Deň po premiére, pred prvou reprízou, keď som mal cítiť ohromnú úľavu a radosť, som šiel umývať záchody pre verejnosť. Bolo to nutné a vedel som, že mi to vlastne uľaví. Cítil som bolesť na oboch koncoch tela.
Neviem úplne nájsť slová vďaky, pretože vlastne nerozumiem tomu, čo sa to deje. Je to zvláštny pocit. Po mesiacoch skúšok, prebdených nocí, hádok, kompromisov aj malých víťazstiev je premiéra za nami. Zdá sa, že náš muzikál Hotel Riviéra si u širokej verejnosti našiel úžasný ohlas. Ľudia odchádzajú s úsmevom, vracajú sa, píšu nám správy, že sa zabavili a cítili sa dobre. To je pre mňa najväčšia odmena.
Vlastne by mala byť. A niekde aj je. Ale dvaja ľudia z tímu mi napísali, že končia. Chápem prečo. Ja sám o tom uvažujem obdeň. Vlastne už roky žijeme z krachu do krachu. A neviem, či to poháňa naše umenie, alebo ho zabíja. Cítim také zvláštne prázdno a veľmi chcem dúfať, že je to len únava.
Keď sa obzriem späť, vidím proces, ktorý vôbec nebol jednoduchý. Scenár sa menil niekoľkokrát – nie preto, že by bol zlý, ale preto, že živé divadlo vás vždy prinúti hľadať lepšie riešenia. Ja píšem postavy priamo na ľudí, ktorých mám vo svojom živote najbližšie a považujem ich za najdôležitejších. Mám k nim hlboký vzťah. A so šéfkou komorného orchestra dokonca úplne legálne spávam. Je to moja manželka.
Boli chvíle, keď som sa s hercami pohádal. A nielen s nimi. Napriek tomu, že máme k sebe blízko, akoby sme už nechceli alebo nevedeli jeden druhého podržať. Lebo nikto nechce byť ten, kto povie „a dosť“. Ale zároveň by sa mnohým uľavilo, keby to skončilo. Toho, čo musíme spraviť len preto, že chceme ľuďom ukázať náš talent a zabaviť ich, je strašne veľa. A možno už aj priveľa.
Veľa z tvorby sa nám prenieslo domov. A ešte aby to bolo náročnejšie – ťažko sa nám o tom doma vôbec rozprávalo. Tí, čo máte malé deti, viete, o čom hovorím. Na dlhé rozhovory naozaj nebol čas. Plus skúšky – keď chodila skúšať manželka, nemohol som ja, lebo deti. Našťastie máme okolo seba ľudí, ktorí nám aj s týmto pomohli: babičky, krstnú mamu našej malej, garderobiérku…
Boli chvíle – a nebolo ich málo – keď som si myslel, že to celé nedáme. A boli aj chvíle, keď sme sa spolu smiali tak, že sme nevedeli pokračovať v skúške.
Prišli sa na nás pozrieť aj ľudia, ktorí sa živia herectvom. Úprimne, trochu som sa toho bál. Profesionál má vždy iný pohľad, vidí detaily, ktoré nám unikajú. A aj keď nám povedali, že robíme chyby, ocenili, že sme dokázali vytvoriť niečo takéto – popri svojich zamestnaniach, bez profesionálneho zázemia, bez divadelných škôl. Tvoríme na kolene, ale tvoríme srdcom.
Ako na potvoru, nevyhýbajú sa nám ani choroby. A najmä ja to zle znášam. Ale to nie je výhovorka – keď raz robíte niečo pre ľudí, tak toto buď ide bokom, alebo to nerobte. Bezprostredne po premiére som mal do 20 priamych reakcií. Osemnásť vysoko pozitívnych. Dve nie. A ako na potvoru, práve tie dve mi uviazli v hlave.
Boli objektívne? Neviem. Z ich pohľadu áno. Najmä keď som sa v tom momente domnieval, že toto je môj vrchol. A keď som cítil, že cesta k premiére už nebola takým zážitkom ako kedysi… Je veľký rozdiel robiť niečo prvýkrát ako pokus s nadšením – a robiť to už s vedomím, že viete, do čoho idete, že to bude bolieť a že tomu treba veľa obetovať.
A to je podľa mňa pointa. Chceme byť profesionálne divadlo, ale sme hlavne partia ľudí, ktorí sa rozhodli, že to skúsia. Na zelenej lúke, v budove, ktorá by nutne potrebovala financie na obnovu. Ale my ledva zháňame financie na jej prežitie. Napriek tomu sa snažíme postaviť na javisko niečo, čo tu ešte nebolo. A že si tým spravíme radosť – sebe aj druhým.
A áno, potom kritika bolí viac. Neznášam vetu: „To ťa má posunúť ďalej.“ To by fungovalo, keby som to nerobil už 21 rokov. To by fungovalo, keby si u mňa niekto objednal scenár a o ostatné by sa postaral. Ale u nás to tak nie je. Deň po premiére sme s primáškou a dvoma hlavnými postavami umývali záchody pre verejnosť. Prečo? Lebo tak to proste v kultúre u nás je.
Hotel Riviéra pre mňa nie je len muzikál. Je to dôkaz, že aj v malom meste a s obmedzenými možnosťami sa dá urobiť niečo veľké. Je to dôkaz, že aj bez hviezd na plagáte sa dá zažiariť. A hlavne je to dôkaz, že keď sa spojí odhodlanie, fantázia a kus driny, výsledok môže prekonať očakávania.
Som vďačný všetkým, ktorí sa na tom podieľali. Aj tým, čo ma hnevali. Aj tým, čo ma zachraňovali. Najmä tým.
V deň premiéry sme dokonca aj sprevádzali turistov. Tak to vyšlo. Jedna pani reklamovala, že sprievodkyňa ich v autobuse nesprávne sprevádzala a asi to ešte nerobila, lebo im nepovedala, že „vľavo je Tesco a vpravo stanica“. Pritom tá sprievodkyňa je jedno z najvzdelanejších dievčat, aké poznám, sprevádzala už stovky turnusov, zeditovala stovky kníh a šla to robiť len preto, aby nás zachránila.
A najviac som vďačný tým, čo len ticho stáli v zákulisí a držali veci pohromade. Bez vás by Hotel Riviéra nebol.
A čo ďalej? Netuším. Veľmi by som chcel, aby naše divadielko prežilo. Aby tu ostalo pre ľudí a pre (aj) naše deti. Bez akejkoľvek nadsádzky alebo narcizmu si myslím, že keď my skončíme, tak už tu toho veľa nebude. Aspoň nie v takej podobe, ako to robíme my.
Ale kde sú tie hranice obetovania sa? Nie moje – ale ľudí okolo nás, vďaka ktorým sme. Uvidíme. Hlavne sa príďte pozrieť. Robíme to inak, ako to robia inde.
