši mi bolo akosi ľahšie. Dnes, keď idem do práce nezdravím skoro nikoho a ak aj pozdravím peknú slečnu, len čudne pozerá a rozmýšľa prečo som to spravil. Akosi sme zabudli, že sme ľudia a vlastne všetci príbuzný. Vytratila sa nám z duše láska a viera, že zapriať dobré ráno spolu s úsmevom je recept na pekný deň. Predavačka v obchode na vás ráno vrčí a bez toho aby sa vám pozrela do očí povie „tridsaťšesť päťdesiat, ešte niečo?“ a pritom je to možno adelka26 ktorá vám večer zaželá „krásny mesačný večer Joshua27!“.
Prečo nie sme milí a komunikatívny aj v bežnom živote? Prečo ráno v električke nikoho nepočujem povedať. „Miro33: Dobré ráno všetkým! Nájde sa nejaká romantická duša na pokec? „ Asi by to nešlo, lebo v električke sa nevieš schovať za prezývku a nemôžeš povedať: „Kamila27: krásne ránko, Mirko! Ja som voľná a rada pokecám.“ Vlastne môžeš, lebo to nikto nezakázal, ale to by sme museli zdvihnúť zrak a otvoriť dušu, a to je veľmi, veľmi ťažké, hlavne keď sa ostatný pozerajú.
Chcem teda vedieť, čo si myslíte o tom vy...
Odpoviem vám, a rád veď som na ICQ, MSN, a dokonca aj tu na diskusii ako Colavino. :)
